Výtvarník, ktorý si kladie otázku, ako dokážu ideológie pôsobiť na spoločnosť cez umenie

Dátum: 23.05.2022

Autor: Martin Brix

Uvedomelejšie sa umeniu začal venovať a zaujímať sa oň, keď mal okolo osem rokov. Najprv chcel byť módny návrhár, neskôr dizajnér automobilov potom animátorom. Spočiatku si myslel, že nedisponuje žiadnym talentom a dať sa na výtvarný smer nikam nevedie. Až v devätnástich prišiel zlom, akási existenčná kríza, v ktorej si povedal, že skúsi si podať prihlášku na umeleckú školu. A podarilo sa. V rokoch 2001 – 2007 študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre maľby a iných médií v Ateliéry +- XXI u prof. D. Fischera. Tu v roku 2013 dokončil doktorandské štúdium. Má za sebou niekoľko desiatok samostatných či skupinových výstav doma i v zahraničí ako napr. v Slovenskej národnej galérii (2009), v Neue Gesselschaft fur Bildende Kunst v Berlíne (2011) či v rakúskom ESSL Museum (2013).

Bratislavský výtvarník Marcel Mališ nevystavuje tak často, ako mnohé iné známe mená miestnej umeleckej scény. A keď už áno, tak to stojí za to. Z jeho portfólia môžem vypichnúť výstavy ako In case of spolu s Micaelou Rázusovou Nociarovou (Galéria M++,  Bratislava, 2007), Eastern promises v spoločnosti s Róbertom Bicekom, Michalom Černušákom (GUDP, Brno, Česká republika. 2009), Tomáš Mališ Marcel Werner (Fru Fru Gallery, Bratislava, 2011), Life is beautiful (Galéria Čin Čin, Bratislava, 2013), MINIMÁLNE VŠETKO ! (Flatgallery, Bratislava, 2014), ARBEIT JEDER ART (ATELIER XIII, Bratislava, 2016), Z fondu (Galéria súčasného umenia SODA, Bratislava, 2018) a mnohých skupinových výstav. Jeho diela boli publikované v časopisoch Vlna, Profil, Flash art a sú zastúpené v zbierkach Slovenskej národnej galérie, Galérie mesta Bratislavy, Meullensteen Art Collection a v ďalších súkromných zbierkach. Je trojnásobným finalistom ceny VÚB Maľba roka (2009, 2010, 2011), finalistom ceny Henkel Art Award (2010) a laureátom ESSL Art Award CEE z roku 2013.

Pracoval vo WUK – Kunsthalle Exnergasse vo Viedni, spolupracoval s umeleckou platformou Tranzit.sk a pôsobil aj v Kunsthalle Bratislava. Od roku 2020 vyučuje na Trnavskej univerzite, vedie predmety Ateliér – Maľba 1, Ateliér – Maľba 2 a Ateliér plošných médií, v ktorých vedie študentov ku tvorbe a vnímaniu diela ako komplexného komunikátu s dôrazom na obsahovú a formálnu koreláciu.

Marcelova práca sa dá len ťažko charakterizovať ako lineárne, homogénne dielo s presným štýlovým a obsahovým vymedzením. Práve naopak. Veľmi rád využíva širokú škálu prostriedkov a aj napriek tomu, že seba samého považuje primárne za maliara, niektoré projekty využívajú iné média. Dielo tým pádom prechádza od klasickej maľby cez experimenty s maľbou, fotografiu, objekt až po video, či happening. Do svojej tvorby infiltruje i neumelecké remeselné techniky či úpravy stien. Nikdy nebolo Marcelovým cieľom vytvoriť ucelený, autonómny a charakteristický štýl alebo výtvarný jazyk, ktorý by bol s ním bezprostredne spájaný. 

Záujem prejavuje o základné obrysy a stavebné kamene ideológií, v ktorých sa točí život jednotlivca v stredoeurópskom priestore – fašizmus, socializmus, kapitalizmus, ako aj kleptokracia karpatského typu. Prirodzene siaha po ich rekvizitách, ktoré významovo pretáča. Pozornosť venuje aj obrazu ako forme vizuálnej komunikácie a špeciálne médiu fotografie, ktoré manipuláciou usvedčuje z poplatnosti rôznym formám propagandy. Umenie predstavuje pre Marcela najvyššiu formu slobody, takže mu príde obmedzujúce a nudné neustále sa venovať jednej forme, alebo jednej téme.

Keď sa obzrieme za staršími výstavami a sériami, tak by sme nemali vynechať výstavu s názvom Eastern promises ešte z roku 2009. Výstava predstavila tvorbu vtedy najmladšej maliarskej generácie na Slovensku – Romana Biceka, Michala Černušáka a Marcela Mališa. Iniciátorom stretnutia týchto troch umelcov bol práve Marcel, ktorého oslovenie Romana Biceka a Michala Černušáka vychádza z presvedčenia o spoločných východiskách a prístupoch. Súčasne ho motivovala potreba prekročiť limity výstavných príležitostí v rámci Bratislavy, kde títo traja autori pôsobia. Okrem generačnej spriaznenosti a orientácie na médium maľby spájalo týchto absolventov Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave kritická reflexia súčasnosti, ktorú formulovali prostredníctvom irónie a nadsádzky. Po štýlovej stránke zahŕňal vystavený súbor rôznorodú škálu prístupov od fotorealistických tendencií k expresívnej, rozvoľnenej forme. Súbor Marcela Mališa s názvom Rebranding – Lebesraum komentoval obmedzovanie a spoločenskú determináciu jedinca. Morálny apel tak smeroval ku kritike konzumu a kapitalizmu, ktorý tohto jedinca chlácholí ilúziou spoločenskej slobody. Spútaná telesnosť hlavy pretiahnutej igelitom s reklamnou potlačou sugeruje dezorientáciu, zúfalstvo a apatiu. Obrazy Michala Černušáka taktiež tematizovali pôsobenie spoločenského systému na jedinca. Černušákova perspektíva ale pripomínala skôr postavenie svedka, ktorý je súčasne zdesený aj fascinovaný obrovským spektakulárom. Marcelovo poňatie naproti tomu zostávalo komorné a sebareflexívne. Roman Bicek bol v tomto ohľade menej čitateľný, výjavy často získavali ironicko-kritický rozmer už na úrovni názvu, napr.: „Veľa kohútov na smetisku, veľa kokotov na sídlisku“.

„Z fondu“ je názov ďalšej výstavy Marcela Mališa, ktorá odkazuje nielen na druhú najčastejšiu vetu pri popisoch výstav o podpore projektu z Fondu výtvarného umenia, (ktorá príznačne figuruje i k materiálom tejto výstavy), ale je možné čítať ho aj v širšej rovine ako narážku na ponorenie sa do inšpiračného zdroja obrazových fondov, či už z umeleckých, alebo popkultúrnych prameňov. Skutočne sa zdá, že Marcel do týchto fondov načiera podľa vlastných potrieb bez akéhokoľvek ohraničenia a paralelne pracoval s rôznymi technikami a metódami. V Galérii SODA prezentoval niekoľko na prvý pohľad nesúvisiacich sérií, ktoré však spája najmä nadsádzka, irónia a kritika, namierená nielen voči spoločnosti, ale, čo je oveľa vzácnejšie, aj voči sebe samému a vlastnému statusu umelca. Výstava „Z fondu“ je predchnutá historickými rezíduami oboch neslobodných režimov, ktoré sa prehnali cez naše územie a ktoré sú poprepájané so znakmi našej kapitalistickej súčasnosti. Marcel z fondu našej historickej skúsenosti vyťahuje tie najtemnejšie obrazy s presvedčením, že sme sa ich nikdy úplne nezbavili.

Séria Arbeit jeder Art (Práca akéhokoľvek druhu) je najviac sebaironizujúcou časťou výstavy. Názov, prebraný z medzivojnového obdobia krízy, kedy najčastejšou pracovnou „inzerciou“ zúfalých živiteľov rodiny bol oznam o tom, že vezmú prácu akéhokoľvek druhu, používa Marcel už od roku 2016. Pracuje v nich so stavebnými materiálmi, napríklad so sadrokartónom či omietkovými technikami. Pohráva sa najmä s dobre známymi náhľadmi interiérov, experimentuje s mierkou a perspektívou, využívajúc pri tom v minulosti často používaný typ zelenej olejovej omietky, takzvaný olejový sokel.

Aktuálne (2021/2022) je v átriu Esterházyho paláca Slovenskej národnej galérie natiahnutý obrovský reklamný banner, ktorý poslúžil ako maliarske plátno. Výtvarník Marcel Mališ naň pred zrakmi návštevníkov namaľoval autorskú repliku obrovského propagandistického diela Vďakyvzdanie českého a slovenského ľudu generalissimovi Stalinovi, ktorú pomenoval ako VďakyZdanie československého ľudu. Táto živá maliarska akcia bola experimentom, súčasťou Akcie ZET, ktorá má byť v SNG akousi umenovednou výpravou. Otvára ňou témy ako vzťah propagandy a umenia, hoax, kult osobnosti či vzťah originálu a kópie.

No a práve prebiehajúcou výstavou v bratislavskej galérii ATELER XIII je výstava s explicitným názvom Krajinka jebnutých, ktorej kurátorkou a zároveň autorkou nasledujúceho textu je Jana Babušiaková.

Sú krajinky, ktoré pôsobia ako zakliate. Dobré veci sa v nich dejú pomaly a chyby akoby sa stále opakovali. Marcel Mališ, ktorý sa dlhodobo zaoberá tým, ako sa ideológie odrážajú v rečí vizuálnej kultúry, nám predkladá svoj umelecký komentár k fungovaniu slovenskej spoločnosti prostredníctvom odkazov, na socialistický realizmus a novodobé politické obrazy zo súčasnosti i nedávnych dejín. Odhaľuje pri tom nástroje obrazových manipulácií v štylizácii a symboloch, ktoré univerzálne prehovárajú k pudovým túžbam po silnom vodcovi a ochrane. Vzory, ktoré fungovali pri upevňovaní kultu osobnosti v propagande socialistického realizmu nikam nezmizli. Ostali uložené v kultúrnej pamäti a je možné vyvoláva ich zas a znova v javoch populistických politikov. Autorské riešenie rozotrených podobizní Fica a Mečiara túto fúziu prezentuje  zbiehaní starých a nových spôsobov budovania obrazu. Štvorce, ktoré ich tvoria, majú základ v stavebných jednotkách digitálneho obrazu – pixeloch. Tradičné maliarske vyhotovenie zas odkazuje k použitiu mriežky pre prenos predlohy na plátno. Konečný výsledok evokuje skôr geometrickú maľbu. Nečitateľnosť celku je dobrým príkladom toho, že pre jeho dešifrovanie je potrebná schopnosť vidieť širší obraz skutočnosti. Točenie v kruhu nefunkčných riešení autora frustruje natoľko, že Slovensko necháva zmiznúť medzi okolitými krajinami. Neschopnosť krajinky zmeniť vzorce správania sa stáva jej záhubou.

1 2 ... 5 ►