Je to starý vzorec správania, ktorý sa v tých rodičoch rozvinul. Tie nástroje, ktorými rodičia v sebe samých ten hnev posilňovali, sú posudzovanie, kritizovanie, odsudzovanie a súdenie. Práve tým, že to robia, potom prehlbujú svoju pýchu obete a práve preto nedokážu prijať to, čo sa stalo, lebo nedokážu prijať svoje dieťa/deti také, aké sú a točia sa v tom istom začarovanom kruhu, v ktorom sa už pohybujú stovky až tisíce rokov.
Najprv je samozrejme potrebné spoznať mechanizmus toho, ako tie hlavy pýchy navzájom spolupracujú a jedna druhú podporujú. Skutočnosť, že si to rodičia dokázali uvedomiť, že tým, čo robia voči svojim deťom, nič nedosiahnu, je prvý krok na ich ceste Poznania. Takže svojím spôsobom akoby bolo v poriadku to, čo sa stalo, pretože oni si to dokázali v živote tu a teraz konečne uvedomiť. A to je ten prvý krok, ktorý je potrebné, aby si tí rodičia uvedomili. Až keď tento prvý krok budú mať zvládnutý, až potom dokážu urobiť ten druhý krok, čiže zastaviť ten proces v tom prítomnom okamihu, aby sa nerozvinul ten starý vzorec správania, čiže aby sa nezačali hnevať, ale aby v tej situácii dokázali konať iným spôsobom. Ten iný spôsob konania je súcitné a Láskyplné prijatie svojho dieťaťa, presne také, aké je.
A v tomto prípade rodičia ten hnev v sebe samých nevytvoria a ani sa nepreklopia do pýchy obete. Bonus, ktorý v tomto prípade rodičia získajú, spočíva v tom, že v tom Láskyplnom prijatí prijímajú so súcitom nielen svoje deti, ale aj samých seba a zostávajú v Láske.
Ak však v sebe ten hnev voči svojim deťom vytvoria, tak v jeho pozadí je skrytý hnev na samých seba, pretože práve oni ako rodičia sú zodpovední za to, ako svoje deti vychovali. Takže za neprijatím svojich detí je skryté neprijatie samých seba.
A toto je uzatvorený kruh.
Pokračovanie celého textu v priloženom súbore „PDF“.
