Novinky
Témy, ktoré sa prelínajú so subjektívnym prežívaním smrti, autoterapie a reflexiami spoločenských problémov
Dátum: 06.02.2023
Autor: Martin Brix
Oleksandra Potrohosh sa narodila v Užhorode, v Ukrajine. Na obyčajnej základnej škole sa začali prvé neurčité kroky k umeniu, a taktiež rozumné rozhodnutie rodičov dať mladunkú Sashu na výtvarné a múzické krúžky. Puberta, anime a dievčenské ambície ju priviedli k rozhodnutiu pokračovať ďalej v maľovaní. Pod vedením detského pedagóga Sydoruka, sa prvýkrát oboznámila s olejomaľbou a kresbou. Neskôr sa stala študentkou Zakarpatského umeleckého inštitútu, na odbore keramiky (Transcarpathian Art Institute, Department of Fine and Decorative arts, pottery arts, Uzhhorod). Tu veľmi rýchlo pochopila, že umenie je jej život a ekonómkou sa určite nestane.
Keď mala Sasha sedemnásť rokov, skončila strednú školu a uvažovala, kam a ako ďalej. Jej mama mala kolegyňu, ktorá jedného dňa v práci nadhodila, či nechce ísť dcéra študovať na Slovensko. A tak dostala Oleksandra chrobáka do hlavy. Premýšľala nad viacerými školami. Pamätá si ešte na moment, kedy si otvorila stránku Vysokej školy výtvarných umení, ktorá mala vtedy veľmi zaujímavý koncept. Stránku vytvárali samotní študenti. Okamžite sa do VŠVU zamilovala. Sasha sa od tohoto momentu stáva Kashou.
Kasha Potrohosh prišla bývať na Slovensko v roku 2012 so snahou študovať na vysokej umeleckej škole. Dostať sa tam vôbec nebolo jednoduché, intenzívne vnímala rozličnosti a uvedomovala si svoje nedostatky. Preto sa vnútorne nastavila tak, aby by sa pokúsila čo najviac prispôsobiť slovenskej mentalite. Prvé základy slovenského jazyka už mala pri príchode na Slovensko. Doma chytali viaceré slovenské kanály, keďže Užhorod sa nachádza blízko slovenských hraníc. Napriek tomu po príchode na Slovensko musela absolvovať deväťmesačný kurz slovenčiny. Nadväzovať konverzáciu bolo pre Kashu extrémne ťažké. A tak strávila rok učením sa slovenského jazyka na Univerzite Komenského. „Asimilácia“ tým pádom prebehla oveľa ľahšie. Následne túžila pokračovala štúdiom na Vysokej škole výtvarných umení, čo bolo jej snom už od sedemnástich rokov. Na VŠVU sa však dostala až na štvrtý pokus. Sú ľudia, ktorí to vzdajú a povedia si, že už to nebudú skúšať. Kasha však nevidela zmysel v ničom inom, iba v umeleckej tvorbe.
Kým Kasha čakala na prijatie na školu, stihla sa prezentovať na niekoľkých samostatných výstavách. Napríklad výstavy z roku 2017 ako Koľko tvárí (Hopkirk), PROST (ShishaChill) alebo 420 (Fuga), formovali jej neskoršiu tvorbu. Expresívna a spontánna maliarka z Ukrajiny predstavila hravý projekt v bratislavskom Hopkirku. „Koľko tvárí“ bol názov výstavy, v ktorej diváka prekvapila množstvom farieb a foriem, ktoré sa spojili v sureálne obrazy. Projekt vznikol, keď sa Kasha hlboko začala venovať pocitom, emóciám, cez maximálnu empatiu. Kasha sústredená od úplného začiatku len na čisté farby a až potom na formu, verila v to, že Art Brut, ktorý ju pri tvorbe inšpiroval, je dôležitým štýlom súčasného umenia – hrubé, nedokončené umenie, s pocitom, že sám maliar je zdravotne alebo psychicky nestabilný outsider, spontánnosť, nezávislosť od kultúrnej šablóny – o tom je Art Brut a o tom bola Kasha v tomto projekte. Kashu inšpirovali prvky fauvizmu a avantgardy, Kazimír Malevych, Vasilij Kandinsky a slovenský maliar Andrej Dúbravský, ktorí veľmi ovplyvnili nie len štýl jej tvorby, ale aj filozofiu života. Realizmus odmieta, tak isto ako aj racionalizmus. Ukazuje svet ako ho vníma v daný moment. Divák z prvého pohľadu síce nevie definovať čo zobrazuje, no ak sa začne dívať, skúmať, pozerať sa z rôznych uhlov, tak s každým zamyslením bude vidieť viac a viac.
V tomto období si definovala vlastný statement. Umenie outsiderov – tak Kasha nazvala svoju vtedajšiu tvorbu, v ktorej ide proti zakoreneným pravidlám a stanoveným normám. Jej práce mali intenzívne vibrujúcu silu, obrovskú energiu, či žiarlivosť farieb. Divák z prvého pohľadu nevedel rozpoznať čo je zobrazené v kresbe a týmto spôsobom sa snažila upútať pozornosť na svoje umenie. Kasha sa v tomto období intenzívne hľadala v tvorbe, experimentovala s farbou, textúrou a formou. Sústredením sa na svoje aktuálne emócie a city produkovala svieže expresívne diela.
Kasha Potrohosh je aktuálne študentkou magisterského stupňa na VŠVU v Bratislave, na katedre Intermédií, v Ateliéri APK+ (Ateliér priestorových komunikácií + video) u prof. Mgr. Antona Čierneho, preto svoju umeleckú činnosť sústreďuje hlavne na intermediálne projekty. Má široké spektrum realizovaných sólo aktivít a projektov, ale aj ako účastníčka performatívnoho zoskupenia MAPSN. Marína Abramovič Po Sebe Neupratuje je otvorené kolaboratívne zoskupenie mladých umelcov a umelkýň študujúcich na Vysokej škole výtvarných umení, ale aj jej absolventiek a absolventov, fungujúce od roku 2015. Projekty skupiny sa pohybujú na hranici performance a divadla. Vyznačujú sa špecifickým prístupom k absurdite či bizarnosti vedome podnecujúcej pocit znepokojenia. MAPSN je platformou, ktorá má snahu potlačiť individualitu a hierarchickú štruktúru v rámci kolektívu. Namiesto toho poskytuje priestor pre rozvíjanie kolektívnej empatie a otvára otázky vzájomnej zodpovednosti a spoločného autorstva.
Kashine témy sa prelínajú so subjektívnym prežívaním smrti, autoterapie a subjektívnymi reflexiami sociálnych tém. Často vo svojich prácach využíva textil ako médium, ktorý využíva ako maskovací prvok. Hlavným poznávacím znakom jej hudobných vystúpení je intuícia, improvizácia, hľadačstvo a prekvapenie. Kasha Potrohosh aka beba kush teda nie je len vizuálna umelkyňa ale aj hudobníčka. Napriek tomu, že pôsobí aj v experimentálnom noize-electro-techno-circuit-bending due Dj Mačička a Dj Kuratenko, sa jej vlastná elektronická tvorba spája skôr s fascináciou dronového a minimalistického zvuku. Jej Dj sety prepájajú v sebe rôzne žánre od dark ambientu a experimental minimal cez industrial až ku dark emd a hard techno. Improvizácia a eklektickosť sú charakteristickými črtami, ktoré jej DJ sety definujú.
Počas štúdia si Kasha na Vysokej škole výtvarných umení skúsila aj iné ateliéry formou stáži, na ktorých sa zoznamovala s novými médiami. V štvrtom ročníku bakalárskeho štúdia absolvovala Ateliér odevného dizajnu pod vedením prof. Júlie Sabovej. Tu vznikol projekt Štádium izolovaných predstav, v ktorom pracovala s médiom textilu a fotografie. Východiskom projektu je vyhorenie a následne vykročenie so zvyknutého pohodlného prostredia roztrhnútych pančúch. Kasha náhodne objavuje materiál – ženilkový drôtik (pozn. Známy tiež ako ženilka, žinilkový alebo chlpatý drôt je veľmi obľúbený najmä pri tvorení s deťmi. Vytvárajú sa z neho rôzne príšery, zvieratká, ozdoby alebo tvary. Žinilkový drôt je možné ohýbať, točiť, lepiť, strihať.) – a integruje ho do akejsi masky. Fascinácia detskou kresbou, vyberavý realizmus, intuitívna selekcia ľudských znakov a zintenzívnenie ich kvalít sú základnou črtou projektu.
V prvom magisterskom ročníku si pre zmenu vyskúšala maľbu v Ateliéry mal+by pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. Výstupom semestrálnej stáže bola séria olejomalieb na plátne s názvom unconscious. V tejto sérii sa metóda automatickej maľby, využívaná surrealistami, stáva autoterapeutickou sublimáciou vlastných pocitov a emócií. Eliminácia racionálnej kontroly pri aplikovaní náhody pôsobila meditatívne a rekreačne. Nedá sa ale popierať určitá forma vedomého zásahu spolu s intuíciou, aby bola maľba vizuálne prijateľná alebo zrozumiteľná. A tak iba čiastočne pripisuje podvedomiu rolu tvorca, ktoré jej napokon odhalilo niečo tajné a senzitívne z psychiky, čo by inak bolo potlačené.
Kashinu aktuálnu „nehudobnú“ tvorbu charakterizujú najmä projekty Berehynja (z cyklu Unstable) a Becoming a Witch. Projekt Berehynja je venovaný reflexii vojny na Ukrajine. Bez rozdielu na gender, jazyk, vek, orientáciu, národnosť – každý prežíva vlastnú ťarchu vojnových konfliktov, nesie vlastné bremeno. Kasha ako žena vníma vojnu po svojom, otvára feministický diskurz, reflektujem svoju úlohu, kde vysvetľuje vlastný vnem v konflikte mentalít a štátov. Svet sa znovu rozštiepil na duality: dobro a zlo, muž a žena, násilník a obeť, napádajúci a brániaci sa Odhaľuje vlastnú Ukrajinskú identitu, uvedomujem si ako jej vlastná identita a národnosť kulminujú a eskalujú s každým aktom násilia voči jej národu. Vidí potrebu zvečniť bolesť ako snahu o pamiatku traumatických udalostí. Bereža alebo Berehynja je jedným z najstarších a najuctievanejších symbolov pohanstva. Je symbolom života a plodnosti, symbolom matky prírody, matky všetkých bytostí, ktorá dáva životy a chráni ich. Ženské lono, ktoré je počiatkom všetkého živého. Berehynja je zosobnením všetkých dobrých a pozitívnych síl prírody. Pripravená pomáhať. Symbol, ktorý vo vojne mizne, nefunguje, krváca. Vojna je absolútnym opozitom Berehynji – ma mužskú tvár, zabíja, ničí. Krvou zašpinený symbol ochrany a života sa tak stáva bolestivou pripomienkou toho, ako je násilie všadeprítomné v ľudskej patriarchálnej spoločnosti. Zachráni ochrankyňa to, čo porodí, alebo je len inkubátorom pre budúce tvory, ktoré sú schopné zničiť všetko živé, čo im stojí v ceste? Je Berehynja garantkou kvality porodených detí?
Najčerstvejším projektom a zároveň aktuálnou Kashinou témou je jej diplomovka. Proces diplomovej práce Becoming a Witch vznikal ako smutná sublimácia a eskapizmus. Ale v Kashinom zaujme už nie je bolestivo upozorňovať o vyprázdnenosti planéty a kritike kríz, ale priznať osobne a verejne, že je ako autorka a ľudská bytosť deprimovaná a potrebuje sa introspektívne vhĺbiť, spoznať kultúrne kódy jej národnosti, ovládať alchýmiu na vytvorenie prírodných pigmentov, byť prospešná svojej komunite a v skratke – spojiť sa s prírodou. Kashina autenticita je ale stále dôležitá. Kashe ako autorke nestačí byť konzumentom vedomostí o histórii čarodejníctva a potrebe abstraktného myslenia v rituáloch. V projekte jej ide o to aby umelecky transformovala nové poznatky, aby si vytvorila bezpečné miesto pre seba a okolie. Lebo lokálne dobro kontruje globálnemu zlu.
Kasha má za sebou niekoľko sólo a množstvo skupinových výstav. Stojí za viacerými kurátorskými projektami pre T3 – kultúrny prostriedok. EmoG je jednou z posledných sólo výstav ktorá sa v roku 2021 konala v bratislavskom klube WAX. V roku 2021, počas pandémie, bežali roky skromnejšie ako inokedy. Bez možnosti sa umelecky prezentovať na verejnosti a kultúrne žiť v spoločnosti, čo obmedzilo Kashinu tvorbu na online fungovanie. A tak sa estetika Instagramu na chvíľu stala súčasťou jej tvorby. Téma maskovania, čo je jej najčastejšou témou, otvorila nové spôsoby zahalenia sa. Emoji a GIF animácie sa stali pomocníkmi pri skrývaní toho, čo cenzúra Instagramu a spoločnosti nedovoľuje. Minulý rok bola súčasťou viacerých skupinových výstav ako napríklad Ľudstvo / Humankind (kurátorky Lenka Kukurová a Nina Vidovencová), multigneračná výstava s názvom Vystavenisko, zaKOREŇovanie (kurátorka Alexandra Tamašová), Harawayovej Deti (kurátorky Mira Urbanová), výstava 919295, alebo WILDWAY EXILES spolu s Misha Kurilovom (kurátorka Kvet Nguyen).
Posledná spomínaná výstava – WILDWAY EXILES sa konala v košickej Tabačke. Kasha Potrohosh a Misha Kurilov si vzali na svoje plecia ambicióznu úlohu sprítomnenia súčasnosti. Pýtali sa otázky, hoci otáznik je citeľný o niečo menej ako emócie, ktoré ich vyvolávajú. Parafrázovali umeleckú funkciu vzdoru a jeho potenciál aktivizovať sa politicky. Pohneme sa ďalej, alebo ostaneme zaseknutí a zaseknuté v bludnom kruhu? Otázka, na ktorú hľadali odpoveď prostredníctvom tvorby odprezentovanej na výstave. Výstava WILDWAY EXILES bola debutovým kurátorským výstupom umelkyne Kvet Nguyen.
Výber média, s ktorým Kasha pracujem, závisí aj od jej aktuálnej nálady. Práve preto sa venuje viacerým typom umenia. Ak má depresívnu náladu, maľuje. Ak úzkostlivá, vypíše sa. Niekedy potrebuje pokoj, pozrie si seriál a niečo si pritom ušije. Absolútne pokojná však nie je nikdy. V tomto je ako malé dieťa, stále musí skúmať niečo nové.