Keď fotíš to, čo žiješ

Dátum: 12.04.2026

Autor: Martin Brix

Karina patrí k autorkám, ktoré nefotografujú svet zvonka, ale zvnútra. Jej obrazy nevznikajú z odstupu ani z potreby pomenovať veľké témy za každú cenu, ale z blízkosti, dôvery a každodenného prežívania. V jej fotografiách sa stretávajú priateľstvá, komunity, samota, rodina aj priestory, ktoré si človek nesie v sebe ešte dlho po tom, čo fyzicky zaniknú. V tomto profile si predstavíme jej cestu od prvých intuitívnych fotení cez formovanie vlastného rukopisu až po ziny a dlhodobé dokumentovanie vzťahov, ktoré sa v jej tvorbe menia na krehký, no presný archív toho, čo bolo skutočné.

Začiatky Kariny Golisovej nepôsobia ako vedomé rozhodnutie stať sa fotografkou. Skôr ako pomalé približovanie sa k niečomu, čo tam už dávno bolo. Fotografia bola prítomná v jej okolí ešte skôr, než ju začala vnímať ako vlastné médium – jej mama fotila amatérsky rodiny a rôzne udalosti v dedine, a práve cez ňu sa s obrazom stretávala prvýkrát. „Asi od nej som to nejak poznala,“ hovorí dnes s odstupom. K foteniu sa dostáva prirodzene. Digitálny fotoaparát, kamošky, ulica. Situácie, ktoré netreba vysvetľovať ani pomenúvať. „Nepamätám si úplne ten moment, ako a prečo, ale pamätám si, že sme mali doma digitálny foťák a začala som fotiť moje kamošky na ulici. Robili sme všelijaké spoločné crazy fotenia.“  Nie je to ešte fotografia ako profesia ani ako koncept – skôr spôsob, ako byť spolu, ako niečo prežívať a zároveň si to uchovať. Práve v tomto období si však začína uvedomovať, že obraz pre ňu funguje inak než pre väčšinu ľudí. „Už v mladom veku som si uvedomila, že ma to vizuálne nejak teší,“ opisuje. Tento pocit uspokojenia, sa stane jedným z kľúčov k jej neskoršiemu prístupu. Rozhodnutie ísť na umeleckú školu pritom neprichádza z idealizovanej predstavy tvorby, ale skôr ako únik. Keď sa dozvie o existencii „šupky“ v Bratislave, priťahuje ju najmä predstava iného typu vzdelávania. „Dozvedela som sa, že tam neexistuje matematika ani nič podobné a ja som mala veľké problémy s učením, takže ma začala priťahovať tá idea, že existuje nejaký utopistický svet, kde sa netreba toľko učiť.“ Realita je, samozrejme, iná – škola je náročná, len iným spôsobom. Napriek tomu ju opisuje ako prostredie, ktoré bolo „veľmi podporujúce a veľmi inšpiratívne“.  

Na fotografiu sa však nedostane. Prijmú ju na textil. Nasledujú štyri roky, ktoré dnes opisuje ako obdobie prispôsobovania sa niečomu, čo jej nebolo prirodzené. „Bolo to náročné šiť štyri roky z donútenia,“ hovorí. Aj napriek tomu to vnímala ako skúsenosť, ktorá jej umožnila zostať v kontakte s tvorbou a prostredím umeleckej školy. Fotografia sa v tomto období nevytráca, len mení svoju pozíciu. Objavuje sa na okraji, v rámci dokumentácie semestrálnych prác. Práve tam sa začína ukazovať jej prirodzenosť. „Na konci semestra sme museli robiť dokumentáciu a tá dokumentácia bola u mňa vždy lepšia ako samotné ušité dielo.“ Fotografia tu funguje ako presnejší jazyk – niečo, čo dokáže pomenovať veci, ktoré v inom médiu zostávajú neuchopiteľné. Napriek tomu prichádza obdobie, keď sa jej vedome vzdáva. „V tom období som sa naozaj vzdala tej fotky a prijala som osud, že som na textile a že musím šiť,“ priznáva. Je to dôležitý moment – fotografia tu ešte nie je samozrejmosťou, ale niečím, k čomu sa musí vedome vrátiť.

Zlom prichádza až na konci školy. Jedna konkrétna situácia, ktorá sa jej vracia aj spätne. „Pamätám si ten deň, keď som stála na hlavnej stanici v Bratislave a povedala som si, že už v živote nebudem robiť niečo, čo nechcem.“ Toto rozhodnutie nie je len o zmene smeru, ale o odmietnutí kompromisu. Fotografia sa tu prvýkrát objavuje ako niečo nevyhnutné. Nasleduje rok intenzívnej prípravy. Karina ho opisuje ako jedno z najkoncentrovanejších období svojho života. Každodenná práca na portfóliu, konzultácie, e-maily, hľadanie spätnej väzby. „Chodila som asi ku každému na konzultácie, každému som vypisovala e-maily, že sa chcem poradiť, čo mám dať do portfólia,“ spomína. Táto príprava však nie je len technická. Rovnako dôležitá je pre ňu schopnosť pomenovať vlastnú motiváciu. „Veľa som si písala a snažila som sa zaartikulovať, prečo chcem študovať fotku a čo mi to vizuálno robí,“ hovorí. Popri tom sa učí remeslo – pracuje v tmavej komore, vyvoláva filmy, zväčšuje fotografie. Ale práve kombinácia techniky a reflexie sa ukazuje ako kľúčová. Keď sa napokon dostáva na VŠVU, neprichádza okamžitý pocit naplnenia. Prvý ročník je skôr hľadaním spôsobu, ako reagovať na zadania, ktoré neprichádzajú zvnútra. „Dostali sme tému a zrazu som musela reagovať na niečo, čo som si sama nevymyslela a to bolo náročné,“ opisuje. Zásadný moment prichádza až neskôr, počas druhého ročníka. Vtedy si formuluje jednoduché, ale pre jej ďalšiu tvorbu kľúčové pravidlo: „Uvedomila som si, že nemôžem vymýšľať, čo idem fotiť, ale musím fotiť to, čo žijem.“ Týmto sa fotografia definitívne presúva z roviny zadania do roviny skúsenosti. Prestáva byť niečím, čo sa plánuje, a stáva sa niečím, čo sa deje. A práve tu sa začína formovať rukopis, ktorý bude pre Karinu typický dodnes.

Moment, keď sa fotografia s Karinou prestávajú navzájom hľadať a začne sa prirodzene diať, prichádza počas štúdia na VŠVU – konkrétne v druhom ročníku, keď nastupuje do ateliéru a zároveň sa jej život začne prepájať s komunitou ľudí, ktorých dnes fotografuje dlhodobo. Dovtedy skúša reagovať na zadania, hľadať témy, premýšľať nad tým, „čo by mala“ fotiť. Tento tlak sa však postupne ukazuje ako slepá ulička. „Nemôžem vymýšľať, čo idem fotiť. Musím fotiť to, čo žijem,“ pomenúva moment, ktorý sa stane základom jej ďalšej práce. V tom istom čase spoznáva okruh blízkych ľudí – komunitu, ktorú fotografuje kontinuálne od rokov 2017–2018 a práve vzťah k nim sa stáva jej hlavným východiskom. Fotografia sa tu neodohráva „o niekom“, ale „s niekým“; nevzniká ako pozorovanie zvonku, ale ako súčasť spoločného života. Prvým výrazným momentom, kde sa tento prístup naplno prejaví, je projekt Utopia* (2020). Vzniká v prostredí bývalých ateliérov na Košickej ulici v Bratislave, kde žila a tvorila komunita mladých ľudí a umelcov. Karina tu nefotí ako dokumentaristka zvonka, ale ako niekto, kto je prirodzene súčasťou tohto priestoru. „Keď som prvýkrát videla tie fotky, ktoré som si vyvolala, bola som taká, že wow, že toto je to, ako chcem hovoriť,“ spomína. Práve tu si prvýkrát uvedomuje, že fotografia môže niesť presne to, čo sama prežíva – bez potreby dodatočného vysvetľovania. Zároveň ide o moment, keď sa jej rukopis začne čitateľne formovať: dôraz na blízkosť, dôveru, prítomnosť a schopnosť zachytiť situácie, ktoré nie sú inscenované, ale zároveň nesú silnú vizuálnu intenzitu.

*Košická 37 bola miestom, ktoré poskytovalo ateliéry a najmä zázemie mnohým mladým ľuďom. Priestor, kde sa prirodzene stretávali sloboda, spolupatričnosť a každodenný život komunity. Jej zbúraním sa uzavrela kapitola jedného ťažko uchopiteľného sveta – utópie, ktorú nie je možné jednoducho preniesť inde. Táto dokumentárna séria reflektuje prostredie, v ktorom mladá generácia existuje mimo bežných spoločenských štruktúr. Zároveň sa dotýka vplyvu širších spoločenských a ekonomických mechanizmov na ich život, rozhodnutia a správanie – a sleduje, aké psychologické či sociálne dôsledky z toho vyplývajú. V širšom kontexte projekt otvára otázku napätia medzi individuálnym prežívaním a kolektívnym fungovaním spoločnosti. Súčasný dôraz na osobné šťastie, slobodu a naplnenie často uniká jasným definíciám a stabilite, čo vedie k neustálemu prehodnocovaniu vlastných hodnôt aj spôsobu života. Jednotlivec tak čoraz častejšie spochybňuje zaužívané predstavy o bývaní, práci, vzťahoch či každodennosti. Individuálne šťastie sa v tomto kontexte ukazuje ako neuchopiteľný ideál – pohyblivý a premenlivý, ktorý sa len ťažko zosúlaďuje s predstavou spoločného smerovania a dlhodobej stability.

Táto práca však zároveň otvára aj ďalšiu dôležitú líniu – cyklickosť tvorby a pochybnosti. Po každom silnejšom projekte prichádza obdobie krízy, v ktorom si nanovo kladie otázky, kam ďalej. „Vždy keď urobím nejakú väčšiu prácu, tak potom dostanem aj ročnú krízu,“ hovorí otvorene. Po Utopii začína pochybovať, či má zmysel ďalej fotografovať tú istú komunitu, či sa jej téma nevyčerpáva. Skúša preto odklon – pracuje s inscenovanými fotografiami a zároveň sa vracia k samotnému miestu, ktoré jej pôvodnú sériu definovalo. Práve v tomto momente vzniká projekt Tvár sa ako doma (2021), ktorý uzatvára niekoľkoročné dokumentovanie komunity okolo bývalej Cvernovky na Košickej ulici. Na miesto, kde kedysi stál ich domov, sa vracia spolu s jeho bývalými obyvateľmi – tentoraz už do prostredia staveniska. Fotografuje ich medzi sutinami, v priestore, ktorý stratil svoju pôvodnú funkciu aj význam. Postavy si občas prinášajú osobné veci, striedajú sa pred objektívom a „snažia sa tváriť ako doma“. Tento moment je silný práve svojou ambivalenciou – ide o návrat, ktorý už nemôže byť návratom v pravom zmysle slova. Skôr o konfrontáciu s tým, čo zaniklo, a s otázkou, čo vlastne zostáva, keď zmizne fyzické miesto, ktoré komunitu držalo pokope. Aj tento projekt však potvrdzuje, že odklony sú pre ňu skôr spôsobom overovania než definitívnou zmenou smeru. Fotografia sa pre ňu postupne ustáli ako kontinuálny proces, nie ako séria uzavretých projektov. „Je to skôr plynutie môjho života než projekt,“ hovorí neskôr. Komunita, ktorú si okolo seba vytvára, sa zároveň stáva niečím viac než len témou – je to „zvolená rodina“, prostredie, v ktorom sa prelína tvorba, hudba, vzťahy aj každodennosť. A práve z tejto blízkosti vznikajú obrazy, ktoré nepôsobia ako dokument reality, ale ako jej vnútorný záznam.

Po období intenzívnej práce s komunitou a prirodzeného zakotvenia vo vzťahoch prichádza moment, keď Karina cíti potrebu radikálne zmeniť prostredie aj spôsob práce. Odchádza na FAMU do Prahy. Nie preto, že by jej niečo zásadne chýbalo, ale práve naopak. „Tá situácia na VŠVU pre mňa už bola veľmi komfortná a potrebovala som nájsť iný rytmus a inú dynamiku,“ vysvetľuje. Tento krok nie je únikom, ale vedomým narušením istoty, ktorá by ju mohla začať brzdiť. Z prostredia, kde mala silné zázemie a blízkych ľudí, sa ocitá v meste, kde „ledva niekoho poznala“ a kde sa musí nanovo zorientovať – nielen ako autorka, ale aj ako človek. Táto zmena sa okamžite premieta aj do fotografie. Po rokoch, keď bola jej práca postavená na vzťahoch a prítomnosti konkrétnych ľudí, sa od nich vedome odvracia. „Dala som si cieľ, že budem teraz dokumentovať nové mesto, miesta, ktoré navštívim,“ hovorí. Vzniká séria bez ľudí, zameraná na priestory, fragmenty a situácie, ktoré fungujú skôr ako tiché pozorovania než ako interakcie. Tento posun nie je len formálny, ale hlboko osobný – fotografia sa tu stáva spôsobom, ako zvládnuť samotu a nové prostredie. „Začala som si fotiť autoportréty. Bolo to hrozne uzemňujúce, dodávalo mi to pocit, že prežijem tú Prahu,“ priznáva. 

Práve z tohto obdobia vzniká aj projekt Like everyone else, I have to be somewhere too, ktorý zachytáva jej prvé mesiace v Prahe. Nadväzuje na tento osobný aj tvorivý posun, no zároveň ho ešte viac prehlbuje. Kým predtým fotografovala konkrétnych ľudí a vzťahy, tu sa ocitá v priestore, ktorý nevie pomenovať ani si ho úplne prisvojiť. „Dokumentujem svoj život na mieste, ktoré neviem pomenovať,“ hovorí, čím presne vystihuje základnú polohu celej série. Opiera sa pritom aj o text Johna Fosseho o „mieste, ktoré nie je žiadnym konkrétnym miestom“ a práve tento paradox sa stáva kľúčový. Byť niekde, ale necítiť sa tam ukotvená. Byť prítomná, ale zároveň akoby mimo. Fotografie preto nepôsobia ako klasické záznamy konkrétnych situácií, ale skôr ako fragmenty prežívania – útržky dní, detaily, jedlo, interiéry, neznáme ulice. Ľudia z nich takmer miznú a sú nahradení prázdnymi priestormi, ktoré nesú stopu ich neprítomnosti. Zároveň ide o jednu z jej najintímnejších polôh. Sama priznáva, že tento projekt je viac o nej než o druhých – o tom, ako sa vyrovnáva s novým mestom, samostatnosťou a vlastnou hlavou. Fotografia tu prestáva fungovať ako jasný nositeľ spomienky alebo príbehu. „Tieto fotky mi nič nepripomínajú, a zároveň mi pripomínajú čas, keď len pozerám,“opisuje zvláštny stav medzi prítomnosťou a odcudzením. Aj preto táto séria opäť nie je uzavretý projekt, ale skôr ako otvorený proces hľadania. Neponúka odpovede, skôr pomenúva stav – byť niekde medzi, bez jasného ukotvenia. A práve v tejto neistote sa začína formovať ďalšia vrstva jej tvorby, ktorá už nie je postavená len na vzťahoch k druhým, ale aj na schopnosti zostať sama so sebou a pozerať sa.

Toto obdobie, ktoré na prvý pohľad pôsobí ako odklon od jej typického rukopisu, sa ukazuje ako kľúčové. Učí ju pozerať sa inak – pomalšie, sústredenejšie, bez potreby reagovať na niekoho druhého. „Bol to strašne príjemný, meditačný proces, kedy som nemusela riešiť nikoho iného, iba seba,“ opisuje. Zároveň si však uvedomuje, že aj keď sa na čas vzdiali od ľudí, jej práca sa k nim vždy prirodzene vracia. Fotografie zátiší, priestorov či detailov v sebe nesú ich nepriamu prítomnosť – stopy, situácie, zvyšky niečoho, čo sa odohralo. Aj preto dnes hovorí, že aj tieto „neľudské“ obrazy sú pre ňu dôležité práve tým, že v nich ľudia stále nejakým spôsobom existujú. Záver štúdia prináša ešte jeden zásadný obrat – návrat k najbližšiemu možnému okruhu, k biologickej rodine. Po období odstupu a experimentovania sa rozhodne obrátiť fotoaparát smerom domov. „Uvedomila som si, že potrebujem riešiť vzťah k mojej biologickej rodine,“ hovorí. Vzniká projekt, v ktorom dokumentuje svoju mamu, sestry, neter a synovcov, pričom do procesu zapája aj video a performatívny prvok – samotné fotografovanie sa stáva súčasťou skúmania vzťahov. Ide o veľmi osobnú, miestami až bolestivú sondu, ktorá sa dotýka fungovania rodiny bez prítomnosti mužskej postavy, ale aj širších otázok toho, čo vlastne rodina znamená. „Komunitu mojich priateľov vnímam ako zvolenú rodinu,“ dodáva inde, čím sa uzatvára oblúk medzi tým, čo žije, a tým, čo fotografuje. Táto kapitola jej tvorby tak nie je o hľadaní nového štýlu, ale o zmene perspektívy. Od vzťahov k samote, od komunity k telu, od vonkajšieho sveta k vnútornému prežívaniu – aby sa napokon všetky tieto polohy znovu spojili do jedného, oveľa vedomejšieho autorského jazyka.

Po období odklonu, samoty a hľadania nového rytmu sa Karina prirodzene vracia k tomu, čo je jej najbližšie – k ľuďom a vzťahom, ktoré ju formujú. Tento návrat však už nie je návratom na začiatok. Je vedomejší, pokojnejší a zároveň presnejší v tom, čo chce prostredníctvom fotografie uchopiť. „Mám pocit, že sa stále točím okolo toho istého, len z inej perspektívy,“ naznačuje kontinuitu, ktorá nie je stagnáciou, ale skôr prehlbovaním. Jej práca dnes nevzniká ako séria uzavretých projektov, ale ako dlhodobý proces, ktorý sa mení spolu s ňou – bez potreby jasných začiatkov a koncov. Fotografia sa pre ňu postupne stáva spôsobom, ako zostať v kontakte. S druhými aj so sebou. Nie je nástrojom na vysvetľovanie reality, ale skôr jemným zaznamenávaním vzťahov, ktoré sa odohrávajú v čase. „Je to pre mňa spôsob, ako si tie veci uchovať, ako byť v tom momente prítomná,“ hovorí. Aj preto jej obrazy nepôsobia ako uzavreté výpovede, ale skôr ako fragmenty niečoho, čo pokračuje ďalej mimo samotnej fotografie. Dôležitá nie je veľká téma, ale blízkosť, dôvera a čas – veci, ktoré sa nedajú inscenovať, iba prežiť. Zároveň sa čoraz viac ukazuje, že hranice medzi jej životom a tvorbou sa stierajú. To, čo fotografuje, nie je „materiál“, ale realita, ktorej je súčasťou. „Neviem to oddeliť… je to proste môj život,“ priznáva. V tejto polohe sa fotografia mení na niečo oveľa krehkejšie, ale aj autentickejšie – na kontinuálny záznam vzťahov, ktoré sa menia, rastú, rozpadajú a znovu skladajú. Aj návrat k rodine, ktorý bol na začiatku tejto fázy, tak nie je uzavretou kapitolou, ale skôr otvoreným procesom, ku ktorému sa môže vracať z rôznych uhlov.

Popri samotnej fotografii zohrávajú v tvorbe Kariny Golisovej kľúčovú úlohu autorské ziny. Nejde pritom len o formu prezentácie, ale o plnohodnotnú súčasť jej uvažovania o médiu – spôsob, ako fotografie usporiadať, zhmotniť a uzavrieť do konkrétneho, fyzického objektu. Zin pre ňu nie je doplnok k výstave, ale autonómny priestor, v ktorom sa obraz, text, rytmus aj materiál stretávajú do jedného celku. Jej zinová tvorba prirodzene nadväzuje na spôsob, akým fotografuje – bez inscenovania, z bezprostrednej blízkosti a dôvery. Sama hovorí: „Nerada silím veci. Ani fotku. Vždy fotím to, čo sa okolo mňa deje.“ Tento princíp sa prenáša aj do publikácií, ktoré často vznikajú ako dlhodobé, intuitívne zbierané archívy momentov. Napríklad v zine zachytávajúcom nedeľné obedy reflektuje posun od spoločného bývania ku každodenným rituálom, pričom si zároveň kladie otázku vlastnej pozície: „Začala som premýšľať, či nerobím z mojich najbližších kamarátov objekty mojich semestrálok.“ Práve táto pochybnosť – medzi blízkosťou a dokumentovaním – je pre jej prácu zásadná. Výrazným momentom je aj zin UN PUBLISHED, ktorý pracuje s materiálnosťou knihy ako objektu – ručné šitie, sieťotlač, výber papiera. Fyzická podoba tu nie je len nosičom obsahu, ale jeho rozšírením. Podobne aj publikácia Like everyone else, I have to be somewhere too rozvíja tému neukotvenosti a priestoru – obsahuje fotografie z miest, ktoré vie identifikovať, aj také, ktoré jej zostali anonymné, „iba ako dôkaz, že tam niekde bola“. Zin tu funguje ako mapa pamäti, ktorá je neúplná, fragmentárna a subjektívna. Silnú pozíciu má aj projekt Kill Your Darlings, kde sa zin stáva súčasťou širšieho celku – výstavy, performancie aj kolektívneho skladania archívu. Publikácia tu funguje ako fyzické potvrdenie existencie vzťahov a komunity: niečo, čo bolo dlhodobo neviditeľné, sa zrazu materializuje do knihy, ktorú je možné držať, zdieľať a znovu čítať. Fotografia sa v tomto kontexte mení na dôkaz – „že sa nám to všetko nezdalo“. Ziny Kariny Golisovej tak nie sú len výstupom jej práce, ale jej prirodzeným pokračovaním. Sú archívom priateľstiev, nástrojom reflexie aj spôsobom, ako uchopiť plynutie času. V ich vrstvení – obrazovom, textovom aj materiálnom – sa naplno ukazuje jej prístup k fotografii: nie ako k uzavretému dielu, ale ako k živému procesu, ktorý sa neustále skladá, prepisuje a znovu sprítomňuje.

Karina dnes nepôsobí ako autorka, ktorá by potrebovala neustále definovať nové témy alebo formálne experimentovať, aby sa posúvala ďalej. Jej posun sa odohráva inde – v spôsobe vnímania, v citlivosti voči situáciám, v schopnosti zostať prítomná. „Je to skôr o tom, ako sa pozerám, než o tom, čo fotím,“ naznačuje smer, ktorým sa jej práca vyvíja. A práve v tejto nenápadnosti je jej sila. Fotografie nevznikajú ako veľké gestá, ale ako tiché, presné momenty, ktoré majú schopnosť pretrvať. Dnešná tvorby sa neuzatvára, ale ustáluje. Nie definitívnym bodom, ale miestom, z ktorého môže ísť ďalej – stále v pohybe, stále v blízkosti, stále v procese.

Karina Golisová je slovenská fotografka a vizuálna umelkyňa, ktorá žije a pracuje medzi Prahou a Bratislavou. Vo svojej tvorbe sa venuje najmä dokumentárnej fotografii, prostredníctvom ktorej skúma blízkosť, priateľstvá, komunity a rôzne podoby spolupatričnosti v súčasnom svete. Dlhodobo ju zaujíma, ako môžu medziľudské vzťahy fungovať ako forma odolnosti v čase spoločenských a osobných kríz. Vyštudovala textilný dizajn na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave, neskôr absolvovala štúdium fotografie na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri fotografia, realita a konštrukcia. Počas štúdia absolvovala aj Erasmus+ pobyt na LAB University of Applied Sciences vo fínskom Lahti, kde sa venovala dokumentárnej fotografii. Magisterské štúdium ukončila na pražskej FAMU na Katedre fotografie v Ateliéri imaginatívnej fotografie. V súčasnosti je doktorandkou na VŠVU, kde sa vo svojom výskume sústreďuje na tému odolnosti a odolnej spoločnosti ako odpovede na súčasné krízy. Dôležitou súčasťou jej autorského jazyka sú fotografické ziny a autorské publikácie, ktoré vníma ako prirodzené pokračovanie fotografickej práce, ale aj ako formu archívu, v ktorom osobná skúsenosť a každodennosť nadobúdajú hmatateľnú podobu. Je autorkou viacerých samostatne vydaných zinov a svoje práce predstavila na výstavách doma aj v zahraničí, okrem iného v Bratislave, Trnave, Trenčíne, Belehrade, Budapešti, Tel Avive či Paríži. V roku 2020 získala ocenenie Slovak Press Photo v kategórii študenti a mladí fotografi do 26 rokov. Jej tvorba je úzko prepojená aj s českou a slovenskou undergroundovou hudobnou scénou, pre ktorú dlhodobo vytvára osobitú vizuálnu stopu.

1 2 ... 6 ►