Je to starý vzorec správania, ktorý sa v tých rodičoch rozvinul. Tie nástroje, ktorými rodičia v sebe samých ten hnev posilňovali, sú posudzovanie, kritizovanie, odsudzovanie a súdenie. Práve tým, že to robia, potom prehlbujú svoju pýchu obete a práve preto nedokážu prijať to, čo sa stalo, lebo nedokážu prijať svoje dieťa/deti také, aké sú a točia sa v tom istom začarovanom kruhu, v ktorom sa už pohybujú stovky až tisíce rokov.
Najprv je samozrejme potrebné spoznať mechanizmus toho, ako tie hlavy pýchy navzájom spolupracujú a jedna druhú podporujú. Skutočnosť, že si to rodičia dokázali uvedomiť, že tým, čo robia voči svojim deťom, nič nedosiahnu, je prvý krok na ich ceste Poznania. Takže svojím spôsobom akoby bolo v poriadku to, čo sa stalo, pretože oni si to dokázali v živote tu a teraz konečne uvedomiť. A to je ten prvý krok, ktorý je potrebné, aby si tí rodičia uvedomili. Až keď tento prvý krok budú mať zvládnutý, až potom dokážu urobiť ten druhý krok, čiže zastaviť ten proces v tom prítomnom okamihu, aby sa nerozvinul ten starý vzorec správania, čiže aby sa nezačali hnevať, ale aby v tej situácii dokázali konať iným spôsobom. Ten iný spôsob konania je súcitné a Láskyplné prijatie svojho dieťaťa, presne také, aké je.
A v tomto prípade rodičia ten hnev v sebe samých nevytvoria a ani sa nepreklopia do pýchy obete. Bonus, ktorý v tomto prípade rodičia získajú, spočíva v tom, že v tom Láskyplnom prijatí prijímajú so súcitom nielen svoje deti, ale aj samých seba a zostávajú v Láske.
Ak však v sebe ten hnev voči svojim deťom vytvoria, tak v jeho pozadí je skrytý hnev na samých seba, pretože práve oni ako rodičia sú zodpovední za to, ako svoje deti vychovali. Takže za neprijatím svojich detí je skryté neprijatie samých seba.
A toto je uzatvorený kruh.
Pokračovanie celého textu v priloženom súbore „PDF“.

VIAC v PDF

Avšak veľakrát sa stane, že potom až do konca svojho života ľudská bytosť zostane ovládaná týmito troma pýchami, a tak stratí schopnosť odpúšťať. Ak sa tak stane, potrebuje prejsť veľmi dlhú cestu, aby sa ako ľudská bytosť vrátila k pokore a znovu bola schopná odpúšťať.
Tento proces a cesta, po ktorej ľudská bytosť potrebuje prejsť, je naozaj veľmi dlhá, pretože keď ľudská bytosť v niektorom zo svojich životov zrodí tieto tri pýchy – nedotknuteľnosť, urazenosť a pýchu obete, tak práve tým, že stratí schopnosť odpúšťať druhým ľudským bytostiam, stratí aj schopnosť odpúšťať sama sebe.
Skutočnosť, že stratila schopnosť odpustiť sama sebe, je práve to, čo si tá ľudská bytosť vôbec neuvedomí.
Práve energia pýchy obete, ktorá ľudskú bytosť zaslepuje, jej toto poznanie zoberie. Ľudská bytosť si v dôsledku toho vôbec neuvedomuje práve to, že skutočnosť, že nedokáže v svojom živote odpustiť druhým ľudským bytostiam, je nedeliteľne, neoddeliteľne a nerozdeliteľne previazaná so skutočnosťou, že ona sama nedokáže odpustiť sebe samej.
Pokračovanie celého súboru v priloženom súbore „PDF“.

VIAC v PDF

Práve energia tejto URAZENOSTI ľudskú bytosť potom preklopí do pýchy obete, ktorá potom energeticky nedovolí, aby mohla a dokázala túto situáciu v svojom živote prijať a odpustiť, že sa vôbec stala.
Pokiaľ ľudská bytosť nedokáže vzniknutú situáciu PRIJAŤ a ODPUSTIŤ, že sa v jej živote udiala, vôbec sa energeticky nedokáže dostať do bodu, žeby vôbec začala uvažovať o tom, aby to tej druhej ľudskej bytosti ODPUSTILA.
Môžete si to predstaviť tak, že pýcha obete v tomto prípade akoby vytvorila dvojnásobnú bránu alebo dva zámky na jednej bráne, ktoré je potom potrebné otvoriť, aby energia milosti odpustenia mohla tú pýchu urazenosti rozpustiť.
Ľudská bytosť, ktorá sa ocitla v pozícii obete, v dôsledku svojej pýchy obete vôbec nedokáže vidieť, že potrebuje odpustiť nielen tej druhej ľudskej bytosti, ale aj tej samotnej situácii, že sa udiala, že vôbec v jej živote nastala. Pokiaľ neurobí obidve odpustenia, tak sa energia urazenosti, ktorú sama v sebe vytvorila, vôbec nerozpustí a stále zostáva jej súčasťou.
Túto energiu pýchy urazenosti chránia obidve pýchy, ktoré ju zrodili, čiže pýcha obete a rovnako aj pýcha nedotknuteľnosti. A nech sa tá ľudská bytosť potom preklopí do ktorejkoľvek z nich, vždy tú pýchu urazenosti v sebe zrodí. Platí to aj naopak, a to znamená, že pýcha urazenosti potom obidve tieto pýchy – čiže pýchu obete a pýchu nedotknuteľnosti, v ľudskej bytosti podporuje.
A toto je uzatvorený kruh.
Pokračovanie celého textu v priloženom súbore „PDF“.

VIAC v PDF