Keď som sa zobudila, tak mi prišlo uvedomenie, že všetky tie bodnutia tŕňmi sú očakávania, nepochopenia, neporozumenia, odmietnutia a neprijatia od tých ľudí, ktorí sa vlastne rovnako ako ja sama, rozhodli po tejto ceste kráčať.
Avšak ja som tých ľudí vôbec nevidela, pretože oni rovnako ako aj ja sama, si tie ružové tŕnisté kríky okolo seba vytvárali a tak sme sa nimi navzájom zraňovali, aj keď nechtiac.
Nie, že by ma zraňovali tŕne tých druhých ľudí, ale najviac ma zranili tie moje vlastné tŕne.
Čiže tú energiu som si brala svojim vlastným nepochopením a neporozumením, odmietnutím a neprijatím a vôbec ich nemuseli vytvárať tie druhé ľudské bytosti.
Prišla som do svojho cieľa, k záhonu farebných ruží, ktoré omamne voňajú a sú krásne, ale ja som tak vyčerpaná a unavená, že už nedokážem mať z toho radosť a cítim sa veľmi staro.
Mám v sebe potrebu len spať, lebo mi chýba energia.
Zaspala som.
Pokračovanie celého textu v priloženom súbore „PDF“.
