Novinky
Krajina ako priestor tichej melanchólie
Dátum: 24.05.2026
Autor: Martin Brix
Tatiana patrí k autorom, ktorých tvorbu nemožno čítať len ako sériu fotografií. Jej obrazy vznikajú pomaly – z pozorovania svetla, krajiny, psychológie človeka aj atmosfér, ktoré sa nedajú úplne pomenovať. Od inscenovaných fotografií a psychologických tém cez fascináciu analógovým procesom až po dlhodobé skúmanie miznúcej krajiny a historických expedičných fotografií si postupne vybudovala výrazný autorský jazyk postavený na tichu, melanchólii a citlivosti voči priestoru. V rozhovore pre Čerstvé Ovocie hovorí o svojich začiatkoch, potrebe obraz skôr vytvárať než len zachytávať, o práci kurátorky aj o tom, prečo sa k fotografii krajiny stále vracia ako k niečomu osobnému a existenciálnemu zároveň.
Keď dnes Tatiana Takáčová hovorí o tom, ako sa stala fotografkou, nezačína romantickou predstavou dieťaťa, ktoré od malička vie, že raz bude tvoriť. Jej príbeh vzniká oveľa prirodzenejšie – z fascinácie krajinou, svetlom a tichým pozorovaním sveta okolo seba. „Ja som mala vždy veľký záujem o krajinu a vlastne pozorovanie toho svetla v tej krajine,“ spomína, pričom práve atmosféry lesa, vody či meniaceho sa svetla boli pre ňu prvým intuitívnym kontaktom s obrazom ešte skôr, než fotografia dostala jasné meno. Už ako dvanásť či trinásťročná začína zachytávať to, čo ju priťahuje najviac – nie konkrétny objekt, ale náladu priestoru. Fotografia pritom v jej živote nebola cudzím elementom. Obklopovala ju odmalička. Cez rodinné archívy, staré fotografie a rozprávania starého otca i otca, ktorí sa jej venovali amatérsky. Spomienka na tmavú komoru, proces vyvolávania a fyzický kontakt s obrazom v nej od začiatku budovali vzťah k fotografii nielen ako k médiu, ale aj ako k remeslu. Keď teda prišlo rozhodovanie medzi matematickým gymnáziom a fotografiou, výsledok bol možno pragmatickejší než osudový. „Na ŠUP-ku boli prijímačky skôr, tam ma vzali a už to bolo rozhodnuté,“ hovorí s nadhľadom, ktorý je pre jej rozprávanie typický. Práve košická Škola úžitkového výtvarníctva jej však dala niečo, čo sa neskôr stane jedným zo základov jej tvorby – hlboký rešpekt k analógovej čiernobielej fotografii, technológii a remeselnosti. „Ja som totálny klasik,“ priznáva, a hoci dnes pracuje naprieč médiami, analógový základ, práca so svetlom a vedomie času ostávajú v jej tvorbe prítomné dodnes.
Na strednej škole však jej smerovanie nešlo klasickou cestou krajinárky. Hoci ju ku fotografii priviedla príroda, veľmi skoro zisťuje, že jej nejde o dokumentovanie reality, ale o vytváranie vlastných svetov. „Ja som bola vždy fotografka, ktorá rada inscenuje, …robila som radšej inscenované fotografie, než dokument,“ pomenúva presne moment, ktorý sa stáva dôležitým pre celý jej ďalší rukopis. Namiesto spontánneho zaznamenávania si obraz skladá, premýšľa o ňom, buduje ho. Už v tínedžerskom veku ju priťahujú psychologické témy, scénografia, kompozícia a atmosféra – všetko, čo sa deje skôr pod povrchom než na prvý pohľad. Svetlo, ktoré pôvodne pozorovala v krajine, sa postupne presúva do ateliéru, interiérov a umelo vytvorených situácií. Krajina sa tak z fyzického priestoru mení na vnútorný princíp jej tvorby. Sama hovorí, že aj keď fotila zátišia, nábytok či drapérie, inšpirácia vždy vychádzala z krajiny a z emócií, ktoré v nej prežívala. Tento princíp je pre Tatianu zásadný – nejde o to, čo fotografia zobrazuje doslovne, ale akú atmosféru, napätie alebo melanchóliu nesie. Už tu sa ukazuje jej neskorší autorský podpis – balansovanie na hrane estetiky a nepokoja, krásy a zvláštnej, jemne zneisťujúcej atmosféry.
Pokračovanie na VŠVU v Bratislave neznamená popretie týchto základov, ale ich prehĺbenie. Tatiana sa ani tu neobracia primárne k otázke vlastnej identity, ktorá býva pre mnohých mladých autorov prirodzenou témou. Oveľa viac ju zaujíma psychológia, sociológia a pozorovanie vnútorných mechanizmov človeka. Sama otvorene priznáva, že ju fascinovalo prepájanie vedy a umenia – skúmanie psychických stavov, obsesívnych vzorcov či vnútorných procesov cez obraz. Jej skoré projekty preto pracujú s OCD* záznamami (*Obsedantno-kompulzívna porucha je psychické ochorenie, ktoré spôsobuje nepríjemné, opakujúce sa myšlienky (obsesie) a nutkanie vykonávať určité rituály či činnosti dookola (kompulzie). Tieto stavy sú vyčerpávajúce a výrazne zasahujú do bežného života), psychologickými poruchami či scénograficky budovanými interiérmi, ktoré ilustrujú mentálne stavy. Už v tejto fáze je zrejmé, že Tatiana nevníma fotografiu ako nástroj rýchlej výpovede, ale ako premyslený priestor výskumu. „Ja nie som ten typ fotografa, ktorý fotí veľa a veľké kvantá, ale skôr premýšľam o kompozíciách a o tom, čo ten obraz má povedať,“ vysvetľuje. Táto potreba obraz skôr budovať než len zachytávať ju postupne formuje nielen ako autorku, ale aj ako človeka, ktorý nad fotografiou premýšľa v širších súvislostiach – cez kompozíciu, psychológiu, priestor a význam. V jej začiatkoch sa tak prepája niekoľko zásadných vrstiev: remeslo analógovej fotografie, fascinácia krajinou, psychologická hĺbka a potreba inscenácie. Práve z tejto kombinácie neskôr vyrastie autorka, ktorá bude plynulo prechádzať medzi fotografiou, kurátorstvom, výskumom a melancholickou poetikou krajiny, no jej základ zostáva rovnaký – citlivosť na atmosféru a schopnosť premeniť vnútorné napätie na obraz.
Ak prvá etapa Tatiany Takáčovej vznikala z intuície, remesla a postupného hľadania vlastného vizuálneho jazyka, vysoká škola a obdobie po nej predstavujú moment, keď sa jej tvorba začína prehlbovať do komplexnejšieho vzťahu medzi obrazom, psychológiou a vlastným autorským myslením. Na VŠVU sa jej fotografia stáva ešte vedomejším nástrojom skúmania – nie však sveta v reportážnom zmysle, ale vnútorných procesov, stavov a mechanizmov človeka. Tatianu v tomto období nezaujíma prvoplánové „kto som“, ale skôr „čo sa deje v človeku“. Sama priznáva, že ju viac než sebaprezentácia priťahovalo pozorovanie psychologických procesov, obsesívnych vzorcov a sociálnych tém. Práve preto vznikajú jej rané série, ktoré sa venujú napríklad vlastnému podozreniu na OCD (séria s názvom: Suspicion of OCD), kde si niekoľko mesiacov zapisuje spúšťače, počítania a mentálne reakcie, aby ich následne pretavila do obrazového systému. „Mňa vždy bavilo to prepojenie nejakej vedy a umenia,“ hovorí, a práve táto veta je pre jej tvorbu kľúčová – fotografia sa u nej stáva spôsobom analýzy, vizualizácie aj osobnej arteterapie zároveň. Namiesto klasického dokumentu opäť pracuje cez inscenáciu, cez budovanie situácií, scén a priestorov, ktoré majú schopnosť psychický stav nielen ilustrovať, ale takmer fyzicky sprítomniť. Séria 5 F, venovaná psychickým poruchám, či bakalárska práca o psychológii kreatívneho procesu pri tvorbe „umenia na povel“ ukazujú autorku, ktorá už v mladom veku chápe obraz ako nástroj konceptuálneho myslenia. V tomto období sa zároveň čoraz výraznejšie ukazuje jej scenografické uvažovanie – fascinácia interiérom, priestorom, kompozíciou a svetlom, ktoré by podľa vlastných slov pokojne mohla pretaviť aj do scénografie. Fotografický obraz u nej nikdy nie je len zachytením; je konštrukciou sveta, v ktorom psychológia dostáva vizuálnu architektúru.
Hoci sa v jej tvorbe od začiatku objavovali veľmi osobné a autobiografické témy, dlho v nej takmer úplne absentovali iní ľudia. Dovtedy fotografuje najmä zátišia, inscenované interiéry a vlastné telo. „Ja som celú vysokú školu nefotila vôbec ľudí,“ hovorí otvorene, čo je v kontexte fotografického média takmer paradoxné, no zároveň veľmi výpovedné. Človek je u nej dlho prítomný skôr nepriamo – cez stopy, psychológiu, neprítomnosť alebo vlastnú projekciu. Táto etapa je preto dôležitá najmä ako obdobie budovania vnútorného systému, kde sa učí narábať s obrazom ako s priestorom pre myšlienku. Významná je aj jej bakalárska séria, kde dokumentuje samotný proces tvorivej frustrácie – momenty pochybností, hľadania témy, únavy, sebaspytovania aj osvietenia. Vzniká tak práca, ktorá nie je len výsledkom, ale mapou tvorby samotnej. „Bola to fotografická séria o tom, ako sa vytvára fotografická séria,“ opisuje s istou iróniou projekt, v ktorom divák nikdy nevidí finálny výsledok, iba proces a psychológiu jeho vzniku. Tento princíp je mimoriadne dôležitý aj pre jej neskoršie projekty – Tatianu totiž dlhodobo nezaujíma len obraz ako finálny artefakt, ale aj to, čo mu predchádza: premýšľanie, pochybnosť, vrstvenie, konštrukcia a čas. Už tu sa formuje jej neskorší vzťah k fotografii ako k niečomu, čo môže byť rovnako výskumom ako estetikou.
Zásadný zlom však prichádza po skončení vysokej školy. Po rokoch tematického, konceptuálneho a akademického uvažovania prichádza potreba uvoľnenia. Tatiana sa po intenzívnom období inscenácie, psychologických tém a neustáleho hľadania „veľkej témy“ vracia späť k analógu a – možno trochu nečakane – aj ku krajine. Nie však ako k návratu na začiatok, ale ako k hlbšiemu pochopeniu vlastného autorského kruhu. „Úplne intuitívne som fotila veci a zistila som, že vždy fotím krajinu,“ hovorí, čím pomenúva jeden z najdôležitejších momentov svojej tvorby: oblúk späť k tomu, čo ju formovalo od detstva, no tentoraz už s vedomím všetkého, čím si medzičasom prešla. Krajina sa po škole stáva slobodnejším priestorom, oslobodeným od akademického tlaku a potreby neustále konceptualizovať. Zároveň sa k nej pridáva portrét, ženská figúra a voľnejšie prepájanie tém. Tatiana si začína viac dovoľovať – miešať krajinu s portrétom, interiér s atmosférou, dokument s inscenáciou. V tomto období vzniká základ jej súčasného rukopisu: melancholická, psychologicky nabitá fotografia, ktorá balansuje medzi realitou a obrazovou konštrukciou, medzi dokumentom a poetikou. Ak bola prvá kapitola o začiatkoch a druhá o vedomom budovaní autorského jazyka, toto obdobie predstavuje moment, keď Tatiana prestáva len hľadať, čo fotografia dokáže – a začína ju používať ako plnohodnotný priestor vlastného myslenia.
Po návrate ku krajine a intuitívnejšiemu fotografovaniu sa Tatianina tvorba nezačína zjednodušovať – práve naopak. To, čo sa po škole javilo ako oslobodenie od potreby neustále „mať tému“, sa postupne premieňa na zrelšiu fázu, v ktorej sa jednotlivé línie jej doterajšej práce začínajú prepájať do komplexnejšieho autorského sveta. Krajina už pre ňu nie je len vizuálnou fascináciou alebo miestom atmosféry, ale čoraz viac priestorom pamäti, mortality, melanchólie a historického vedomia. Sama hovorí, že ju začína zaujímať „ako tá krajina odchádza, akým spôsobom je tá mortalita v tej krajine“, a práve v tejto formulácii sa koncentruje podstata jej neskoršej tvorby. Tatiana sa postupne presúva od psychológie jednotlivca k psychológii priestoru. Stromy, záhrady, mŕtve ramená riek či zlomené kmene prestávajú byť len krajinárskym motívom a stávajú sa nositeľmi otázok o plynutí času, zániku a našej vlastnej konečnosti. Mimoriadne silným bodom je v tomto smere rodinná záhrada, ktorú dlhodobo dokumentuje – miesto, kde jej prastarý otec, kedysi záhradník v kaštieli, vysádzal vzácne stromy, ktoré dnes postupne odumierajú. Táto záhrada sa v jej rozprávaní mení na osobný archív aj emocionálny základ celej jej krajiny. „Tam podľa mňa vznikol ten melancholický vzťah ku krajine, ktorá postupne zaniká,“ priznáva, a práve tu sa ukazuje, že jej fascinácia krajinou nikdy nebola len estetická. Je hlboko existenciálna. Krajina sa u nej stáva obrazom straty, ale aj dôkazom trvania – niečím, čo pretrváva práve tým, že sa neustále mení.
Práve z tejto citlivosti následne prirodzene vyrastá jej doktorandský výskum, ktorý možno vnímať ako jeden z najkomplexnejších posunov v jej kariére. Ak sa v skorších obdobiach pohybovala medzi psychológiou, inscenáciou a osobnou obrazovou poéziou, doktorát jej umožňuje tieto línie rozšíriť o historický, technologický a spoločenský rozmer. Tatiana sa začína intenzívne venovať dejinám expedičnej fotografie 19. storočia, prvým vizuálnym záznamom vzdialených krajín a tomu, ako fotografia formovala nielen pohľad na svet, ale aj samotnú túžbu po objavovaní. Fascinuje ju moment, keď ľudia prvýkrát videli cudzie krajiny cez fotografiu a začali po nich túžiť – keď obraz nebol len dokumentom, ale impulzom pre celé spoločenské predstavy o svete. Jej dizertačná práca preto prepája tri zásadné línie: vývoj expedičnej fotografie, meniaci sa vzťah človeka ku krajine a technologickú premenu samotného média. Ide o mimoriadne dôležitý moment, pretože Tatiana tu prestáva byť „len“ autorkou vlastných melancholických obrazov a vstupuje aj do priestoru teoretičky, ktorá reflektuje fotografiu ako civilizačný nástroj. Zároveň je však podstatné, že ani v tejto intelektuálnej rovine nestráca osobný základ. Historické expedície, Arktída či prvé cestovateľské záznamy ju nezaujímajú len akademicky – stále sú pre ňu späté s otázkou túžby, vzdialenosti, ilúzie objavovania a emocionálneho vzťahu ku krajine. Jej výskum tak nie je odklonom od vlastnej tvorby, ale jej rozšírením do širšieho kontextu.
Paralelne s týmto vývojom sa však v Tatianinom živote čoraz výraznejšie objavuje aj kurátorská a pedagogická línia, ktorá zásadne formuje jej profesionálnu identitu. Spolupráca so Šopa Gallery a K.A.I.R. Košice, ktorá začína pôvodne ako produkčná a fotografická výpomoc, sa postupne mení na kurátorskú prax. Zaujímavé pritom je, že Tatiana ku kurátorstvu neprichádza ako teoretička odtrhnutá od tvorby, ale ako autorka, ktorá rozumie procesu vzniku diela zvnútra. Sama opisuje, že ju pri práci s umelcami nezaujímalo médium samotné, ale téma, dôvera a schopnosť ísť „úplne do hĺbky“. Práve tento prístup robí z jej kurátorskej práce prirodzené pokračovanie jej fotografického myslenia – nejde o organizáciu výstav, ale o budovanie dialógu. Kurátorstvo jej zároveň poskytuje nový typ kreatívneho prostredia – neustály kontakt s tvorbou iných, konzultácie, pedagogiku a spoluúčasť na formovaní projektov. No práve toto intenzívne obklopenie cudzou tvorbou v nej po rokoch vyvoláva potrebu návratu k sebe samej. Doktorát tak neprichádza len ako akademický krok, ale aj ako vedomé rozhodnutie znovu otvoriť priestor vlastnej autorskej koncentrácii. V tejto fáze sa Tatiana profiluje ako komplexná osobnosť súčasnej vizuálnej scény – nie iba fotografka, ale aj kurátorka, pedagogička a výskumníčka, ktorá dokáže prepájať intímnu melanchóliu vlastnej tvorby s historickými, spoločenskými a medzinárodnými kontextmi. A práve v tomto prepojení sa jej profil začína naplno otvárať – ako autorka, ktorá krajinu nielen fotografuje, ale ju číta, interpretuje a pretvára na priestor hlbšieho premýšľania o svete.
V tejto zrelej fáze sa Tatianina tvorba čoraz jasnejšie ukazuje ako priestor, kde sa stretáva všetko podstatné z jej doterajšej cesty – remeselná presnosť analógovej fotografie, psychologická hĺbka, fascinácia krajinou, výskum historických obrazov aj schopnosť vytvárať diela, ktoré fungujú rovnako emocionálne ako konceptuálne. Jej zásadné projekty preto nepôsobia ako izolované série, ale skôr ako rôzne podoby jednej kontinuálnej otázky: „Ako obraz konštruuje realitu, pamäť a naše chápanie sveta?“. Séria Guardians (Strážcovia), v ktorej niekoľko rokov obsesívne fotografovala strážnikov v galériách po Európe, je výborným príkladom momentu, keď sa jej inscenované myslenie prirodzene prelína s dokumentom. Sama priznáva, že hoci išlo o reálnych ľudí, stále išlo o kompozíciu – o presný moment, priestor a napätie medzi človekom a inštitúciou. „To bol taký prechod od toho, že stále to komponuješ, ale nie ty,“ pomenúva jemný, no zásadný posun od budovania obrazu k jeho nachádzaniu. Guardians sú preto dôležitým medzníkom – Tatiana tu opúšťa úplnú kontrolu inscenácie, no zachováva si autorskú schopnosť vidieť obraz ako psychologickú situáciu. Ešte iným spôsobom túto otázku rozvíja séria Eternity of One Celebrity, v ktorej vytvára fiktívny autoportrét úspešnej, luxusne žijúcej umelkyne poskladaný výhradne z „ukradnutých“ internetových obrazov. Projekt funguje ako komentár k hoaxom, vizuálnej manipulácii aj našej ochote veriť obrazu, ak pôsobí dostatočne presvedčivo. Tatiana tu opäť dokazuje, že fotografia pre ňu nie je len médium zachytávania, ale nástroj konštrukcie, ilúzie a kritického myslenia. A práve táto schopnosť oscilovať medzi intímnosťou, iróniou, melanchóliou a analytickosťou robí jej tvorbu takou vrstevnatou.
Napriek šírke tém však Tatianina práca zostáva v niečom pozoruhodne konzistentná – v emocionálnom naladení. Sama o sebe hovorí ako o človeku, ktorý miluje bezprostrednosť, humor a ľahkosť, no zároveň otvorene priznáva, že jej tvorba smeruje presne opačným smerom. „Ako náhle sa uchýlim k tej svojej tvorbe, tak je tam absolútna melanchólia,“ hovorí s odzbrojujúcou úprimnosťou, akoby po rokoch prestala bojovať s tým, že jej prirodzeným autorským priestorom nie je radosť, ale stíšenie. Práve toto prijatie je dôležité. Tatiana sa nesnaží melanchóliu prekonať; prijíma ju ako základný tón svojho vizuálneho jazyka. V jej fotografiách sa preto opakovane objavuje ticho, bezčasie, plynutie, jemná ponurosť a zvláštna forma sústredenej samoty. Či už ide o krajinu, portrét, interiér alebo výskumný projekt, vždy sa v nich objavuje snaha vytvoriť priestor, ktorý nie je ukotvený v konkrétnom roku, trende či jednoznačnej situácii. „Ja mám veľmi rada, keď je to také bezčasé,“ vysvetľuje, a práve táto bezčasovosť je jedným z najvýraznejších aspektov jej práce. Tatianine fotografie nepôsobia ako rýchla reakcia na súčasnosť; skôr ako obrazy, ktoré existujú niekde medzi minulosťou, prítomnosťou a možnou budúcnosťou. Sú to priestory, kde sa stretáva osobná pamäť s kolektívnou históriou, krajina s psychológiou a dokument s mýtom.
Dnes tak Tatiana Takáčová pôsobí ako autorka, ktorá sa vedome pohybuje medzi viacerými polohami, no v každej z nich zostáva verná svojej podstate – citlivosti voči atmosfére, svetlu, zmene a skrytým vrstvám obrazu. Jej doktorandský projekt, posúvajúci krajinu do priestorovej scenografie a širšieho výskumu expedičnej fotografie, naznačuje, že jej tvorba sa ďalej rozširuje nielen obsahovo, ale aj formálne. Zároveň však ostáva pevne ukotvená v tom prvotnom geste dievčaťa, ktoré kedysi fascinovane sledovalo svetlo v lese a pri vode. Možno práve preto jej cesta nepôsobí ako séria radikálnych obratov, ale skôr ako neustále prehlbovanie jedného základného vzťahu – vzťahu k svetu, ktorý je krásny práve preto, že je pominuteľný. Od analógovej komory cez inscenované psychologické série, galérijných strážcov, fiktívne celebrity až po historické expedície a miznúce krajiny sa Tatiana neustále vracia k podobnej otázke: „čo po nás ostáva, čo mizne a ako to možno zachytiť skôr, než sa to stratí“. Jej tvorba preto nie je len o fotografii. Je o pozornosti. O schopnosti zostať pri obraze dostatočne dlho na to, aby sa z neho nestal len záznam, ale skúsenosť. A práve v tom spočíva jej sila – v tichom, presnom a hlbokom pozorovaní sveta, ktorý sa mení pred očami, aj keď si to často všimneme až neskôr.
Tatiana Takáčová je fotografka, kurátorka a pedagogička pochádzajúca z Košíc. Vyštudovala fotografiu na Škole úžitkového výtvarníctva v Košiciach a na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde aktuálne dokončuje doktorandské štúdium na Katedre fotografie. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo venuje inscenovanej a konceptuálnej fotografii, psychologickým témam, krajine, pamäti a plynutiu času. Jej práce balansujú medzi dokumentom, scénografiou a osobnou obrazovou poéziou. Spolupracovala so Šopa Gallery a rezidenčným centrom K.A.I.R. Košice, kde sa venovala aj kurátorskej činnosti. Je autorkou projektov Guardians (Strážcovia), Eternity of One Celebrity či aktuálneho doktorandského výskumu venovaného histórii expedičnej fotografie a vzťahu človeka ku krajine.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
