Novinky
Umenie, čo nedá pokoj
Dátum: 07.04.2025
Autor: Martin Brix
Michal patrí medzi výrazné osobnosti súčasnej výtvarnej scény, ktoré sa neboja otvárať citlivé, spoločensky dôležité aj absurdne komické témy. Jeho tvorba stojí na rozhraní medzi maľbou a kresbou, angažovaným komentárom a poetickou výpoveďou, medzi intuíciou a ostrou iróniou. Hoci s umením nezačínal s cieľom „byť umelcom“, dnes je jeho vizuálny jazyk nezameniteľný. Oslovuje silou obrazov, ktoré sú niekedy smutné, inokedy smiešne, často oboje naraz – no vždy sú osobné. V tomto profile sa pozrieme na jeho cestu – od grafiky k maľbe, od typografie k airbrushu, od sólových výstav po výtvarné kolektívy – a rozoberieme, ako sa jeho autorský hlas postupne formoval, až sa naplno usadil v súčasnej vizuálnej kultúre.
Michal Šumichrast vyrastal v Bratislave a od malička ho bavilo kresliť. „Od malička som si rád kreslil za každých okolností, ale nikdy som nad tým alebo dlho som nad tým neuvažoval v nejakých intenciách, že bude zo mňa umelec a maliar,“ spomína na svoje detstvo. Aj keď umenie nebolo jeho prvotnou ambíciou, výtvarné prostredie ho podvedome sprevádzalo už od detstva.
Na začiatku ho fascinoval automotiv dizajn. „To ma držalo možno tri roky,“ hovorí. Neskôr sa jeho záujem prirodzene posunul smerom ku grafickému dizajnu a ilustrácii. Po gymnáziu, kde si umenie pestoval najmä vo voľnočasových aktivitách (a v graffiti komunite), sa rozhodol prihlásiť na Vysokú školu výtvarných umení. „Na prvý pokus som neuspel, ale uspel som na architektúre na STU, kde som vydržal jeden semester. Moja matematika bola v tom čase veľmi zúfalá,“ priznáva s humorom sebe vlastným. To ho ale neodradilo a tak skúšal ďalej. Na začiatku si ešte myslel, že chce pokračovať v ilustrácii, no veľmi rýchlo pochopil, že jeho cesta vedie inam. „Z nejakého dôvodu som si myslel, že na maľbu nemám, tak som skúsil grafiku… prišlo mi to bližšie niečomu, čo som vtedy robil.“ Grafika sa mu zdala prirodzeným pokračovaním jeho kresliarskej vášne a umožnila mu experimentovať s médiami, ktoré boli technicky dostupné na škole. Po druhom pokuse sa napokon na VŠVU dostal a nastúpil do ateliéru voľnej grafiky k prof. Róbertovi Jančovičovi.
Jeho stredoškolské štúdium nemalo umelecký charakter: najprv navštevoval bilingválne gymnázium v Petržalke, neskôr prestúpil na klasický „gympel“ v Dúbravke. „Všetky tieto veci som si robil voľnočasovo… Chcel som študovať na „šupke“, ale napokon sme sa s rodičmi rozhodli pre „gympel“, čo spätne hodnotím dobre,“ hovorí. Študenti zo „šupky“ mali technický náskok, ale výtvarný cit a chuť sa učiť mu pomohli rýchlo ich dobehnúť. „V prvom ročníku som mal pocit, že zaostávam v technologických aspektoch… ale veľmi rýchlo sa to vyrovnalo aj vďaka pedagógom,“ spomína. Prvý ročník na VŠVU však neznamenal okamžité zaradenie do zvoleného ateliéru – ako bolo vtedy bežné, absolvoval prípravný rok, počas ktorého prešiel viacerými ateliérmi – od maľby, cez sochu až po grafiku. Tento „úvodný kolobeh“ mu umožnil vyskúšať si rôzne prístupy a médiá, a napokon si definitívne zvolil grafiku ako svoju hlavné zameranie.
Počas štúdia na VŠVU sa zúčastnil niekoľkomesačného pobytu na Tokyo University of the Arts (Geidai) v Japonsku. Tento zahraničný pobyt mal výrazný vplyv na jeho vnímanie vizuálneho umenia a rozšíril jeho obzory mimo európskeho kultúrneho kontextu. Roky na škole boli zároveň obdobím, kedy sa začali kryštalizovať aj jeho tématické záujmy – najmä spoločenská kritika, antifašizmus, ľavicové hodnoty a neskôr aj téma práce a života v kapitalistickej spoločnosti. „Od druháku vyššie som sa snažil nájsť niečo, čomu by som sa venoval aj tématicky… objavili sa témy ako antifašizmus, utečenecká kríza, nerovnosti alebo kritika korporátneho sveta.“
Jeho rukopis sa na škole ešte len začínal formovať. „Nemal som vtedy úplne vyhranený rukopis… jediné, čo moju tvorbu prepájalo, bol možno záujem o písmo, typografiu a prácu s textom.“ Táto línia práce s textom – často vo forme ironických, angažovaných alebo absurdných výrokov – zostáva pre Michalovu tvorbu kľúčová dodnes. Z hľadiska techniky sa postupne odpútaval od tradičných grafických techník ako litografia či suchá ihla a čoraz viac sa prikláňal ku kresbe, akvarelu, tušu a neskôr aj airbrushu, ktorý mu poskytol ideálny kompromis medzi kresbou a maľbou. Vysokoškolské roky tak boli pre Michala obdobím intenzívneho hľadania – technického, formálneho aj obsahového. Hoci spočiatku s neistotou, práve tieto roky položili základ jeho budúcej autorskej dráhy.
Tvorba Michala Šumichrasta je vizuálne výrazná, obsahovo angažovaná a formálne hravá. Jej kľúčovým prvkom je kresba – tá je preňho prirodzeným médiom, ktoré ho sprevádza od detstva. Kresba sa v jeho prípade neobmedzuje len na čiaru – rozvíja ju do akvarelu, tušu, airbrushu, ale aj do priestorových zásahov, objektov či koláží. Hoci začínal ako grafik, postupne sa vzdialil od tradičných grafických techník ako je litografia alebo suchá ihla a vybral sa cestou kresby a maľby.
Jeho rukopis je síce preňho samotného ťažko definovateľný, no navonok pôsobí charakteristicky: výrazná práca s textom, humorom a figurálnymi motívmi. „Aj doteraz si myslím, že nemám úplne nejaký vyhranený rukopis… ale možno to okolie vníma inak,“ hovorí. Jedným z nosných znakov jeho výtvarného prejavu je typografia a práca s písmom, často vo forme sloganov, výrokov a parafráz popkultúrnych či subkultúrnych odkazov. Texty v jeho obrazoch sú inšpirované hudbou, filmami, literatúrou, ale aj každodennou realitou – sú intuitívne, poetické, občas absurdné, no vždy majú svoj odkaz. Vo svojej tvorbe často reflektuje spoločenské dianie. Zaujíma ho najmä téma práce, korporátneho sveta, spoločenskej nerovnosti, antifašizmu či práv marginalizovaných skupín. „Vždy je to reakcia na niečo – niečo ma naštve, tak to okomentujem svojimi obrázkami,“ opisuje svoj postoj. Jeho tvorba sa tak pohybuje medzi angažovaným vizuálnym komentárom a hravou obrazovou poéziou.
Esteticky čerpá z rôznych vizuálnych jazykov – od internetových mémov cez DIY kultúru, punkovú a grindcorovú scénu, až po archívy podradnej literatúry či starých pornočasopisov. „Pokiaľ to aspoň trochu narušuje tú dizajnovú čistotu, tak mi to imponuje,“hovorí o tom, čo ho vizuálne inšpiruje. Technicky sa opiera o tradičné i súčasné médiá: kresba, tuš, akvarel, airbrush, digitálny záznam a skenovanie. Digitálne nástroje používa minimálne – väčšinu vecí vytvára analógovo a až následne digitalizuje. „Nie som úplný fanúšik tej počítačovej práce… snažím sa, aby to už na papieri bolo na 90 % také, ako má byť vo finále.“
Michalova tvorba je žánrovo a obsahovo pestrá, no jej charakteristiky ostávajú konzistentné: figurálnosť, text, angažovanosť, humor a estetika na pomedzí medzi kresbou a maľbou. Je to obrazový svet, ktorý reaguje na každodennosť – niekedy s iróniou, inokedy s melanchóliou – no vždy s osobným postojom a výraznou výtvarnou energiou. Tvorba Michala Šumichrasta je rozmanitá nielen tematicky a technicky, ale aj čo sa týka výstavných a projektových spoluprác. Svoje diela prezentuje najmä formou výstav – samostatných aj kolektívnych –, pričom často vytvára nové cykly priamo na mieru konkrétnemu priestoru. Medzi jeho významné projekty patria:
Spolupráca s mesačníkom Kapitál. Jednou z dôležitých skúseností bola spolupráca s angažovaným kultúrno-spoločenským mesačníkom Kapitál, pre ktorý vytváral pravidelné komiksy. „Bolo to pre mňa zásadné – naučil som sa pracovať v inom režime, v inom médiu. Nie som komiksový fanatik, ale bavilo ma to. Komiks mal mať začiatok, koniec, zmysel a ešte aj humor.“ Práve tu si vytvoril postavičku zakuklenej mačky – motív, ktorý sa neskôr objavil aj v jeho voľnej tvorbe.
1-800-CATS (Art Books Coffe, Bratislava, 2021). Výstava 1-800-CATS predstavila Michalov ikonický motív – „mačky v kuklách“. Symbol anarchie, odporu, ale aj jemnej irónie preniesol Michal z ulíc, plagátov a komiksov do priestoru galérie Art Books Coffee. Kurátorkou výstavy bola Beata Jablonská. Výstava odhalila zákulisie tvorby tohto motívu – od skíc a kresieb až po finálne maľby. Diela pôsobili ako záznamy neustáleho výtvarného procesu, pričom výstava evokovala pocit ateliéru plného plánov, zásahov a vrstiev. „Mačky v kuklách“ sa tu ukázali nielen ako subverzívny prvok, ale aj ako poetický symbol rezistencie a nezávislosti v autorskej mytológii Michala Šumichrasta.
Still Not Dreaming of Labor (blu : gallery, Modra, 2022). V roku 2022 mal Michal samostatnú výstavu v blu : gallery v Modre s názvom Still Not Dreaming of Labor, ktorú kurátorsky pripravila Beata Jablonská. Výstava tematizovala každodennosť zamestnanca v korporáte, čerpala z literatúry, najmä z knihy Davida Graebera s názvom Bullshit Jobs. „Veľa vecí sa mi počas čítania začalo zjavovať pred očami – tak som to spracoval do výstavy.“ Výstava kombinovala kritiku kapitalistického systému s typickým Michalovým humorom a vizuálnou hrou.
They Don’t Love You Like I Love You (Art Books Coffe, Bratislava, 2023). Ďalšou výraznou výstavou bola They Don’t Love You Like I Love You, ktorá sa konala v galérii Art Books Coffee. Výstava predstavila sériu diel, v ktorých Michal reflektoval osobné vzťahy, intímu, samotu a emocionálnu prázdnotu súčasnosti. Kurátor výstavy, Pavol Čejka, prispel k výstave textom, ladeným do dialógovej formy medzi otcom a synom. Text reflektoval témy komunikácie, porozumenia a generačných rozdielov, čo korešpondovalo s celkovou atmosférou výstavy. Výstava They Don’t Love You Like I Love You tak poskytla návštevníkom hlboký pohľad do Michalovho vnútorného sveta, jeho vnímania medziľudských vzťahov a kritického pohľadu na spoločenské javy.
Z očí mi trčali nože (Rare Cultural Space, Bratislava, 2024). Výstava Z očí mi trčali nože spojila troch umelcov – Michala Šumichrasta, Jána Bátoreka a Michala Goláka – ktorí vo svojich dielach reflektovali osobné mytológie, traumy a spoločenské archetypy. Každý z nich prispel svojím unikátnym prístupom k vizuálnemu umeniu, čím spoločne vytvorili výstavu s hlbokým emocionálnym nábojom. Výstava sa konala v bratislavskom priestore Rare Cultural Space a kurátorsky ju zastrešil Palo Čejka. Trojica autorov vytvorila vizuálne silný a tematicky znepokojujúci celok, ktorý kombinoval kresbu, maľbu a objekt v intímnej inštalácii.
Every day same things happen (ATELIER XIII, Bratislava, 2025). V marci 2025 vystavoval Michal spoločne s Jánom Bátorekom v bratislavskej galérii ATELIER XIII na spoločnej výstave s názvom Every day same things happen*. Výstava reflektovala život v sídliskovom prostredí a každodennosť, ktorá môže pôsobiť monotónne, ale zároveň ukrýva intímne a osobné vrstvy. Obe autorské polohy sa stretli v spoločnej vizuálnej poetike, no každý z umelcov z nej vychádzal iným spôsobom. Michal sa zameral na figúry a scénky zo sídliskového života, pričom pracoval s airbrushom na plátne, kombinoval text a obraz, jemnú iróniu a nostalgický vizuálny jazyk. Výstava bola výnimočná tým, že vznikla za veľmi krátky čas po pozvaní zo strany galérie, čo obaja autori premenili na intenzívny tvorivý impulz. „Obidvaja tam pracujeme s tým sídliskom, akurát každý nejako inak…“ hovorí Michal. Výstava nadviazala na ich predchádzajúcu spoluprácu a potvrdila silnú autorskú chémiu.
*Celosvetový trend príklonu k iracionalite je neúprosný a týka sa nás všetkých, či už priamo alebo vo svojich dôsledkoch. Tí, čo v posledných rokoch najviac hovorili o svetovom sprisahaní miliardárov, teraz tlieskajú najbohatšiemu týpkovi na planéte ako hromadí politickú moc a tešia sa na to, ako mu odovzdajú svoje chabé úspory, ako sa hovorí, na tanieriku s modrým pásikom… Nejde tu o žiadnu sofistikovanú filozofiu, hodnoty či víziu, ale len o prachy. Škoda, mohlo to byť niečo zábavnejšie, keď už pre to všetci úboho zakapeme. V tejto morovej klíme sa napodiv ešte stále stretávame so zábleskami kultúry. Magické myslenie však už presiaklo aj do miest kde by sme ho čakali najmenej. Dvojica inak duševne stabilných slovenských výtvarníkov Ján Bátorek a Michal Šumichrast sa pustili na tenký ľad okultizmu. Viedlo ich k tomu zúfalstvo a mizerné vyhliadky sveta. Prostredníctvom média sa pokúsili nahliadnuť do neďalekej budúcnosti a z poznatkov, ktoré takto získali, vytvorili model dejov, ktoré nás ešte len čakajú. Každému, kto niekedy navštívil akékoľvek panelové sídlisko, bude táto ich vízia niečo pripomínať. Bočným produktom projektu je text Nórskej black metalovej skupiny GRISEBLODSANG, ktorá vznikne a preslávi sa niekedy v roku 2026. Autor textu: Pavol Čejka
Spolupráce s Dionýzom Troskóm a ďalšími umelcami. Významnú časť jeho portfólia tvoria kolaboratívne výstavy s Dionýzom Troskóm, Filipom Sabolom, Palom Čejkom a ďalšími. V tejto skupine vytvorili niekoľko výstav, ktoré pracovali s priestorom, objektmi, ready-made estetikou a kolektívnym komentárom:
Zlato padá z neba (Galéria Júliusa Bindera, Banská Štiavnica, 2024). Výstava vznikla v spolupráci Dionýza Troska, Filipa Sabola, Michala Šumichrasta a Pala Čejku. Priestory galérie sa premenili na deväťdesiatkovú herňu – nostalgický priestor plný vizuálnych a zmyslových impulzov. V inštalácii sa objavovali pomaľované hracie automaty, tapety, drevotriesky, svetelné efekty a sochy z neónov, ktoré spolu vytvárali popkultúrny mix vizuálneho smogu, satiry a sentimentu. Tím autorov vytvoril „zlatý chrám každodennosti“, ktorý ironizoval spoločenské a kultúrne hodnoty späté s estetikou konzumu a ilúziou výhry. Diela vznikli kolektívne, často s prekrývaním autorstva – pričom humor, absurdita a tematizovanie spoločenskej pamäti sa stali spojovacím prvkom celej výstavy.
Abyssus Abyssum Invocat (Galéria Topoľčany, Topoľčany, 2023). Michal Šumichrast a Dionýz Troskó, spolu s Palom Čejkom a ted01, vytvorili v Galérii Topoľčany inštaláciu, ktorá sa formálne aj obsahovo vracia k tradičnému subžánru „pamätnej izby“. Išlo o priestorovú koláž z nábytku a domácich predmetov zozbieraných z rôznych kútov Slovenska. Autori nábytok upravili, pomaľovali, znefunkčnili alebo postavili do nových kontextov, čím vznikla miestnosť plná irónie, spomienok a výtvarných zásahov. Formálne aj obsahovo sa inštalácia pohybovala medzi dizajnom a voľným umením, medzi inštaláciou a objektovým archívom. Obývačka sa tak stala pamätníkom kolektívnej každodennosti – nostalgickým, ale zároveň kritickým pohľadom na domácu kultúru a vizuálne dedičstvo post-socialistického priestoru.
Spoločná inštalácia (Kaštieľ Moravany nad Váhom, 2024), ktorú vytvorili Dionýz Troskó, Michal Šumichrast, Palo Čejka a ted01 v rámci projektu ARCHA slobodnej tvorby* je monumentálnou nástennou maľbou s priestorovou inštaláciou, ktorá vzdáva poctu (vymyslenému?) hrdinovi Henrichovi Kozsuchovi. Projekt vychádza z fikcie – z archívneho výskumu a náhodného objavu zaplombovaného priestoru, ktorý mal patriť tejto legendárnej postave z Topoľčian. Autori narábajú s formátom „pamätnej izby“ – vytvárajú ironickú, hravú, no zároveň melancholickú inštaláciu, ktorá pripomína nielen Kozsucha, ale aj našu potrebu vytvárať si hrdinov, spomienky a príbehy. Maľba a objektová inštalácia nesú všetky znaky tvorby zúčastnených autorov: vrstvenie popkultúrnych a historických referencií, grotesknosť, falošnú pompéznosť i sentiment. Autori s humorom konštruujú neexistujúceho bohatiera, ktorého zásluhy sú nezmazateľné – aj keď ich nikto nikdy nevidel. Projekt stál na hranici medzi pamäťou, fabuláciou a kolektívnym výmyslom. Kurátorský text k výstave využíva jazyk archívneho objavu a zároveň štylizovaného lokalpatriotizmu, čím vzniká bohatý príklad subverzívneho výtvarného storytellingu.
*ARCHA je multimediálny výstavný projekt, ktorý bude združovať vystavujúce*ich naprieč umeleckým spektrom. Ako spontánne komunity demokracie pirátskych korábov, sa aj my dnes musíme zomknúť a hľadať alternatívy. Dnes, keď sa autoritatívna moc snaží nastoliť svoju verziu poriadku prísnym diktátom a nepohodlné*ých, ktoré*ých školy vyškolili slobodne a kriticky myslieť, chce vytlačiť do izolovanosti pomocou panoptikálnych praktík. Preto bude ARCHA vždy útočiskom pre mladú umeleckú tvorbu, ktorá neospravedlňujúco bráni svoju slobodu a podporuje spoluprácu. ARCHA bude kotviť všade tam, kde moc siahne kradmou rukou na umeleckú slobodu a ponúkne útočisko všetkým, ktorým sú jej hodnoty blízke. Tak nám dajte vaše*ich slovenské*ých aj neslovenské*ých, vaše odmietnuté masy, túžiace po slobodnom prejave!
Mental Relief (Artrooms Moravany, Kaštieľ Moravany nad Váhom, 2024). Site-specific inštalácia s názvom Mental Relief vznikla v rámci výstavy Artrooms Moravany ako projekt kolektívu S.N.Z.R. a P. (Spoločenstvo náhodne zhromaždených radikálov a priateľov), ktorý tvoria výtvarníci Dionýz Troskó, Michal Šumichrast, Michal Horňák, Filip Sabol a Palo Čejka. Inštalácia umiestnená do podkrovia historického kaštieľa, nesúca názov Povala priateľstva, je dobrodružno-dokumentárnym cyklom, ktorý sa hravo aj zámerne neúctivo pohráva s tradíciou pamäťových priestorov, muzeálnych inštalácií a historických naratívov. Autori si za cieľ vytýčili „demagogickú interpretáciu“ kultúrnych a spoločenských dejín – s použitím vrstvenia faktov, zahmlievania súvislostí, fiktívnych objavov a otvorenej mystifikácie. Dôležitou súčasťou je aj dekonštrukcia pôvodných diel socialistického realizmu, ktoré boli prekomponované, prevrstvené a manipulované až na hranicu úplnej absurdity. Výsledkom je para-expozícia, ktorá balansuje medzi fikciou, komentárom a čistým výtvarným cynizmom. Povala priateľstva tak nie je len výstavným priestorom, ale aj metaforou kolektívneho zabúdania a zároveň spochybňovania všetkého, čo považujeme za historickú pravdu. Dielo sa pohybuje na hrane pamäti a zábavy – a s humorom konfrontuje publikum s otázkami, na ktoré možno ani netreba hľadať odpovede.
Výstava Shop Before Dishonor (Bohéma Bar, Bratislava, 2022) bola skupinovou expozíciou silnej zostavy v zložení Dionýz Troskó, Michal Šumichrast, Tomáš Bánik a Filip Sabol, ktorá sa konala v galérii Bohéma v Bratislave. Kurátorom výstavy bol Palo Čejka.
„Vždy je to vystúpenie z komfortu – Dionýz robí v 3D, ja sa držím 2D. Ale baví ma to,“ priznáva Michal.
Zin s porno námetmi. Popri výstavách vznikajú aj menšie, autonómne projekty. Jedným z nich bol vlastný zin, ktorý vytvoril z kresieb s erotickou tematikou. „Nevedel som, čo s nimi… vedel som, že ich nechcem vystaviť. Tak som ich zoskenoval, zviazal a vydal ako zin.“
Michalova výstavná činnosť sa orientuje najmä na galérie nezávislého a alternatívneho charakteru, pričom si vždy zachováva svoj autentický rukopis a autonómiu: „Nestalo sa mi ešte, že by za mnou prišiel kurátor a chcel odo mňa niečo úplne iné. Stále si robím to, čo chcem.“ V roku 2025 plánuje Michal samostatnú výstavu v galérii Artotéka v Bratislave. Zatiaľ nepoznáme jej názov ani tému, ale Michal potvrdzuje, že pôjde o nový cyklus, ako je uňho zvykom.
Michal Šumichrast je výtvarník, ktorý sa vo svojej tvorbe pohybuje s ľahkosťou, no nikdy nie ľahkovážne. Jeho diela často vychádzajú z osobnej skúsenosti, kolektívnej pamäti či spoločenskej frustrácie, a pretavujú sa do obrazov, ktoré nie sú prvoplánovo krásne, ale sú silné, znepokojujúce aj hravé zároveň. Hoci sa jeho rukopis neustále vyvíja, zostáva verný svojej poetike – prepájaniu textu a obrazu, kresby a maľby, reality a fikcie. A možno práve v tom spočíva jeho sila – v schopnosti spochybniť očakávania a ponúknuť divákovi nie len obraz, ale aj otázku. Alebo úsmev. Alebo facku. Niekedy všetko naraz.
Michal Šumichrast (*1991) je vizuálny umelec, ktorý žije a tvorí v Bratislave. Venuje sa kresbe, maľbe, ilustrácii aj autorským inštaláciám. Vo svojej tvorbe prepája text a obraz, spoločenskú kritiku s jemnou iróniou, intuíciu s konceptuálnym prístupom. Študoval voľnú grafiku na VŠVU v Bratislave, časť štúdií absolvoval na Tokyo University of the Arts (Geidai). Jeho rukopis sa vyznačuje figurálnosťou, angažovaným obsahom a hravou estetikou na pomedzí kresby a maľby. Témy jeho diel často reflektujú korporátnu kultúru, antifašizmus, popkultúru či vizuálny smog každodennosti. Pravidelne vystavuje na Slovensku – samostatne aj ako súčasť kolektívnych projektov.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
