Tvorba vznikajúca medzi telom, časom a tichom

Dátum: 18.04.2026

Autor: Martin Brix

Tatianina cesta k umeniu neviedla cez klasické predstavy o talente či tvorbe, ale cez postupné objavovanie toho, čo znamená premýšľať, vnímať a byť prítomná. Od pôvodne jasne nalinkovanej dráhy medicíny sa dostáva k intermédiám, kde sa namiesto odpovedí učí klásť otázky – o tele, čase aj vzťahoch medzi ľuďmi. V jej tvorbe sa postupne prepoja performancia, text aj osobná skúsenosť, ktoré sa neskôr transformujú do situácií otvorených pre druhých. Umenie pre ňu prestáva byť výpoveďou a stáva sa priestorom – miestom, kde sa veci dejú, zdieľajú a prežívajú. Tento profil predstaví jej cestu od prvých intuitívnych rozhodnutí až po neskoršiu tvorbu, v ktorej zohrávajú kľúčovú úlohu prítomnosť, starostlivosť a jemná, no presná práca s pozornosťou.

Keď dnes Tatiana Okuma hovorí o svojej ceste k umeniu, nezačína ju detskými kresbami ani klasickým „vždy som chcela byť umelkyňa“. Práve naopak. „Ja som nemala vôbec takú klasickú cestu k umeniu,“ hovorí otvorene a dodáva, že vyrastala v prostredí, ktoré ju skôr viedlo k niečomu úplne inému. Predstava budúcnosti bola dlhý čas jasná – medicína. V rodine chýbal lekár a Tatiana mala byť tá, ktorá tento priestor zaplní. „Mala som byť ten doktor a vedela som sa s tou predstavou stotožniť,“ spomína. Medicína pre ňu nebola len racionálnou voľbou, ale aj emocionálne pochopiteľným ideálom – pomáhať druhým a mať jasný zmysel práce. Tento smer ju sprevádzal až do konca strednej školy, kde maturovala z chémie a biológie. Zlom prichádza potichu – počas jednej dlhej cesty vlakom. Osemhodinová cesta z Prahy, kam išla na deň otvorených dverí medicíny, sa stáva priestorom pre prvú zásadnú introspekciu. „Strašne sa mi tam páčilo, ale po tej ceste som si uvedomila, že by som si chcela dopriať rok sebarozvoja.“ Tento moment je kľúčový – nie preto, že by odmietla medicínu, ale preto, že si prvýkrát dovolí spochybniť vlastnú istotu. Namiesto priameho nástupu na vysokú školu si vyberá ročný program Kolégia Antona Neuwirtha. A práve tam sa začína formovať niečo, čo neskôr prerastie do jej umeleckého myslenia. Nejde pritom o „objavenie talentu“, ale skôr o objavenie spôsobu premýšľania. Program postavený na čítaní, diskusii a argumentácii ju postupne vedie k uvedomeniu, že ju baví samotný proces uvažovania. „Zistila som, že ma strašne baví rozmýšľať,“ pomenúva jednoducho moment, ktorý mení smer jej ďalšieho vývoja. Práve tu sa zároveň prvýkrát stretáva s umením nie ako remeslom, ale ako priestorom pre idey. Dôležitú úlohu zohráva aj mentor – filmár, ktorý ju podporí v tom, aby si túto cestu vôbec dovolila skúsiť. „Keď ťa baví rozmýšľať, tak sa do toho daj,“ spomína na impulz, ktorý ju nasmeroval k výtvarnému umeniu.

Na Vysokú školu výtvarných umení prichádza bez klasického umeleckého zázemia. Bez kresliarskej prípravy, bez portfólia v tradičnom zmysle. Prvý pokus smeruje na odevný dizajn – neúspešne. Až Ateliér intermédií sa ukáže ako miesto, kde sa jej spôsob uvažovania stretáva s prostredím školy. „Videli, že to myslenie ma baví, že ten koncept by u mňa mohol byť zaujímavý,“ vysvetľuje prijatie, ktoré nebolo postavené na technike, ale na schopnosti uvažovať. Práve tu sa definitívne formuje jej vzťah k umeniu – nie ako k disciplíne, ale ako k priestoru pre otázky. Intermédiá pre ňu nie sú konkrétnym médiom, ale skôr otvoreným rámcom, kde je dôležitejšie „čo robím“ než „ako to robím“. Začiatok Tatianinej tvorby tak nevychádza z potreby tvoriť umenie, ale z potreby porozumieť svetu – a sebe v ňom. A práve tento posun od istoty k hľadaniu, od odpovedí k otázkam, sa neskôr stáva jedným z najdôležitejších princípov jej práce.

Príchod na Ateliér intermédií pre Tatianu neznamenal okamžité „pochopenie“ média, ale skôr postupné hľadanie, kde sa vlastne v tomto otvorenom priestore nachádza. Intermédiá totiž neponúkajú pevný návod – skôr vytvárajú podmienky, v ktorých si každý musí svoj jazyk nanovo poskladať. Dôležitý moment prichádza pomerne skoro, keď sa po úvodnej rotácii dostáva do ateliéru k Maji Štefančíkovej a Nóre Ružičkovej. Obe pedagogičky sú silne konceptuálne orientované, čo pre Tatianu znamená potvrdenie toho, že smer, ktorým intuitívne uvažuje, má svoje miesto. Jednou z prvých prác, kde sa tento prístup začne konkrétne formovať, je projekt Trápnovosť. Už samotný názov naznačuje tému, ktorá nie je komfortná, ale práve preto dôležitá. Tatiana ju spracováva cez performanciu s bicyklom, text a odkazy na existujúce umelecké diela. „Bola to práca zameraná na to, aký je účel trápnosti v umení,“ opisuje. Podstatné však nie je samotné zadanie, ale moment, keď si uvedomí, že toto je spôsob, ktorý jej je prirodzený. „Keď som si vymyslela, že to bude ten bicykel a mala som ten text, tak som si to úplne na jedenkrát celé pospájala.“ Tento moment „poskladania“ je pre jej ďalší vývoj kľúčový. Nie je to technická zručnosť ani naučený postup, ale intuitívne prepojenie tela, situácie a slova. Performancia sa pre ňu stáva jedným z hlavných jazykov – nie ako efektné médium, ale ako priestor, kde sa myšlienka môže stať fyzickou skúsenosťou. Zároveň sa tu začína formovať ďalší zásadný prvok jej tvorby – text. Nie ako sprievodný komentár, ale ako rovnocenná súčasť diela. Sama to neskôr pomenúva veľmi presne: „Nikdy som sa nevyjadrovala len skrz telo, ale vždy aj cez ten text.“ Telo a slovo tak u nej nevystupujú oddelene, ale v neustálom dialógu. Telo nesie skúsenosť, text ju artikuluje, dopĺňa alebo narúša.

Postupne sa jej tvorba prehlbuje smerom k introspekcii. Ako mnohí študenti umenia, aj ona prechádza obdobím, kedy sa tvorba stáva nástrojom otvárania vlastných tém. „Tá introspekcia vyžaduje nejakú mieru zraniteľnosti,“ hovorí a priznáva, že jej práca mala v istom období až arteterapeutický charakter. Zásadné však je, že pri tejto rovine nezostáva. Veľmi skoro si uvedomuje, že samotná osobná výpoveď nestačí. „Umenie nie je iba o mojej vnútornej introspekcii. Aby to nebolo iba o tom, že si liečim svoje rany, ale aby to bolo aj pre diváka.“ Tým sa jej práca posúva od čisto osobnej roviny k vzťahovej – hľadá spôsob, ako prepojiť individuálnu skúsenosť so širším zdieľaním. Tento moment je dôležitý aj pre pochopenie jej neskorších projektov, kde sa čoraz viac objavuje komunita, spolupráca a spoločné prežívanie. Zároveň sa mení aj atmosféra jej tvorby. Z intenzívnej, možno až terapeutickej výpovede sa postupne presúva k tichšej, koncentrovanejšej polohe. „Vždy som hľadala v umení nejaké formy stíšenia,“ opisuje posun, ktorý nie je únikom, ale vedomým smerovaním. Toto hľadanie ticha, rituálu a sústredenia sa neskôr stane jedným z nosných motívov jej práce. Už v tomto období sa objavuje potreba transcendencie – nie v náboženskom zmysle, ale ako skúsenosť presahu, ktorú možno nájsť práve v umeleckom procese. Formovanie Tatianinho rukopisu tak neprebieha cez jedno médium alebo štýl, ale cez postupné vrstvenie – konceptuálne myslenie, performancia, text, telo, introspekcia a napokon snaha o zdieľanie. Nie je to lineárny vývoj, ale skôr skladanie vlastného jazyka – tak, aby bol zároveň osobný aj otvorený pre druhých.

V momente, keď sa Tatianin jazyk ustáli v napätí medzi telom, textom a konceptom, začína sa prirodzene preklápať do konkrétnych formátov. Dôležité je, že nejde o „projekty“ v klasickom zmysle, ale skôr o situácie – časovo ohraničené priestory, v ktorých sa niečo deje, odohráva, zdieľa. Jedným z výrazných momentov je práca s bolesťou, ktorá sa objavuje napríklad v projekte Body pain(t). Už samotný názov naznačuje dvojznačnosť – bolesť ako fyzický aj mentálny stav, ale zároveň ako „maľba“, stopa, ktorú telo nesie. Nejde však o efektné zobrazovanie bolesti, ale o jej prežívanie a sprostredkovanie. Telo sa tu stáva médiom, cez ktoré sa skúsenosť prenáša ďalej – nie ako ilustrácia, ale ako proces. Podobne funguje aj projekt 45;15, ktorý pracuje s časom, rytmom a opakovaním. Čas tu nie je len organizačný rámec, ale aktívny prvok – niečo, čo formuje skúsenosť diváka aj samotnej autorky. Práve časovosť sa postupne ukazuje ako jeden z kľúčových princípov jej práce – dielo nevzniká naraz, ale deje sa. Veľmi dôležitý posun nastáva v momente, keď sa do jej tvorby výraznejšie dostáva divák. Nie ako pasívny pozorovateľ, ale ako účastník. Tatiana začína vytvárať situácie, ktoré nie je možné zažiť „z diaľky“. Divák je vtiahnutý dovnútra – či už fyzicky, alebo mentálne.

Tento moment súvisí aj s jej vlastnou skúsenosťou s introspekciou. To, čo bolo pôvodne veľmi osobné, sa postupne transformuje do zdieľateľnej formy. „Aby to nebolo iba o tom, že si liečim svoje rany,“ hovorí, „ale aby to bolo aj pre diváka.“ Z tejto potreby vzniká aj práca s denníkovosťou – zaznamenávaním, opakovaním, návratom. Denník však u nej nie je len súkromný záznam, ale materiál, ktorý môže vstupovať do verejného priestoru. Intimita sa tu nestiera, ale mení svoju funkciu – stáva sa mostom medzi autorkou a publikom. Zároveň sa čoraz viac ukazuje jej potreba vytvárať situácie, ktoré majú charakter rituálu. Nie v doslovnom alebo náboženskom zmysle, ale ako opakovaný, sústredený akt, ktorý má potenciál niečo transformovať. „Vždy som hľadala v umení nejaké formy stíšenia,“ hovorí. Práve rituál sa stáva jedným zo spôsobov, ako toto stíšenie dosiahnuť. Tieto projekty tak nefungujú ako uzavreté diela, ale ako otvorené procesy. Dôležité nie je, čo presne vidíme, ale čo sa počas nich deje – v tele, v čase, vo vzťahu medzi ľuďmi. Tatianina tvorba sa tu definitívne vzďaľuje od predstavy umeleckého objektu ako finálneho produktu. Namiesto toho ponúka skúsenosť – niekedy krehkú, niekedy nepohodlnú, ale vždy sústredenú a prítomnú. A práve v tomto priestore medzi rituálom a zdieľaním sa začína naplno formovať jej autorský rukopis.

V neskorších Tatianiných prácach sa postupne vytráca potreba pomenovávať veci priamo. To, čo bolo kedysi artikulované cez telo a text, sa dnes často presúva do jemnejších, tichších rovín. Neznamená to však ústup, ale skôr presnejšie nastavenie pozornosti. Jedným z kľúčových pojmov, ktoré sa v jej neskoršej tvorbe objavujú, je prítomnosť – schopnosť byť v situácii, v čase, v tele. Tento posun je zreteľný napríklad v bakalárskej práci Predprítomný čas* (spolu s vizuálnym umelcom a sochárom Miroslavom Žolobaničom), kde sa nepracuje s lineárnym chápaním času, ale s jeho vrstvením, návratmi a prežívaním „medzi“. Dielo tu nevzniká ako výpoveď o minulosti alebo budúcnosti, ale ako skúsenosť toho, čo sa deje práve teraz – aj keď to „teraz“ nie je jednoznačné. Podobne aj v projekte Ópiové slzy sa objavuje silná práca s vnútorným prežívaním, no bez potreby dramatizácie. Namiesto veľkých gest prichádza sústredenie, citlivosť a určitá krehkosť. Tieto práce sú tichým pozvaním – vstúpiť, spomaliť, vnímať. Zásadnú úlohu tu zohráva aj téma starostlivosti. Nie ako deklaratívny koncept, ale ako praktika – spôsob, akým Tatiana pristupuje k sebe, k druhým aj k samotnému umeleckému procesu. Starostlivosť sa prejavuje v detailoch, v práci s časom, v rešpekte k situácii. Tento posun súvisí aj s tým, ako Tatiana dnes uvažuje o zdieľaní. Už nejde o to „niečo povedať“, ale skôr vytvoriť podmienky, v ktorých sa môže niečo udiať. Divák nie je vedený, ale prizývaný. Nie je mu vysvetľované, ale umožnené zažiť.

*Krátkometrážny poetický film Predprítomný čas (2021) Tatiany Okumy (Takáčovej) a Miroslava Žolobaniča zachytáva medziľudské a transcendentálne vzťahy. Minulosť zvedomuje v prítomnosti, pričom uvažuje nad udalosťami, ktoré sa odohrali ešte pred minulosťou. Film snímaný na osem milimetrovú kameru zachytáva dve postavy v prírodnom prostredí interagujúce s čiernou leskou stélou a matne bielou oblinou. Meniace sa krátke sekvencie sú sprevádzané krehkým ženským hlasom, titulkami reprezentujúcimi mužskú postavu a repetitívnymi zvukovými slučkami prírody. V Predprítomnom čase sa stráca minulé a prítomné. Nemá jasne definovaný naratív, čo je zapríčinené aj tým, že sa odohráva mimo času. Striedanie farebných a čiernobielych scén odlišuje záznamy procesu paralelného rozpomínania a zabúdania. Minulé sa pre autorku a autora uchováva často len vo forme emócie, bez pamäti konkrétnych udalostí. Tak ako nie je možné určiť hranicu samotnej minulosti, tak nie je možné ani určiť presnú hranicu toho, čo pretrvá a čo sa stratí v prítomnosti.

Zároveň sa v jej tvorbe čoraz viac objavuje rozmer spirituality – nie ako konkrétny systém viery, ale ako skúsenosť presahu. Niečo, čo sa nedá úplne pomenovať, ale dá sa to cítiť. Aj preto sa jej práce často pohybujú na hrane medzi viditeľným a neviditeľným, medzi tým, čo vieme uchopiť, a tým, čo nám uniká. Dôležité je, že tento posun nevzniká ako radikálne odmietnutie predchádzajúcej tvorby. Skôr ide o jej prirodzené dozrievanie. Introspekcia, telo, text, zdieľanie – všetky tieto vrstvy zostávajú prítomné, len sa mení ich intenzita a forma. Tatiana Okuma tak vytvára diela, ktoré nie sú hlasné, ale o to presnejšie. Namiesto toho, aby si pýtali pozornosť, ju kultivujú. Namiesto odpovedí ponúkajú priestor pre vlastnú skúsenosť. A práve v tejto schopnosti stíšiť sa, sústrediť a vytvoriť podmienky pre vnímanie sa ukazuje sila jej súčasnej tvorby – ako jemnej, no zároveň veľmi presnej formy prítomnosti.

Táto citlivosť k prítomnosti a stíšeniu sa v Tatianinej tvorbe naplno rozvíja v momente, keď sa jej pozornosť sústreďuje na tému kúpeľov. Nejde pritom o náhodný motív, ale o prirodzené vyústenie dlhodobého záujmu o telo, rituál a formy spoločného prežívania. Kúpele sa pre ňu stávajú miestom, kde sa tieto línie stretávajú v konkrétnej, fyzickej skúsenosti. Počas pobytu v Japonsku objavuje sentō kúpele ako špecifický sociálny a kultúrny fenomén. Nezaujíma ju však exotika ani vizuálna odlišnosť, ale spôsob, akým tieto priestory fungujú ako súčasť každodenného života. „Tam tie sento kúpele sú súčasťou komunít… sú zásadné pre formovanie tých komunít,“ opisuje ich význam. V prostredí, kde naráža na jazykovú bariéru, sa práve kúpele stávajú jedným z mála miest, kde je možné nadviazať kontakt. Nie cez slová, ale cez zdieľanú prítomnosť tela. „Bola to jediná cesta, ako sa spájať s komunitou. Skrz telo a zdieľanie spoločnej nahoty,“ vysvetľuje skúsenosť, ktorá zásadne ovplyvní jej ďalšie uvažovanie. Tento moment je dôležitý – telo tu prestáva byť len nositeľom individuálnej skúsenosti a stáva sa nástrojom vzťahu. Práve cez túto skúsenosť sa jej dlhodobý záujem o introspekciu prirodzene rozširuje smerom ku komunite.

V praktickej časti diplomovej práce sa však k tejto téme nevracia priamo cez Japonsko, ale hľadá jej lokálny ekvivalent. Nachádza ho v chátrajúcich kúpeľoch v Sobranciach – priestore, ktorý už neplní svoju pôvodnú funkciu, no stále nesie stopu starostlivosti. To, čo ju na tomto mieste oslovuje, nie je len jeho vizuálna kvalita, ale jeho „pamäť“. Vníma ho ako priestor, ktorý sa celý život staral o telá iných, a práve preto cíti potrebu tento vzťah obrátiť. „Prišlo mi zásadné, že ten priestor sa celý život staral o ostatných. Tak som to vnímala ako posledné postaranie sa oň,“ hovorí. Jej prístup k tomuto miestu je pomalý, fyzický a opakovaný. Niekoľko týždňov sa do priestoru vracia, upratuje ho, čistí, dotýka sa ho. Nejde o rekonštrukciu ani o dokumentáciu, ale o performatívny akt starostlivosti, ktorý sa odohráva v čase. Jedným z najsilnejších momentov je gesto „znovuzvlhčovania“ priestoru – symbolické nahradenie chýbajúcej prítomnosti tiel. „Chodila som kachličku po kachličke a rukou som ho znova zamokrila,“ opisuje jednoduchý, no výrazný akt, ktorým sa snaží vrátiť priestoru jeho pôvodnú funkciu aspoň na úrovni gest. Výsledkom nebolo uzavreté dielo, ale časovo rozvinutá situácia, ktorú následne transformuje do videoinštalácie. Tá neponúka lineárny príbeh, ale skôr imerzívnu skúsenosť – divák vstupuje do priestoru, ktorý je zároveň prázdny aj naplnený, tichý aj intenzívny. Japonské sento a sobranské kúpele tak v jej práci nevystupujú ako protiklady, ale ako dve prepojené roviny. Jedna ukazuje fungujúci rituál a komunitu, druhá jeho doznievanie a zánik. Medzi nimi sa odohráva Tatianin záujem o starostlivosť – nie ako ideu, ale ako konkrétny čin, ktorý sa deje v čase, priestore a tele. Práve tu sa jej tvorba naplno otvára smerom k tomu, čo presahuje individuálnu skúsenosť. Z introspektívneho gesta sa stáva zdieľaná situácia, z osobného rituálu možnosť spoločného prežívania. A kúpele – či už japonské alebo slovenské – sa v tomto kontexte menia na miesto, kde sa umenie prestáva odohrávať len v galérii a začína existovať ako súčasť života.

Príbeh Tatiany Okuma nie je o rýchlom rozhodnutí stať sa umelkyňou, ale o postupnom učení sa počúvať samu seba – od jasne nalinkovanej predstavy medicíny až po otvorený priestor intermédií, kde je dôležitejšie klásť otázky než hľadať hotové odpovede. Jej tvorba sa vyvíja od hľadania vlastného jazyka cez telo, text a osobnú skúsenosť až k situáciám, ktoré dokážu vytvoriť priestor pre druhých. Vo svojej tvorbe pracuje s jemnosťou, časom a prítomnosťou ako s nástrojmi, ktoré nevnucujú význam, ale umožňujú ho zažiť. V jej dielach nejde o veľké gestá, ale o presné momenty pozornosti – o schopnosť spomaliť, vnímať a byť. Dôležitou súčasťou tejto cesty je aj skúsenosť zo života v Japonsku, ktorá jej otvorila nové spôsoby uvažovania o tele, priestore a komunite. V prostredí, kde jazyk prestáva fungovať ako samozrejmý nástroj komunikácie, sa pre ňu ešte viac potvrdzuje význam zdieľanej prítomnosti – toho, čo sa odohráva mimo slov. Práve preto sa k tejto skúsenosti chce vracať a ďalej ju rozvíjať, nie ako uzavretú kapitolu, ale ako otvorený proces hľadania. A práve v tejto nenápadnej, no vedomej citlivosti sa ukazuje sila jej práce: ako tichého, ale o to intenzívnejšieho spôsobu, ako sa cez umenie napojiť na seba aj na svet okolo.

Tatiana Okuma (rod. Takáčová) je intermediálna umelkyňa, ktorá vo svojej tvorbe prepája performanciu, text a situácie založené na zdieľanej skúsenosti. Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri intermédií, kde sa formoval jej konceptuálny prístup k umeniu ako priestoru pre otázky, telo a prežívanie. Vo svojich projektoch sa dlhodobo venuje témam introspekcie, prítomnosti, času a starostlivosti, pričom sa pohybuje medzi osobnou skúsenosťou a kolektívnym prežívaním. Dôležitú úlohu zohráva aj jej skúsenosť zo života v Japonsku, kde sa začala intenzívnejšie zaoberať vzťahom medzi telom, komunitou a rituálom, napríklad prostredníctvom fenoménu sentō kúpeľov. Jej tvorba sa vyznačuje citlivou prácou s priestorom, časom a pozornosťou a smeruje od individuálnej výpovede k vytváraniu situácií, ktoré umožňujú divákovi spomaliť, vnímať a vstúpiť do vlastnej skúsenosti.

◄ 1 ... 5 6