Novinky
Tvorba medzi horizontom a hranou obrazu
Dátum: 22.03.2026
Autor: Martin Brix
Žofia patrí k autorkám, ktoré nevnímajú maľbu len ako zachytenie motívu, ale ako priestor premýšľania. Vo svojej tvorbe sa dlhodobo pohybuje medzi krajinou a samotným obrazom – medzi horizontom, diaľkou, horou či oceánom a otázkou, ako sa tieto skúsenosti dajú preniesť do vrstvy, materiálu, rámu či skla. V tomto profile sledujeme jej cestu od detstva s farbičkami a športu cez štúdium na VŠVU, zahraničné stáže a objavovanie nových médií až po súčasnú maliarsku prax, v ktorej sa fyzická práca ruky prepája s presným uvažovaním o tom, kde obraz začína, kde končí a čo všetko môže niesť.
Žofia Dubová je maliarka, ktorá dnes vo svojej tvorbe prepája krajinu s premýšľaním o samotnom obraze. Cesta k týmto témam jej však nebola romanticky predurčená. Keď sa jej niekto opýta, kto je a čomu sa venuje, odpovie jednoducho: „Volám sa Žofia Dubová, venujem sa predovšetkým maľbe.“ Za týmto pokojne vysloveným tvrdením je však dlhý proces hľadania, pochybností, zranení aj rozhodnutí, ktoré sa neudiali zo dňa na deň, ale postupne, krok po kroku. Od detstva bola typom dieťaťa, ktoré nepotrebovalo veľa podnetov zvonka, pretože si ich vytváralo samo. „Ja som bola asi skôr také dieťa, ktoré kreslilo naozaj stále. Mne ani nebolo veľmi treba inú zábavu, mne stačili farbičky,“ spomína. Na základnú umeleckú školu ju zobrali už ako škôlkarku a kreslenie pre ňu nebolo krúžkom, ale prirodzeným spôsobom trávenia času. Napriek tomu to nebol príbeh dieťaťa, ktoré od šiestich rokov vyhlasuje, že bude maliarkou. Sama priznáva: „To nebol môj sen od malička, že budem maliarka, to vôbec.“ Do jej detstva totiž vstúpil aj šport, a nie okrajovo. Súťažne lyžovala, jazdila Slovenský pohár a výsledky boli závideniahodné. „Normálne som pretekala, mala som celkom dobré výsledky,“ hovorí otvorene, no zároveň dodáva, že zlom prišiel v šestnástich, keď sa pridali problémy s kolenami a rok bez športu. V juniorskom veku sa už rozhoduje tvrdo – profesionálny tréning, financie, čas, úplné odovzdanie sa jednej ceste. „Rozhodla som sa, že profi športovec nebudem,“ pomenúva moment, keď sa váhy začali nakláňať k umeniu. Zaujímavé je, že paralelne s pretekaním absolvovala osemročné gymnázium bez individuálneho plánu, s výbornými výsledkami, čítala knihy, kreslila a športovala. Sama seba opisuje ako „šprtku, ktorá číta knihy a kreslí a ešte aj športuje“. Práve tento trojuholník – disciplína, intelekt a vizuálna citlivosť – sa neskôr prirodzene spojil v jej umeleckej praxi.
Rozhodovanie pred maturitou však nebolo samozrejmé. Zvažovala šport aj umenie a zároveň v nej dlhodobo žil strach z praktickej budúcnosti. „Mala som dlho strach, že dobre, vyberiem si toto, ale čím sa budem živiť,“ priznáva bez pátosu. Na rozdiel od romantických príbehov o „osude“ tu stojí racionálna úvaha: ak sa mám niečomu venovať naplno, musí to byť niečo, čo ma baví a čo má zároveň šancu obstáť v realite. Na prijímačky na Vysokú školu výtvarných umení sa pripravovala dva roky. Nešlo teda o spontánny pokus. A hoci počas gymnázia sa jej výtvarná činnosť čiastočne rozptýlila medzi iné aktivity, nikdy celkom nezmizla. Sama to formuluje presne: nevytratila sa, len sa k nej „pridalo kopec ďalších vecí“. Na VŠVU nastúpila na Katedru maliarstva do ateliéru Daniela Fischera a tu prišlo prvé vytriezvenie. Paradoxne dievča, ktoré kreslilo od škôlky, zistilo, že o maľbe ako technologickom procese vie veľmi málo. „Ja som nemala vôbec tú maliarsku skúsenosť. To, že existuje plátno, že sa dá maľovať aj tak aj tak, to som vôbec nevedela,“ hovorí s odstupom. Oproti spolužiakom mala pocit, že je pozadu, že nevie ani základné veci ako napnúť plátno. Technický strach predbehol tematické ambície. A práve v tomto bode sa začína formovať jeden z paradoxov jej tvorby: z neistoty voči materiálu vyrastie celoživotný záujem o jeho možnosti. Sama nad tým dnes uvažuje ako nad zvláštnou logikou: „Možno to bola náhoda, alebo práve to, že som tomu vôbec nerozumela. Začala som sa tomu venovať tak intenzívne, až sa z toho stala moja celoživotná téma.“
V prvých ročníkoch nehľadala „veľkú tému sveta“, hoci mala pocit, že by ju mala mať. Spätne si uvedomuje, že mladý študent má často potrebu riešiť globálne otázky, no postupne zistí, že aj menšie, konkrétnejšie motívy môžu vyrásť do hlbokej výpovede. Skúšala figúru, prírodu, osobné zážitky, no dôležité bolo niečo iné – záujem o samotnú maľbu ako proces vrstvenia, konštrukcie, hľadania systému. Bakalárska práca, ktorá niesla názov Chvíľu sa pozerám, ako rastie strom (2014), bola prvým momentom, keď mala pocit, že nachádza vlastnú cestu. Išlo o sériu vertikálnych veľkoformátových malieb, ktoré sa dali inštalovať variabilne, vytvárať „les“ aj fungovať samostatne. Už tu sa objavuje cit pre priestor, rytmus a konštrukciu obrazu ako objektu, nie len nosiča motívu. Zásadné preformovanie jej myslenia priniesli zahraničné stáže. Erasmus v Portugalsku jej otvoril nielen novú krajinu, ale aj nový materiál – maľbu na sklo. „Bolo to pre mňa prelomové, lebo som vôbec netušila, že sa dá na sklo maľovať,“ spomína. Sklo ju zaujalo ako ďalšia „podložka“, iný povrch, iná technológia, ktorá vyžaduje vypaľovanie a premýšľanie niekoľko krokov dopredu. Druhá zásadná skúsenosť prišla v Arizone, kde začala pracovať s hranou obrazu a s rámom ako aktívnou súčasťou výpovede. „Tam som začala pracovať prvýkrát s hranou obrazu a okrajmi,“ hovorí, pričom práve z tejto skúsenosti vyrástla jej diplomová práca nazvaná Hrana (2016–2017). V nej skúmala obraz v obraze, rôzne veľkosti napínacích rámov a to, čo sa deje na hrane alebo za hranou hlavného motívu. Už tu sa jasne ukazuje, že jej záujem o krajinu je paralelný so záujmom o konštrukciu samotného obrazu. Ak by mala dnes sama zhrnúť svoju tvorbu, povie to bez komplikovaných teórií: „Zaoberám sa krajinou, ale zároveň sa zaoberám obrazom a tým, ako môže byť konštruovaný a prezentovaný.“ A práve v tomto napätí medzi vonkajšou krajinou a vnútornou architektúrou obrazu sa začína príbeh Žofie Dubovej ako maliarky, ktorá sa z dieťaťa s farbičkami a z pretekárky na svahu postupne vypracovala na autorku, pre ktorú je maľba zároveň fyzickou disciplínou aj intelektuálnym výskumom.
Ako začala premýšľať o obraze
Ak prvá kapitola jej tvorby patrila rozhodnutiam, ktoré Žofiu priviedli k maľbe, tá druhá patrí momentu, keď sa maľba prestala javiť ako samozrejmý nástroj a začala byť otázkou. Po prvotnom technickom šoku na škole sa postupne dostáva do bodu, keď si uvedomí, že ju nezaujíma len to, čo maľuje, ale aj to, ako obraz vzniká, kde sa končí a kde sa začína. Tento posun sa naplno prejaví počas stáže v Arizone (University of Arizona v USA), kde prvýkrát začne vedome pracovať s rámom a hranou. „Začala som sa viac sústrediť na samotné okraje obrazu a na to, čo sa deje na jeho hranici,“ hovorí o období, ktoré sa neskôr pretavilo do diplomovej práce. Zrazu ju nezaujíma len samotný motív krajiny, ale aj to, čo sa deje na jej okraji, čo je viditeľné a čo už nie, ako sa pohľad diváka posúva a ako ho možno viesť. Diplomová práca s názvom Hrana bola v tomto zmysle programová. Obrazy pôsobili ako „obraz v obraze“, pracovala s rôznymi veľkosťami napínacích rámov a s ohraničovaním pohľadu. „Išlo mi o to ukázať aj to, čo je na hrane alebo za hranou, a zároveň si vytvárať priestor pre ďalšie komentáre alebo rozšírenie toho obrazu,“ vysvetľuje. Hrana tu nebola len fyzickým okrajom plátna, ale miestom napätia – medzi krajinou a jej reprezentáciou, medzi realitou a jej maliarskym prepisom. Tento moment je kľúčový, pretože od tejto chvíle sa v jej práci paralelne rozvíjajú dve línie: tematická, viazaná na krajinu, a formálna, viazaná na konštrukciu obrazu.
Krajina sa pritom nestáva romantickou kulisou. Sama upozorňuje, že keď sa povie krajina, ľudia si často predstavia „namaľovanú krajinku“ s nánosom historických významov. „Pracujem s krajinou, ale neznamená to, že maľujem krajinku v tom klasickom zmysle“ hovorí. Hora, oceán či ostrov sú pre ňu skôr priestory skúsenosti, než ilustračné motívy. Vysokohorská krajina, ku ktorej sa opakovane vracia, vychádza viac zo športu a osobného pohybu v teréne (lyžovanie, skialpinizmus, skalolezectvo, trailový beh, horská cyklistika, jazdenie na koni, kajakovanie, turistika) než z exotického zážitku. „Ja vlastne chodím do hôr, lebo ma to hrozne baví a dokážem tam uvažovať jasnejšie,“ priznáva. Hora je pre ňu podobná vlne alebo oceánu, má hĺbku, vrstvy, horizont, ktorý sa vzďaľuje. V jednej fáze ju fascinuje práve horizont ako miesto, kde sa prepája zem s oblohou, kde sa niečo deje, hoci to fyzicky neexistuje ako pevná línia. Tento záujem sa neprejavuje priamym „premalovávaním“ reality. Žofia otvorene hovorí, že v krajine takmer nikdy nemaľuje. „Keď som v krajine, tak mám čo robiť s výkonom alebo si píšem. Veľa si fotím, ale takmer nikdy nepremalovávam priamo to, čo si odfotím,“ vysvetľuje. Dôležitejšie než vizuálna vernosť je pre ňu systém, ktorý za obrazom stojí. V ateliéri pracuje s plátnom fyzicky – napína, prepína, kladie ho na zem, nalieva riedku farbu, necháva ju stekať a schnúť. Proces schnutia, sedimentácie a vrstvenia sa stáva rovnocenným spoluautorom. Keď hovorí o sérii horizontov, spomína, že si vytvorila podmienky, aby sa farba prirodzene hromadila práve v línii horizontu, aby gravitácia a čas pomohli vytvoriť to, čo cíti pri pohľade do diaľky. Obraz tak nevzniká ako vopred presne naplánovaný výsledok, ale ako dialóg medzi zámerom a materiálom.
Práve tu sa začína jej celoživotná téma možností obrazu. To, čo sa na začiatku javilo ako technický nedostatok, sa premenilo na výskum. Skúsenosť so sklom, ktorú získala v Portugalsku a neskôr rozvíjala aj pod vedením Paľa Macha (slovenský maliar špecializujúci sa na prácu so sklom – tvorbu sklenených tabúľ, sklenenú grafiku, sklenené reliéfy a iné sklenené objekty), pridala do jej práce ďalší rozmer. Sklo je hladké, nesavé, vyžaduje vypaľovanie každej vrstvy, núti rozmýšľať niekoľko krokov dopredu. „Každá vrstva sa musí vypáliť, nedá sa to urobiť naraz, musím rozmýšľať štyri, päť krokov dopredu,“ opisuje technologickú disciplínu, ktorá ju formuje. To, čo sa naučí na skle, potom prenáša späť na plátno, a naopak. Materiál pre ňu nie je len nosičom obrazu, ale aktívnym partnerom, ktorý kladie odpor a zároveň otvára nové možnosti. Ak by sme mali túto fázu jej tvorby pomenovať jednou vetou, nebola by to veta o horách, ale o vedomí konštrukcie. Krajina je impulz, skúsenosť, vnútorný priestor, no obraz je pole, kde sa táto skúsenosť musí preložiť do systému, vrstvy, rámu, hrany. Práve tu sa z nej stáva autorka, ktorá sa už nesnaží „namaľovať, čo vidí“, ale vytvoriť taký obraz, ktorý umožní divákovi uvidieť viac, než je na prvý pohľad zrejmé.
Výstavy, ocenenia a momenty, ktoré posúvajú ďalej
Každý autor má obdobie, keď je ešte stále „medzi“ – medzi školou a praxou, medzi vlastnou vierou v to, čo robí, a reakciou sveta. U Žofie Dubovej tento odchod z „medzipriestoru“ neprišiel náhle, ale postupne – cez výstavy, ocenenia a spolupráce, ktoré jej potvrdili, že jej práca má zmysel aj mimo ateliéru. Sama hovorí, že nad úspechmi bežne takto systematicky neuvažuje, ale keď sa má obzrieť, prvý veľký zlom bol práve moment víťazstva v súťaži Maľba roka. „Prvý dosť veľký úspech bol práve víťazstvo v rámci Maľby roka,“ spomína a dodáva, že dnes je zaujímavé vidieť ten obraz po rokoch s odstupom. Išlo o dielo Over the Mountain* z diplomovej kolekcie, teda prácu, ktorá už niesla v sebe jej záujem o krajinu aj o konštrukciu obrazu. Ocenenie pre ňu neznamenalo len mediálnu pozornosť, ktorá je podľa nej „rýchlo hore, rýchlo dolu“, ale predovšetkým finančnú injekciu. „Je to čiastka, ktorá mi umožnila na nejaký čas nemať stres z bežného života,“ hovorí otvorene. Rok bez existenčného tlaku je pre mladého autora viac než symbolická trofej. Je to čas, počas ktorého sa dá pracovať bez nutnosti okamžitého kompromisu. Podobne vníma aj ocenenia Nadácie NOVUM, ktoré jej poskytli nielen podporu, ale aj spätnú väzbu. Spomína najmä reflexiu Mariana Zervana, ktorá sa rozvinula do rozsiahlejšieho textu o jej tvorbe. „Je pre mňa veľmi zaujímavé vidieť, čo dokáže niekto iný uvidieť v rámci mojej práce, veci, ktoré ja sama nedokážem pomenovať,“ priznáva. V tomto bode sa ukazuje, aké dôležité je pre ňu mať okolo seba prostredie, v ktorom môže o svojej práci hovoriť – nielen cez uznanie, ale aj cez konfrontáciu, diskusiu a pomenovanie.
*Hora je ako loď. Oči pútnika sa k nej s nádejou obracajú, zas a znova klincujú ten vzdialený symbol sily a slobody, horizont, ktorý je nedosiahnuteľnou pravdou, istotou a zmenou, vždy tam, ten istý a predsa stále iný. A nezáleží na tom, či je to more a či obloha. Jedno i druhé je rozľahlá modrá hlbina, čo niekedy dáva a niekedy berie. Jedno i druhé, diaľka, rovnako vysoká, široká a hlboká. Človek sa do nej norí hľadajúc odpovede na nikdy nevyslovené otázky.
Zároveň však upozorňuje na limity súčasného systému hodnotenia. Mnohé posudky vznikajú na základe portfólia, bez fyzického zážitku z diela, a práve to je pri jej práci problém. „Keď ju človek nevidí naživo, veľmi ťažko sa komunikuje,“ hovorí o maľbe na skle, ktorá pracuje so svetlom, odrazom a pohybom diváka v priestore. Fotografia podľa nej dokáže extrémne manipulovať výsledok, zatiaľ čo samotné dielo sa odhaľuje až v reálnom kontakte, keď sa mení uhol pohľadu a svetelné podmienky. Táto skúsenosť ju zároveň utvrdzuje v tom, že odborná debata je vzácna a že prostredie školy jej poskytuje platformu, kde sa dá viesť hlbší rozhovor o obraze ako takom. Popri oceneniach sú pre ňu rovnako dôležité konkrétne výstavy. Pri otázke, ktorá bola pre ňu najsilnejšia, reaguje intuitívne: „Ja vždy mám taký pocit, že tá posledná.“ Napríklad samostatná výstava z minulého roku s názvom Vidieť ďalej v Galérii 19 jej umožnila ukázať veci, ktoré predtým neboli prezentované, najmä maľbu na farebné sklo. Práca s farebnou podložkou otvorila nový maliarsky problém – ako reagovať na už existujúcu výraznú tonálnu bázu, ktorá nie je neutrálna ako plátno či papier. Farebné sklo je žiarivé, podmanivé a vyžaduje iný spôsob uvažovania o vrstve a svetle. V tejto fáze už Žofia nevníma materiál ako prekážku, ale ako partnera, ktorý rozširuje jej možnosti. Sama hovorí, že ju teší, že dnes už nie je úzko zviazaná jedným rukopisom, ale môže pracovať so sklom, plátnom, papierom a ich kombináciami.
Dôležitá bola aj výstava Výhledy téměř bez konce vo Valašskom Meziříčí (Galerie Kaple, 2024), ktorú kurátoroval Palo Macho. Tu sa otvorila možnosť pracovať s inštaláciou iným spôsobom, preusporiadať diela v priestore a pozerať sa na vlastnú tvorbu z novej perspektívy. Ešte výraznejšou skúsenosťou bola spolupráca s Kristínou Španihelovou, kde sa maľba stretla so šperkom. Nešlo o jednoduché „ilustrovanie“ jedného druhým, ale o proces, v ktorom vznikali obrazy a brošne paralelne a následne sa šperk fyzicky vkladal do plátna. „Bol to prvýkrát, čo som priamo spolupracovala na tvorbe s niekým iným,“ priznáva Žofia. Tento presah medzi médiami opäť potvrdzuje, že jej práca sa pohybuje medzi obrazom ako plochou a obrazom ako objektom. Aj medzinárodné projekty – napríklad účasť na výstave v mexickom Querétare (MACQ – Museo de Arte Contemporáneo Querétaro) – vníma skôr ako tiché potešenie než ako triumf. „Som rada, že som súčasťou kolekcie a že sa to prezentuje aj tak ďaleko,“ hovorí bez potreby zveličovať. Jej postoj je pritom konzistentný: nejde o jednorazové úspechy, ale o dlhodobú kontinuitu, o budovanie priestoru, v ktorom môže pracovať slobodne a zároveň byť v kontakte s publikom. Tretia kapitola jej príbehu tak nie je o jednorazových úspechoch, ale o postupnom potvrdzovaní vlastnej cesty. O momentoch, keď finančná podpora umožní rok bez stresu, keď kurátorský text odhalí vrstvy, ktoré sama nevidí, keď výstava umožní ukázať nový materiál, alebo keď spolupráca otvorí iný pohľad na vlastné dielo. V týchto situáciách sa postupne utvrdzuje, že to, čo začalo ako neisté rozhodnutie medzi športom a umením, dnes stojí na pevnejšej pôde – nie preto, že by pochybnosti zmizli, ale preto, že ich vyvažuje skúsenosť a dialóg.
Medzi ateliérom a školou: proces a nové začiatky
Ak sa v jej príbehu niečo opakuje, je to vedomie, že maľba nie je hotový výsledok, ale proces, ktorý sa nikdy celkom nezastaví. Žofia dnes stojí v pozícii autorky, ktorá už má za sebou samostatné výstavy, ocenenia aj zahraničné projekty, no sama hovorí, že je opäť „v takom medzipriestore“, keď jedna výstava skončí a ďalšia sa ešte len rodí. Tento medzipriestor nie je prázdny, je plný nápadov, úvah, návratov k poznámkam z ciest, k textom, ktoré si píše, k fotografiám, ktoré si ukladá ako vizuálnu pamäť. „Kopec nápadov mám, ale som na začiatku nového procesu,“ hovorí pokojne, akoby tým priznala, že neistota je prirodzenou súčasťou jej práce. Proces u nej nikdy nevyzerá ako romantická predstava maliara, ktorý stojí v plenéri so stojanom a maľuje to, čo vidí. Sama sa voči tejto predstave vedome vymedzuje. „V krajine takmer nikdy nepracujem,“ opakovane zdôrazňuje. Keď je v horách alebo pri mori, je tam ako človek, ktorý sa hýbe, športuje, rozmýšľa, píše si poznámky, fotografuje. Maľba prichádza až neskôr, v ateliéri, kde sa všetko premiešava – fyzická skúsenosť, text, obrazová pamäť, materiál. „Obraz vzniká postupne a často dopredu neviem, ako presne bude vyzerať,“ priznáva. V tomto priznaní je dôležitý moment dôvery – dôvery vo vlastnú skúsenosť aj v materiál, ktorý je schopný prekvapiť. Práve materiál je tým, čo ju stále vracia k otázke, čo vlastne obraz je. Či ide o plátno, sklo alebo vyšívanú niť, vždy ide o skúsenosť ruky. „To, čo mám na maľbe najradšej, je prepájať mentálnu činnosť s fyzickou,“ hovorí. Maľba pre ňu nie je iba myšlienkový konštrukt, ale aj remeselná práca – výroba rámov, napínanie plátien, vrstvenie, čakanie na schnutie, vypaľovanie skla. Tento fyzický rozmer je rovnako dôležitý ako koncept. Vyšívku vníma ako formu kresby, ktorá je pomalá, trvácna a vrhá tieň, čím mení obraz podľa svetla a pohybu diváka. Sklo zas vyžaduje technologickú disciplínu a myslenie niekoľko krokov dopredu. Všetko spolu vytvára sieť skúseností, ktoré sa navzájom ovplyvňujú a prenášajú.
Dôležitým rozmerom jej súčasnej pozície je aj pedagogická práca na Vysokej škole výtvarných umení. Neučí ateliér, ale technické predmety – kresbu a maľbu na sklo – no aj v tomto rámci vníma možnosť ovplyvňovať a motivovať. „Snažím sa ľudí nadchnúť pre kresbu a usmerniť ich,“hovorí o svojej úlohe. Zároveň priznáva, že práve škola jej poskytuje to, čo v širšom umeleckom prostredí často chýba – odbornú diskusiu. Možnosť hovoriť o obraze s kolegami, konfrontovať názory, premýšľať nad procesom, nie iba nad výsledkom. Možno aj preto sa rozhodla pokračovať v doktorandskom štúdiu, kde spojila maľbu s teoretickým výskumom. Sama priznáva, že bez štruktúry školy by sa možno nedonútila čítať a systematicky spracovávať texty, ktoré ju však zaujímajú. Keď sa dnes pozrie na svoju tvorbu, vie ju pomenovať jednoducho, no zároveň si uvedomuje jej vrstvy. „Zaoberám sa krajinou, ale zároveň obrazom a tým, ako môže byť konštruovaný a prezentovaný,“ zhrnula už skôr. Táto dvojica – krajina a obraz – sa však stále vyvíja. Hory sa menia na ostrovy, horizont sa mení na hranu, plátno sa stretáva so sklom, kresba s vyšívanou niťou. A nad tým všetkým je neustála otázka, či to, čo robí, dáva zmysel aj pre iných. Sama priznáva, že tvorí nielen pre seba, ale aj pre diváka, a že spätná väzba je pre ňu dôležitá. Štvrtá kapitola jej príbehu tak nie je uzavretím, ale otvoreným horizontom. Žofia je dnes autorkou, ktorá sa nebojí technologickej náročnosti ani konceptuálnej reflexie, no zároveň si zachováva pochybnosť ako motor. Stále stojí medzi fyzickým gestom ruky a mentálnou konštrukciou obrazu, medzi ateliérom a školou, medzi hotovou výstavou a novým začiatkom. A práve v tomto medzipriestore, kde ešte nie je nič definitívne, vznikajú jej ďalšie horizonty.
*V roku 2015 Žofia absolvovala stáž na University of Arizona v Tucsone, kde sa po prvý raz stretla s úplne odlišným typom krajiny – sonorskou púšťou. Práve tam si uvedomila, ako dramaticky sa prostredie dokáže meniť v reakcii na dážď: farby ožívajú, rastliny sa prebúdzajú a krajina sa na krátky čas premieňa. Zaujala ju aj samotná štruktúra vegetácie – drobné listy a fragmentárnosť, akoby bol celý priestor poskladaný z malých, krehkých častí.
Príbeh Žofie Dubovej nie je príbehom náhleho osvietenia, ale postupného dozrievania – od dieťaťa, ktorému stačili farbičky, cez športovkyňu zvažujúcu profesionálnu kariéru, až po maliarku, ktorá dnes vedome skúma hranice obrazu. Jej cesta ukazuje, že istota neprichádza ako samozrejmosť, ale ako výsledok rozhodnutí, pochybností a práce, ktorá sa robí aj vtedy, keď ešte nie je jasné, kam presne vedie. Z technickej neistoty na začiatku štúdia vyrástol dlhodobý záujem o konštrukciu obrazu, z osobného vzťahu ku krajine sa stala téma, ktorá nie je ilustráciou prírody, ale spôsobom myslenia o priestore, horizonte a presahu. V jej tvorbe sa stretáva fyzická disciplína so sústredeným mentálnym procesom, sklo s plátnom, kresba s vyšívanou niťou, hora s obrazom. Výstavy a ocenenia jej dali potvrdenie, že to, čo robí, rezonuje aj mimo ateliéru, no zároveň si zachováva vedomie, že obraz sa naplno odhaľuje až v osobnom stretnutí. Dnes stojí medzi rolou autorky a pedagogičky, medzi hotovými cyklami a novými začiatkami, no jej základná otázka ostáva rovnaká: ako možno cez obraz sprostredkovať skúsenosť krajiny a zároveň skúmať samotné možnosti maľby. A práve v tomto napätí, medzi horizontom a hranou, sa jej tvorba neustále znovu rodí.
Tvorba: krajina, ktorá sa mení na obraz
Ak sa na tvorbu Žofie Dubovej pozrieme cez jednotlivé projekty a výstavy, nevidíme oddelené cykly, ale skôr súvislú líniu, v ktorej sa rovnaké otázky vracajú v rôznych podobách. Už ranné práce ako Čakanie na diaľku (2018) alebo Čiara (2018) naznačujú záujem o priestor, ktorý nie je úplne uchopiteľný – o diaľku, horizont, líniu, ktorá niečo oddeľuje a zároveň spája. V sérii Každý je ostrov (2019) sa tento záujem presúva k izolovanosti a samostatnosti jednotlivých foriem, zatiaľ čo Pozerám sa hore (2019) mení perspektívu – namiesto horizontu prichádza vertikála, pohľad smerom nahor, ktorý rozširuje vnímanie priestoru mimo klasickej krajinnej kompozície. Už v tomto období je zrejmé, že krajina pre ňu nie je obrazom konkrétneho miesta, ale skôr spôsobom uvažovania. Zásadný posun prichádza s projektom Hrana (2016–2017), kde sa pozornosť presúva od samotného motívu k obrazu ako objektu. Obraz sa tu začína „lámať“, vrstviť a rozširovať za svoje vlastné hranice. Tento princíp sa neskôr prirodzene rozvíja v projektoch ako Trasovanie pohľadu (2021) alebo Od severu hora (2021), kde už nejde len o to, čo vidíme, ale aj o to, ako sa pohľad pohybuje a čo všetko ho ovplyvňuje. Krajina sa tu stáva procesom – niečím, čo vzniká medzi divákom, obrazom a priestorom.
V ďalšej fáze sa jej práca ešte viac otvára smerom k vrstveniu a materiálu. Projekty ako Hory oblakov (2023) alebo Horizonty a Oceáno (2017–2018) pracujú s predstavou krajiny ako niečoho nestáleho, premenlivého, takmer neuchopiteľného. Horizont už nie je pevná línia, ale miesto, kde sa veci rozpúšťajú a znovu skladajú. V tomto období sa zároveň výraznejšie objavuje práca so sklom, ktoré do obrazu prináša svetlo, odraz a pohyb. Obraz tak prestáva byť stabilným objektom a stáva sa situáciou, ktorá sa mení podľa toho, ako sa k nej divák približuje. Výrazným momentom je aj výstava Vidieť ďalej (Galéria 19, 2025), kde sa tieto princípy naplno stretávajú. Maľba na farebnom skle tu otvára novú otázku – ako pracovať s podkladom, ktorý je sám o sebe výrazný, svetelný a aktívny. Podobne funguje aj spolupráca s Kristínou Španihelovou v projekte (Tiché) vrstvy ciest (Magna Gallery, 2025) alebo Vzďaľujúce sa horizonty (Galerie N, 2024), kde sa obraz prepája so šperkom a vstupuje priamo do priestoru objektu. Tu sa jej dlhodobý záujem o hranice obrazu posúva ešte ďalej – obraz už nie je len plocha alebo rám, ale fyzický priestor, do ktorého sa dá vstupovať a ktorý sa dá vrstviť.
*Žofia Dubová sa dlhodobo venuje prekračovaniu hraníc maľby – vystúpením z formátu obrazu, ale aj prestupom do iných médií, ako je sklo a inštalácia. Okrem skúmania fyzických vlastností maľby a hraníc obrazu sa v poslednom období venuje atmosférickým prírodným javom, ktoré majú efemérny charakter. Vlna, hmla, oblaky, sneh, krúpy vplývali na jej najnovšiu sériu obrazov, podobne ako tieto podoby vody formujú vysokohorské masívy. Hory, údolia a hrebene Žofia často rada zobrazuje, a možno ešte radšej navštevuje. Jej diela sa pokúšajú zachytiť prchavú atmosféru, moment, zážitok, ktorý sa dá objaviť len pri vystúpení z vlastnej zóny pohodlia a vďaka dlhému pochodu po chodníkoch Himalájí, Álp či Tatier. Tieto tri horské skupiny, najmenšie aj najväčšie veľhory sveta, sú zdrojom svetelných scenérií a skalných štruktúr v obrazoch na výstave. Viacdňový pochod údolím Anapurny v Himalájach dal Žofii množstvo nového materiálu a výraznejšiu farebnosť, ktorú do kamennej krajiny prinášajú vysokohorské dediny a ich obyvatelia. Farebnosť nepálskych látok a domov sa zjavuje najmä na farebných „vzorníkoch“ – pastóznych ťahoch na spodnej časti obrazov. Objavuje sa aj v menších akvareloch a ich zrkadlení na vlnených tkaninách. Nedostupnosť hôr sa rozpúšťa vo farbe a ťažko zobraziteľné svetlo vytvára pocit pominuteľnosti, akoby boli hory fatamorgánou. Európske hory pôsobia pokojnejšie, je tu niečo známe a domácke. Avšak vnímame nedostupnosť skál a vrcholy topiace sa v jazere oblakov. Žofia využila širokú škálu prostriedkov – od kresby uhlíkom a pastelom až po vyšívanie – na vyjadrenie rôznych štruktúr skál. Pozoruje prírodnú scenériu a uvedomuje si limity vlastného vnímania, pri maľovaní obrazov ich skúma a vedome prekračuje. Jej maľby sú tak nielen osobným príbehom, ale aj odrazom nášho vnímania. (text: kurátorka výstavy Juliana Mrvová)
Dôležité sú aj zahraničné a kontextové výstavy ako Výhledy téměř bez konce vo Valašskom Meziříčí alebo Až na úpatí mraků, kde sa jej práca dostáva do širších súvislostí. Opakovane sa tu vracia motív diaľky, horizontu, hory či oblaku – prvkov, ktoré nie sú pevné, ale vždy v pohybe. Názvy výstav ako Miesta mimo (a)lebo geografia imaginácie (Galéria Umelka, 2022) alebo Niekde medzi miestom a obrazom (Galéria Ernesta Zmetáka, 2023) pritom presne pomenúvajú jej dlhodobú pozíciu: niekde medzi realitou a jej obrazom, medzi fyzickým zážitkom a jeho prepisom. Ak by sme mali tieto projekty čítať ako jeden celok, nejde o sled uzavretých projektov, ale o kontinuálny výskum. Krajina sa v ňom postupne mení – z motívu na skúsenosť, zo skúsenosti na proces a z procesu na obraz, ktorý si je vedomý vlastnej konštrukcie. A práve v tejto neustálej premene je možno najpresnejšie pomenovanie jej tvorby: nie ako séria obrazov, ale ako séria pokusov pochopiť, čo všetko môže obraz byť.
Žofia Dubová ukončila v roku 2016 štúdium maľby v ateliéri prof. Daniela Fischera na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, počas ktorého tiež absolvovala stáž v ateliéri skla a zahraničné pobyty na Faculdade de Belas Artes da Universidade do Porto (Portugalsko) a University of Arizona (USA). V roku 2022 obhájila dizertačnú prácu pod vedením doc. Emöke Vargovej v Kabinete Kresby VŠVU, odkedy tiež pôsobí ako pedagogička na domácej VŠVU. Svoje diela prezentovala na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike, Poľsku, Nemecku, Rusku, USA, Dánsku, Švédsku, Taliansku, Belgicku, Francúzsku a Portugalsku. Je držiteľkou viacerých ocenení, v roku 2016 získala Cenu rektora VŠVU a Cenu Slovenskej výtvarnej únie, o rok neskôr sa stala víťazkou Maľby roka VÚB a v r. 2018 a 2023 získala cenu Nadácie NOVUM. Diela Žofia Dubovej sú zaradené v zbierkach Slovenskej národnej galérie (2019), Galérie Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch (2025) a MussVerre, Sars-Poteries, Francúzsko (2017). Žofia v súčasnosti žije a tvorí v Bratislave.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
