Novinky
Šperk, ktorý tvaruje svetlo
Dátum: 21.09.2025
Autor: Martin Brix
Klára Valušková patrí k najzaujímavejším hlasom súčasného slovenského dizajnu. V jej tvorbe sa stretáva poézia svetla so sochárskou presnosťou, šperk s priestorom, optika s emóciou. Z malej Kremnice cez VŠVU až po medzinárodné výstavy – jej cesta je plná jemného objavovania, geometrickej čistoty a zmyslovej premenlivosti. V nasledujúcom profile sa ponoríme do sveta, kde sa materiál mení na svetlo, objekt na skúsenosť a šperk na médium premeny.
Klára Valušková je mladá slovenská dizajnérka a šperkárka, ktorej meno sa v posledných rokoch čoraz výraznejšie zapisuje na mapu súčasného dizajnu na Slovensku aj v zahraničí. Venuje sa tvorbe konceptuálnych šperkov, objektov a priestorových inštalácií, ktoré prepájajú precíznosť remesla s jemnou poetikou svetla, optiky a premeny materiálu. Ako sama hovorí: „Všetko to začalo v detstve.“ Narodila sa a vyrastala v Kremnici, meste s bohatou tradíciou remesiel, umenia a medailérstva. Nešlo však len o geografické zázemie, ale aj o rodinné prostredie. „Pochádzam z umeleckej rodiny. Mama je architektka, venuje sa interiérovému dizajnu a otec je sochár,“ spomína Klára. Od mala ju fascinovalo, ako spoločne pracujú na projektoch, ako ich tvorba vzniká z dialógu a spolupráce. „Brávali ma na výstavy, ukazovali mi svoje veci, a ja som chcela robiť to isté.“ Jej prvý „verejný“ výtvarný prejav vznikol už v siedmich alebo ôsmich rokoch, keď Kláriny rodičia použili jej kresby pri tvorbe výtvarných dekorácií pre nemocnicu v Banskej Bystrici. „To bola moja prvá výstava,“ hovorí s úsmevom. V detstve neustále tvorila, modelovala, kreslila, navrhovala masky či dokonca domy a ich interiéry. „Vždy som niečo vymýšľala.“


Študijnú cestu nasmerovala celkom prirodzene na Súkromnú školu úžitkového výtvarníctva v rodnej Kremnici. Najprv študovala dizajn, no už v prvom ročníku ju to čoraz viac ťahalo k zlatníctvu. „Chodila som navštevovať spolužiakov z odboru zlatníctva a veľmi sa mi to zapáčilo. Chcela som si to vyskúšať.“ Netrvalo dlho a prestúpila na šperkársky odbor, kde si osvojila prácu s kovom, precíznosť, remeselnú dôslednosť a zmysel pre detail. Po strednej škole viedli jej kroky do Bratislavy, na Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU), kde sa stala súčasťou ateliéru S+M+L_XL – Kov a Šperk. „Tento odbor bol pre mňa ideálny, pretože nebol zameraný len na šperk, ale aj na dizajn a architektúru.“ Všestrannosť ateliéru jej otvorila možnosť rozvíjať sa nielen v oblasti autorského šperku, ale aj v interiérovom a objektovom dizajne. Počas štúdia navštevovala aj iné ateliéry – najbližší jej bol ateliér skla, keďže s týmto materiálom mala vzťah už od detstva vďaka otcovi. „Trávila som časť v jeho dielni a obdivovala sklo. Vždy som s ním chcela pracovať.“ Skúsenosti naberala aj mimo Slovenska: absolvovala Erasmus pobyt na nemeckej Pforzheim University Design PF a pracovnú stáž v Blueberries Jewelry v Prahe u známej šperkárky Markéty Richterovej. Všetky tieto momenty formovali jej rukopis, pohľad na tvar, svetlo, materiál a šperk ako konceptuálny jazyk. Už od začiatku bola Klára typ tvorkyne, ktorá si veci rada dopredu premyslí, navrhne, analyzuje a až potom ide do experimentu. „Potrebujem mať okolo seba poriadok, inak sa neviem sústrediť. Najlepšie sa mi tvorilo večer, keď bol ateliér prázdny.“ Tento systematický, no zvedavý prístup sa odráža v celej jej tvorbe – v harmónii tvarov, vo fascinácii svetlom, geometriou a optikou.

Klára Valušková nikdy netúžila po instantnej sláve ani po tom, aby jej diela skončili vo vitrínach designshopov. Chcela tvoriť veci, ktoré komunikujú, ktoré sa menia v čase, priestore a najmä v divákovi. A hoci jej cesta bola systematická, jej vlastný rukopis sa nerodil z plánovania, ale z experimentu, z pochybností a z ochoty púšťať sa do vecí, ktorých sa najviac bála. „Svoj rukopis som si hľadala postupne počas vysokej školy. Vždy som sa snažila vyskúšať si veci, aj keď som vopred netušila, či mi sadnú. Každá práca ma trochu posunula dopredu,“ hovorí. Nie je to teda rukopis, ktorý by vznikol okamžite a naraz – je to skôr mapa objavovania a otvárania sa možnostiam. Už počas štúdia si uvedomila, že šperk nemusí byť len z kovu, že forma je len výsledkom idey, a nie naopak. Napriek tomu sa ku kovu opakovane vracia: „Kov je pre mňa základ. Vychádza to zo strednej školy, kde sme sa učili klasické remeslo. Baví ma jeho transformácia – z plochy do priestoru.“


Rovnako silným prvkom v jej tvorbe sa stal svetlo a optika. Objavila ich naplno pri bakalárskej práci Metamorfóza*, kde podobne ako kov, tvarovala svetlo. „Snažila som sa premeniť plošné svetlo na priestorové. Používala som optické akryláty a vznikali z nich trojrozmerné obrazce zo svetla.“ Odvtedy sa jej tvorba posúvala smerom k priehľadnosti, lomu, pohybu a tieňu. Klárin rukopis nie je len o estetike – je to jazyk, ktorý kombinuje precíznosť s neviditeľným. Diela, ktoré sa menia podľa uhla pohľadu, svetelných podmienok, pohybu diváka. „Mám rada, keď v diele nie je všetko hneď jasné. Keď tam je niečo skryté, čo človek musí objaviť.“Výsledkom tohto hľadania sú kolekcie, ktoré oscilujú medzi šperkom a objektom, medzi umením a dizajnom. Medzi remeslom a poéziou. Jej diela vychádzajú z geometrických tvarov, čistoty formy, harmónie a precíznosti. Kruh ako motív sa objavuje v mnohých realizáciách a stal sa znakom jej estetiky. V kolekcii Resonance sa napríklad objavujú jednoduché nerezové náušnice, ktoré odrážajú jej zmysel pre jemnosť, pohyb a čistotu.


*Vo svojej tvorbe sa Klára Valušková zaoberá metamorfózou – premenou malých foriem, najmä šperkov, na veľké objekty, ktoré získavajú nový vzhľad a funkciu. Pracuje so svetlom ako s aktívnym materiálom a skúma jeho nové možnosti využitia. Pomocou akrylových fólií rozostruje a usmerňuje svetelné lúče, čím cielene spochybňuje klasické chápanie svetla ako neutrálneho média. Manipuláciou jednotlivých častí objektov vytvára rôzne svetelné obrazy a pracuje s optickými ilúziami, ktoré narúšajú naše bežné vnímanie priestoru. Metamorfóza sa v jej prístupe prejavuje aj v samotnom ponímaní svetla – v objektoch sa plošný obraz premieňa na priestorový, pričom vznikajú nehmotné tvary, ktoré klamú zrak a vnímanie hĺbky. Základným geometrickým prvkom v každom diele je kruh – tvar bez začiatku a konca, ktorý Klára symbolicky spája so samotným svetlom: večným, premenlivým, no bez presne vymedzených hraníc.
Jej prístup je však vždy kombináciou dôkladnej prípravy a experimentu. „Potrebujem mať okolo seba poriadok, všetko si dopredu naplánujem, ale bez experimentu to nejde. Robím si rôzne materiálové skúšky, kombinácie, vizualizujem si objekty v počítači, až potom idem do výroby.“ Práve tento balans medzi racionálnym a intuitívnym robí jej tvorbu autentickou a silnou. A aj keď ju často osloví geometria, jej cieľom nie je dokonalosť. Je to pocit, zvedavosť, svetelný odraz. Niečo, čo sa nedá chytiť do ruky, ale dá sa to zažiť.

Tri slová, ktoré by pokojne mohli definovať celú tvorbu Kláry Valuškovej. Svetlo, pohyb a priestor – nie ako doplnky, ale ako aktívne nástroje tvorby. Klára s nimi nepracuje ako s kulisou. Sú to materiály. Dynamické, premenlivé, neuchopiteľné. A zároveň silné. Už v kolekcii Metamorfóza sa svetlo objavuje ako sochársky nástroj. Pomocou optických akrylátov vytvárala ilúziu trojrozmerných tvarov. „Snažila som sa tvarovať svetlo, podobne ako som predtým tvarovala kov,“ hovorí. Výsledkom nebolo len dielo, ale skúsenosť – svetlo sa lámalo, reagovalo na pohyb diváka, menilo sa v priestore.


V diplomovej práci Interakcia svetla* tento výskum posunula ešte ďalej. Svetlo už nie je len prostriedkom, ale nositeľom významu. Šperky v tejto kolekcii zachytávajú okolie – odrážajú ho, premieňajú. Obraz sa mení pri každom pohybe, v každom priestore, pri každom divákovi. „Premietal sa na nich obraz prostredia,“ opisuje. Výsledkom je dielo, ktoré nie je nikdy úplne rovnaké. Šperk sa tak stáva aktívnym zrkadlom sveta okolo seba. Tento prístup Klára ďalej rozvíja aj v objektových inštaláciách. Aktuálne pracuje na sérii nástenných objektov, ktoré počas dňa reagujú na meniace sa svetelné podmienky. „Je to plastický obraz, ktorý sa počas dňa mení,“vysvetľuje. Nie je to len estetický efekt, ale poetická metafora nestability, pohybu, času. Svetlo je pre Kláru viac než len fyzikálny jav alebo nástroj osvetlenia – vníma ho ako aktívne médium, ktoré ovplyvňuje tvar a vnímanie diela. Vo svojej tvorbe využíva svetlo na modelovanie priestoru, vytváranie napätia, ilúzie a pohybu. Stáva sa z neho neviditeľný sochársky nástroj, ktorého prítomnosť vnímame až vtedy, keď sa niečo zmení – uhol pohľadu, intenzita dňa, pohyb ruky či prítomnosť diváka. A keď sa k svetlu pridá pohyb a priestor, vzniká tvorba, ktorá je v neustálom procese. Nie je to uzavretý artefakt. Je to otvorený systém – nepredvídateľný, plynulý, citlivý. A práve v tom je sila Kláriných diel. Nie sú to veci, ktoré len „sú“. Sú to veci, ktoré sa „dejú“.


*Kolekcia s názvom „Interakcia svetla“ zachytáva atmosféru prostredia a reaguje na zmeny osvetlenia. Obrazy z okolitého prostredia sa premietajú na porcelánovú alebo sklenenú plochu šperkov a objektov, tiež sa menia pri pohybe nositeľa. Týmto spôsobom sú v každom prostredí iné, prenášaný svetelný obraz sa mení, vytráca a znovu objavuje. Výsledné šperky a objekty sú niečo ako nástroje na pozeranie. U diváka či nositeľa vzbudzujú pozornosť a prinášajú nový náhľad na svet okolo.
Klára nevytvára objekty, ktoré majú zostať nemenné. Práve naopak – jej diela reagujú. Na pohyb, na svetlo, na priestor, na človeka. Nenájdeme v nich statickú formu, ale neustály dialóg medzi materiálom a okolím. Ako sama hovorí: „Je pre mňa dôležité, aby moje diela v divákovi vyvolali pocit prekvapenia alebo zvedavosti.“ V týchto prácach ako Interakcia svetla a Matamorfóza sa naplno ukazuje jej fascinácia optickými javmi – lomom svetla, tieňom, priehľadnosťou, odrazom. Zmyslové vnemové vrstvy sa stávajú súčasťou dizajnu. Dielo sa nedá zažiť len pohľadom, ale až v interakcii. Nie je to však iba hra so svetlom. Význam týchto premien spočíva aj v tom, že dielo nikdy nevyzerá rovnako. Nie je to objekt na jedno pozretie, ale výzva na objavovanie. „Chcem, aby divák musel objavovať. Aby nebolo všetko jasné na prvý pohľad,“ dopĺňa autorka. Jej šperky tak dostávajú novú funkciu: nie sú len estetickým doplnkom, ale aktívnym prvkom priestoru. Reagujú na nositeľa, na prostredie, niekedy dokonca aj na čas. V tomto zmysle je Klárina tvorba príznačným príkladom tzv. art designu – teda tvorby na pomedzí umenia a dizajnu, ktorá si dovolí byť konceptuálna, experimentálna, ale stále s precíznou remeselnou bázou.


V Klárinej tvorbe nenájdeme ostrú hranicu medzi umením a dizajnom. A ani ju netreba hľadať. Jej práca je definovaná fluiditou týchto dvoch svetov. Raz je to šperk, inokedy svetelný objekt, raz je to forma určená na nosenie, inokedy na vnímanie. Jej rukopis sa týmto priestorom pohybuje prirodzene, bez potreby zaradenia. „Nevenujem sa produktovému dizajnu v zmysle sériovej výroby. Skôr tvorím niečo medzi dizajnom a umením. Je to art design,“ vysvetľuje. Tento postoj jej umožňuje prepájať presnú remeselnú prácu so silnou ideovou vrstvou. Nie je to dizajn, ktorý chce zapadnúť do katalógov. A nie je to ani umenie, ktoré sa izoluje v galériách. Je to iná cesta: dizajn, ktorý chce komunikovať, ktorý reaguje na zmeny priestoru, svetla a človeka. Umenie, ktoré si zachováva funkciu a fyzickú prítulnosť. Napriek tomu, že sa venuje šperku, sama prízvukuje, že šperky nenosí. Ale ak by si mala vybrať, tak jemné, minimalistické nerezové náušnice z kolekcie Resonance by boli jej voľba. „Myslím, že niektoré princípy, ktoré som si overila v šperku, sa dajú preniesť aj do väčších objektov. A tiež fungujú,“ hovorí.


Práve v tom je sila jej prístupu: šperk sa stáva modelom priestoru a priestor zas rozšíreným šperkom. Napriek rozdielnym mierkam ostáva základný princíp rovnaký – práca s geometriou, optikou a zmyslovým prekvapením. V tomto zmysle je jej tvorba konzistentná, no nepredvídateľná. Táto schopnosť plynulo prechádzať medzi formami sa odráža aj v jej aktuálnych projektoch. Tvorí nielen šperky, ale aj objekty na stenu, svetelno-priestorové inštalácie a spolupracuje aj s dizajnérskymi firmami. Zapojila sa do projektu Flowers for Slovakia v spolupráci s prestížnou firmou Lasvit, kde spolu s ďalšími mladými tvorcami zo Slovenska a Česka vytvára kolekciu objektov zo skla. Ide o jasný dôkaz, že jej tvorba má presah a rezonanciu aj v medzinárodnom kontexte. Byť na pomedzí znamená aj slobodu. Klára ju nevyužíva na to, aby lavírovala medzi disciplínami, ale na to, aby ich prepájala. Aby hľadala nové formy, ktoré nie sú viazané funkciou, ale aj emóciou. Dizajn, ktorý sa nebojí byť osobný, a umenie, ktoré si zachováva remeselný rámec. V tom spočíva jej sila – v tichom, ale presnom prekračovaní hraní.


Klárina tvorba je dôkazom toho, že dizajn môže byť citlivým rozprávačom doby, emócií aj vzťahov. Vo svojej inštalácii Dotyk reflektuje spoločenský odstup a stratu fyzickej blízkosti v čase pandémie – cez sklenenú bariéru, zrkadlá a otlačky vytvára obraz túžby po spojení. V projekte Fotografia ako spomienka zhmotňuje osobnú pamäť do šperku – fragmentované fotografie detstva spracované papierovou technológiou fungujú ako intímny artefakt. V návrhoch liturgických predmetov a monštrancie čerpá inšpiráciu z modernej architektúry a pracuje s princípmi geometrie, prienikov a svetla, ktoré zhmotňuje do harmonických elíps. Objekty ako Images of Light a Image of Space posúvajú jej šperkárske myslenie do interiéru – svetelné obrazy reagujú na pohyb a svetelné podmienky, menia sa v čase a priestore. V kolekcii Slovo skúma vizualitu jazyka – slová sa menia na špirálové formy, ktoré vibrujú významom aj tvarom. Brošne Proporcie a vázy či ikebany z lešteného kovu zasa skúmajú odraz, násobenie obrazu a optickú deformáciu – forma sa v nich neustále premieňa v závislosti od prostredia. Naprieč celou jej tvorbou sa opakuje téma svetla, geometrie, zrkadlenia a pohybu – Klára prepája zmyslové vnímanie s precíznou remeselnosťou a vytvára diela, ktoré nie sú len na pozeranie, ale aj na zažívanie.


Vo svete, kde je umenie a dizajn často otázkou vkusu, je odborné uznanie silným signálom. Nie ako cieľ, ale ako potvrdenie, že tvorba niekoho naozaj rezonuje. V prípade Kláry tieto momenty prišli možno nečakane, no o to silnejšie. „Vôbec som nepočítala s tým, že niečo niekde vyhrám,“ priznáva. A predsa – stalo sa. Jej úplne prvé veľké uznanie prišlo v roku 2024 na Czech Design Weeku v Prahe, kde získala titul Objav roka. „To bol pre mňa veľmi silný moment. Veľmi ma to nakoplo pokračovať ďalej,“ spomína Klára. Kolekcia, s ktorou sa na festivale predstavila, zaujala nielen odbornú porotu, ale aj verejnosť svojou citlivosťou, experimentom a technickou precíznosťou. Čoskoro prišli ďalšie. Jej diplomová práca Interakcia svetla, v ktorej skúmala vzťah medzi pohybom, svetlom a objektom, si získala pozornosť aj na medzinárodnej scéne. Na prestížnom Legnica Jewellery Festival Silver v Poľsku (2025) získala hneď dve ocenenia: čestné uznanie porotyašpeciálnu cenu magazínu Lost in Jewelry. Odborníci ocenili najmä inovatívne použitie optických materiálov a schopnosť spojiť koncept so zmyslovým zážitkom. Okrem týchto kľúčových ocenení bola Klára tiež nominovaná na Cenu Stanislava Libenského, ktorá oceňuje mladých tvorcov pracujúcich so sklom. Rovnako sa objavila na výstavách ako Bratislava Design Week, kde zaujala kolekciou šperkov a objektov reagujúcich na svetlo a priestor. Jej diela si postupne nachádzajú cestu nielen na výstavné pódiá, ale aj do povedomia kurátorov, zbierok a kolektívnych výstav.


Zaujímavé je, že tieto úspechy prišli bez kalkulácie a bez očakávania. „V minulosti som sa ani veľmi nehlásila na súťaže,“ hovorí. No dnes vníma ocenenia nielen ako povzbudenie, ale aj ako záväzok. „Je to potvrdenie, že to, čo robím, má zmysel. No zároveň aj väčšia zodpovednosť voči sebe samej, aby som sa posúvala ďalej.“ Hoci ocenenia nie sú jej hlavným cieľom, stali sa dôkazom, že jej tvorba má presah. A zároveň jej dali dôveru, ktorú teraz môže pretaviť do nových výziev. Lebo ako sama hovorí: „Najviac ma posunú tie veci, ktorých sa najviac bojím.“


Po súčasnosti, ktorá sa naplnila oceneniami a vystaveniami, prichádza nová etapa. Nie ako bod zlomu, ale ako prirodzené pokračovanie tvorby, ktorá zrela v ateliéroch, dielňach a myšlienkach Kláry Valuškovej. „Momentálne pracujem na kolekcii objektov do interiéru,“ hovorí. Zatiaľ čo predchádzajúce kolekcie šperkov reagovali na svetlo v pohybe tela, teraz sa vizuálny efekt presúva do priestoru steny a interiéru. Nová kolekcia, ktorá mala premiéru na Czech Design Weeku v Prahe, pracuje so svetlom ako s premennou. Objekty na stenu zachytávajú a odrážajú okolie, menia sa podľa dňa, slnka, tieňa. Výsledkom je obraz, ktorý nie je statický, ale živý. „V podstate je to plastický obraz, ktorý sa počas dňa mení,“ vysvetľuje. Klára sa aj naďalej venuje presahu medzi šperkom a objektom, medzi vnútrom a vonkajškom, medzi hmotou a svetlom. „Pačí sa mi, keď niektoré princípy fungujú v rôznych mierkach,“ hovorí. Hoci nemá ambíciu masovej produkcie, jej tvorba si hľadá cestu k širšiemu publiku cez zmyslovú hru, vizuálne zneistenie a technickú precíznosť. A čo príde ďalej? Možno nič, čo sa dá presne pomenovať. Ale určite niečo, čo sa bude meniť, reagovať, tvarovať a zanechá stopu. Lebo ako sme videli v celej jej tvorbe – Klára nehľadá rýchle odpovede. Hľadá pohyb, svetlo a moment, keď sa niečo stane viditeľným až vtedy, keď sa to zmení.


Klára je autorkou, ktorej tvorba nevychádza z ambície presviedčať, ale z potreby cítiť a reagovať. V jej dielach je prítomná tichá koncentrácia, presnosť, ale aj poézia a zmysel pre premenlivosť. Jej objekty hovoria cez lom svetla, cez optické klamy, cez premenu priestoru a času. Z malej Kremnice cez Bratislavu až po Prahu, Legnicu či Budapešť – jej cesta je dôkazom, že remeslo a koncept nemusia byť v protiklade. Že šperk môže byť výskumom a dizajn osobným vyjadrením. Že forma nemusí byť statická, ale môže reagovať, meniť sa, komunikovať. Jej tvorba sa rozvíja ako svetlo – nie v priamke, ale v odrazoch. Je to pozorovanie, jemné posúvanie hraníc, citlivé prepájanie materiálov a zmyslov. Klára tvorí ticho, no jej diela zanechávajú silnú ozvenu. A práve v tom spočíva ich výnimočnosť.

Klára Valušková je slovenská dizajnérka a šperkárka pochádzajúca z Kremnice. Vyštudovala VŠVU v Bratislave v ateliéri S+M+L_XL – Kov a šperk, absolvovala študijný pobyty v Nemecku a workshop v Prahe. Vo svojej tvorbe prepája remeselnú precíznosť s konceptuálnym myslením – pracuje s optikou, svetlom, geometriou a interakciou objektu s priestorom. Je držiteľkou viacerých ocenení (Objav roka na Czech Design Week 2024, cena poroty na Legnica Jewellery Festival Silver 2025). Tvorí šperky, objektové inštalácie aj svetelné artefakty, ktoré reagujú na pohyb, diváka či zmenu prostredia.