Novinky
Keď sa dizajn stáva infraštruktúrou porozumenia
Dátum: 15.03.2026
Autor: Martin Brix
Adam patrí k dizajnérom, ktorých práca sa pohybuje na hranici medzi vizuálnou kultúrou, dátami a priestorom. V jeho projektoch sa grafický dizajn stretáva s informačnými systémami, výstavnou architektúrou aj umeleckým prostredím. Či už ide o diplomový projekt skúmajúci dôveryhodnosť digitálnych dôkazov, vizualizáciu mestských dát vo výstave Poznáš Bratislavu? alebo grafický dizajn pre súčasné umelecké projekty, vždy sa vracia k podobnej otázke: ako spraviť komplexné veci čitateľnými bez toho, aby stratili svoju hĺbku. V tomto profile budeme sledovať jeho cestu od prvých kresieb a experimentov na strednej škole cez módny projekt MALLUM a skúsenosť zo štúdia Studio Najbrt až po štúdium informačného dizajnu na Design Academy Eindhoven. Postupne sa ukazuje, že Adamova práca nie je len o forme, ale najmä o štruktúre – o hľadaní spôsobov, ako prekladať dáta, systémy a priestory do vizuálneho jazyka, ktorému dokáže porozumieť aj širšie publikum.
Keď dnes o Adamovi Morongovi hovoríme ako o grafickom a informačnom dizajnérovi, znie to čisto, systematicky, možno až akademicky. Jeho cesta sa však nezačala pri dátach ani pri formálnom štúdiu grafického dizajnu, ale pri obyčajnom kreslení a potrebe niečo vytvárať. Ako spomína v rozhovore, dizajn preňho spočiatku nebol pojmom, ale prirodzenou činnosťou: „kreslil som si veci, robil som si vlastné vizuály, bavilo ma skladať obrazy dokopy, ale vôbec som to nenazýval dizajnom“. K prvému vedomému stretnutiu s dizajnom sa dostal na Strednej odbornej škole drevárskej vo Zvolene, kde študoval interiérový dizajn. Práve tam sa zoznámil s Damiánom Cehlárikom, s ktorým ho neskôr spojilo množstvo projektov. „Na strednej som prvýkrát počul, čo vlastne dizajn znamená,“ hovorí. Interiér ho však nikdy úplne nepohltil. „Cítil som, že ma viac baví vizuál, grafika, veci na papieri alebo obrazovke. Interiér bol pre mňa skôr zastávkou než cieľom,“ priznáva. Škola mu dala remeselný základ, cit pre proporciu a materiál, ale zároveň mu pomohla pomenovať, kam nechce smerovať. Podobne ako Damián, aj Adam sa k dizajnu dostával postupne. V tínedžerskom veku išlo najmä o experimentovanie a radosť z toho, že niečo navrhneš a ono to začne fungovať. V tomto období vznikol ich prvý spoločný „ateliér“ – nie veľké štúdio, ale miestnosť, kde po večeroch skúšali prvé grafické návrhy, logá a vizuály. „Pamätám si, že sme po večeroch kreslili a skúšali robiť prvé zákazky. Bolo to také naivné nadšenie, ale zároveň sme sa učili, čo znamená niesť zodpovednosť za výsledok,“ spomína. Z tejto energie sa neskôr vyvinul projekt Help!lab, pod ktorým sa snažili robiť „zdravý dizajn“ pre inštitúcie, mimovládne organizácie aj menších klientov. Nebol to ešte informačný dizajn v akademickom zmysle, no už tu sa objavovala potreba premýšľať nad funkciou, kontextom a tým, čo vizuál spôsobuje.
Paradoxne, skôr než sa naplno rozhodol pre formálne štúdium dizajnu, vybral si bakalárske štúdium práva. „V istom momente som mal pocit, že potrebujem robiť niečo racionálne, niečo pevné,“ priznáva. Právo mu dalo štruktúru, disciplínu a schopnosť myslieť v systémoch – čítať medzi riadkami, pracovať s presnosťou a dôsledkami rozhodnutí. Postupne si však uvedomil, že ho viac než paragrafy priťahuje vizuálny jazyk a možnosť interpretovať svet cez obraz a štruktúru. „Bavilo ma rozmýšľať nad tým, ako sú veci nastavené, ale chýbala mi tam tvorivosť,“ hovorí. Aj počas štúdia práva sa intenzívne venoval grafike a dostal sa k stáži v legendárnom českom štúdiu Studio Najbrt. Táto skúsenosť bola preňho zásadná. „Prvýkrát som videl, ako vyzerá profesionálny dizajnový proces v praxi. Že za každým logom a každým písmom je obrovské množstvo diskusií, testovania a premýšľania,“ spomína. V prostredí, kde sa pracuje s identitami veľkých značiek a kultúrnych inštitúcií, pochopil zodpovednosť za vizuálny jazyk, ktorý musí fungovať dlhodobo a konzistentne. Práve tu sa ešte viac prehĺbil jeho záujem o systémovosť a typografiu – nie ako dekoráciu, ale ako nosnú konštrukciu identity. Dôležitou kapitolou mladosti je aj odevná značka MALLUM, ktorú spoluzakladal so svojím bratom. Názov – z latinčiny „zlo“ aj „jablko“ – v sebe nesie paradox poznania a morálky. Mytologický motív jablka z Genezis sa stal základom filozofie značky: slobodná vôľa, provokácia, schopnosť pomenovať aj temné stránky človeka. „Dizajn nemožno oddeliť od myšlienky a myšlienku nemožno oddeliť od dizajnu,“ zaznieva v rozhovore v súvislosti s MALLUM. Každá kolekcia mala vlastný naratív, ktorý sa pretavil do vizuálu. Už tu sa ukazuje, že Adam nevníma grafiku ako dekoráciu, ale ako médium nesúce význam. Oblečenie bolo formou komunikácie, zrkadlom spoločnosti, spôsobom, ako „odhryznúť z jablka poznania po druhýkrát“.
Postupne sa jeho záujem presunul od symboliky a príbehov k systémom a informáciám. Fascinovať ho začala nielen estetika, ale najmä štruktúra. „Začalo ma zaujímať, ako veci fungujú pod povrchom. Nielen ako vyzerajú, ale ako sú postavené, ako sa dá informácia usporiadať tak, aby dávala zmysel,“ vysvetľuje. Tento posun ho napokon priviedol k štúdiu informačného dizajnu na Design Academy Eindhoven, kde v roku 2024 dokončil magisterské štúdium. Tam sa jeho intuitívne experimentovanie stretlo s metodikou, výskumom a kritickým myslením. „Zrazu som mal pocit, že to, čo ma bavilo prirodzene, má aj teoretický rámec. Že dizajn môže byť nástrojom na čítanie sveta,“ hovorí. Adam Morong dnes pôsobí ako dizajnér pohybujúci sa medzi vizuálnou kultúrou, dátami a výstavným priestorom. Jeho začiatky sú však dôležité práve preto, že ukazujú kontinuitu: od večerného kreslenia a prvých zákaziek, cez provokatívnu módnu značku postavenú na príbehu, až po premyslený informačný dizajn. V každej fáze je prítomná rovnaká otázka – čo dizajn robí so svetom okolo nás a ako nám môže pomôcť lepšie mu porozumieť.
Od príbehu k systému: keď sa dizajn stáva infraštruktúrou
Ak prvá fáza Adamovej cesty bola o hľadaní vlastného výrazu a sile príbehu, štúdium na Design Academy Eindhoven znamenalo posun k otázke, čo všetko dizajn dokáže niesť – nielen vizuálne, ale spoločensky a politicky. Sám priznáva, že odchod do Holandska bol konfrontáciou s iným typom premýšľania: „Zrazu nešlo o to, či je niečo pekné alebo nie. Išlo o to, prečo to robíš, komu to slúži a aký systém tým vlastne podporuješ.“Informačný dizajn tu neznamenal len prácu s grafmi, mapami a tabuľkami, ale schopnosť čítať neviditeľné štruktúry sveta – dátové toky, mocenské vzťahy, technológie, ktoré denne používame bez toho, aby sme rozumeli ich dôsledkom. Jeho diplomový projekt Defending e-Evidence vznikol práve z tejto potreby ísť pod povrch. Adam si všimol, že digitálne dôkazy – videá, správy, fotografie – ktoré dnes kolujú cez sociálne siete, často strácajú svoju metadátovú vrstvu. „Keď niečo prepošleš, vyzerá to rovnako, ale už nevieš, odkiaľ to prišlo, kedy to vzniklo, čo sa s tým medzičasom stalo,“ vysvetľuje. V kontexte súdnych procesov alebo dokumentovania vojnových zločinov môže byť práve táto „neviditeľná“ informácia kľúčová. Projekt preto nebol len vizuálnou prezentáciou problému, ale funkčným nástrojom – vytvoril Telegram bota, ktorý archivoval obsah spolu s metadátami na alternatívnom serveri a zároveň ich ukladal do štruktúrovanej databázy. „Zaujímalo ma, ako môže dizajn pomôcť uchovať dôveru v digitálnom priestore,“ hovorí. Súčasťou projektu bola aj inštalácia troch serverových rackov, ktoré fyzicky sprítomňovali cestu dát. Pre Adama je typické, že aj neviditeľné procesy chce spraviť čitateľnými. „Ľudia denne klikajú na upload, ale málokto si predstaví, čo sa deje za tým. Mňa baví túto infraštruktúru vytiahnuť na svetlo.“ Dizajn tu nie je dekoráciou, ale spôsobom, ako pomenovať systém, ktorý by inak ostal abstraktný.
Tento posun od naratívu k infraštruktúre však neznamená, že by sa vzdal príbehu. Skôr ho rozšíril. „Stále ma zaujíma rozprávanie, len dnes je to rozprávanie o dátach, o tom, ako sa pohybujú a ako ovplyvňujú realitu.“ Aj preto sa počas štúdia zapojil do medzinárodných kolaboratívnych projektov, kde sa pracovalo na témach vody, urbanizmu či klimatickej krízy. V týchto kontextoch sa ukázalo, že informačný dizajn môže byť nástrojom sprostredkovania komplexných javov širokej verejnosti – nie zjednodušením, ale zrozumiteľným prekladom. Adam o tomto období hovorí ako o čase, keď sa naučil spochybňovať vlastnú pozíciu dizajnéra. „Pochopil som, že dizajnér nie je neutrálny. Vždy sa niekam prikláňaš, vždy niečo podporuješ.“ Tento moment sebauvedomenia je dôležitý, pretože vysvetľuje, prečo sa jeho práca dnes pohybuje medzi estetikou, etikou a technológiou. Nie je to len otázka formy, ale aj zodpovednosti. Informačný dizajn sa preňho stal spôsobom, ako vstupovať do verejnej diskusie – ticho, systematicky, cez štruktúru a presnosť. Ak MALLUM pracoval s mýtom o jablku poznania, Defending e-Evidence pracuje s poznaním ako dátovým záznamom. V oboch prípadoch ide o to isté: čo znamená vidieť viac a čo s tým potom urobíme. Adamova druhá fáza tak ukazuje, že jeho cesta nie je o zmene identity, ale o prehĺbení záujmu, o tom ísť viac do hĺbky. Od symbolu k systému, od príbehu k databáze – no stále s rovnakou otázkou, ako môže dizajn pomôcť lepšie rozumieť svetu.
Sprítomniť neviditeľné: dizajn medzi dátami a umením
Po návrate z Eindhovenu sa Adamova práca prirodzene presunula späť do lokálneho kontextu, no s úplne inou mierou vedomosti o tom, čo dizajn dokáže. Projekt výstavy Poznáš Bratislavu? v priestore TU–BA je v tomto zmysle logickým pokračovaním jeho diplomovej práce – len namiesto digitálnych dôkazov pracuje s mestskými dátami, mapami, grafmi a štatistikami. Spolu s Damiánom Cehlárikom tu navrhol architektúru výstavy aj grafický jazyk, ktorý mal jednu ambíciu: spraviť komplexné informácie čitateľnými bez toho, aby ich zjednodušil do banality. „Nechceli sme robiť digitálnu výstavu s obrazovkami. Zaujímalo nás, ako dostať dáta do priestoru tak, aby sa s nimi dalo fyzicky stretnúť,“ hovorí Adam. Práve fyzickosť je preňho dôležitá. Hoci pracuje s dátami, odmieta predstavu, že informačný dizajn je len o infografikách na obrazovke. „Dáta sú vždy o nejakom priestore, o nejakej realite. Tak prečo by nemohli mať aj vlastný objekt, vlastnú mierku?“ V TU–BA preto vznikli objekty, ktoré splývali s architektúrou priestoru, mapy sa stali stenami, grafy a čísla nadobúdali hmotnosť. Adam tu uplatňuje to, čo sa naučil pri práci s infraštruktúrou – sprítomniť neviditeľné. Mesto, ktoré denne obývame, sa cez čísla a vizualizácie zrazu ukazuje v iných súvislostiach.
Dôležitú úlohu zohráva typografia. Adam sa netají tým, že ju vníma ako základný nástroj poriadku. „Typografia je pre mňa systém. Je to spôsob, ako nastaviť pravidlá, v ktorých sa potom môžeš pohybovať slobodne,“ vysvetľuje. Jeho prístup je presný, disciplinovaný, ale nie chladný. Skôr pripomína architektonické myslenie – najprv štruktúra, potom detail. Aj preto sa prirodzene pohybuje medzi kultúrnymi projektmi, výstavami a systematickým vizuálnym dizajnom pre inštitúcie. V minulosti spolupracoval na tvorbe piktogramov pre rebranding televíznej značky TELLY, kde sa práve schopnosť udržať konzistentný vizuálny jazyk ukázala ako kľúčová. „Mám rád, keď veci držia pokope. Keď jeden prvok podporuje druhý a nič tam nie je náhodou.“ Výstava v TU–BA však nie je len aplikáciou jeho vedomostí, ale aj návratom k pôvodnej otázke, čo dizajn robí so spoločnosťou. „Ak chceš, aby ľudia rozumeli mestu, musíš im ho vedieť preložiť,“ hovorí. Tento preklad však nie je neutrálny. Je to akt interpretácie. Adam si je vedomý, že každé zobrazenie dát je rozhodnutím, čo ukázať a čo vynechať. Aj preto pracuje s analytickým myslením, no zároveň s citlivosťou voči publiku. Výstava bola navrhnutá tak, aby jej rozumeli deti, študenti aj odborníci. Nie cez zjednodušenie, ale cez jasnú štruktúru.
Práve v tomto bode sa Adamova práca začína prirodzene rozvetvovať aj do ďalších kontextov. Predošlé skúsenosti ho postupne privádza aj k spolupráci s umeleckou scénou. Jednou z prvých bola výstava Swarming Tongues vizuálnej umelkyne Nikoly Balberčákovej v Staromestskej galérii Zichy, kurátorsky pripravená Doris Siskovou. Projekt sa venoval témam medikalizácie citov, úzkosti neskorého kapitalizmu či rozpadu intímnych väzieb a hľadaniu stratégií prežitia v prostredí emočného prebytku. Adam tu vytvoril grafický dizajn výstavy – vizuálnu vrstvu, ktorá reagovala na fyzickosť materiálov aj na atmosféru krehkosti a napätia, s ktorou autorka pracovala. V prostredí, kde sa telo objavuje ako priestor vyčerpania aj vzdoru a kde sa zraniteľnosť mení na kolektívnu skúsenosť, fungoval dizajn skôr ako jemná štruktúra než dominantné gesto – ako spôsob, ako udržať významy pokope. Táto spolupráca zároveň predznamenala ich ďalšie spoločné projekty. Video-inštalácia Flurina od od tej istej autorky – Nikoly Balberčákovej – bola prezentovaná v Galéria Jána Koniarka v Trnave v rámci Ceny Oskára Čepana. Chladný, takmer sterilný priestor z nehrdzavejúcej ocele, štyri postavy na štyroch obrazovkách, kancelárska estetika, hroty, napätie, odcudzenie. Adam tu vytvoril grafický dizajn projektu – vrstvu, ktorá diváka neupozorňuje na seba, ale drží celú inštaláciu pohromade. „Zaujíma ma, keď typografia nie je len nosič textu, ale atmosféry,“ hovorí. V prípade Fluriny nejde o efektný a trendový dizajn, ale o jemné nastavenie tónu. Písmo sa stáva súčasťou priestoru, predlžuje jeho chlad, presnosť, napätie. Dizajn tu nie je ilustráciou umenia, ale jeho infraštruktúrou. Je príznačné, že sa Adam podieľa práve na kolektívnej výstave „Nesútažím v umení, ale vyhrávam“, ktorá prezentovala tvorbu dvoch umelkýň a umelca (Nikola Balberčáková, Ráchel Jutka a Ľuboš Kotlár), ktorých vybrala medzinárodná odborná porota spomedzi 51 prihlásených do Ceny Oskára Čepana 2025. Ironický titul vystihuje napätie medzi súťažou a slobodou, medzi výkonom a vnútornou motiváciou. Adam sa v tomto prostredí nepohybuje ako autor dominantného vizuálneho rukopisu, ale ako niekto, kto dokáže vytvoriť systém, v ktorom sa môže umelecké dielo rozvinúť. „Baví ma byť súčasťou tímu, kde každý prvok má svoje miesto. Keď vieš, že tvoja práca podporuje niečo väčšie.“
Popri tom však pracuje aj na vlastnom projekte zameranom na písmo – návrh, ktorý nie je viazaný na konkrétnu výstavu či klienta, ale vychádza z jeho dlhodobého záujmu o štruktúru a pravidlá. „Typografia je pre mňa najčistejšia forma systému. Je to presný súbor rozhodnutí, ktorý ovplyvňuje, ako čítame svet,“ vysvetľuje. V jeho prípade nejde o dekoratívne experimentovanie, ale o skúmanie hranice medzi funkčnosťou a charakterom. Ako ďaleko môže písmo niesť emóciu bez toho, aby stratilo čitateľnosť? Ako môže forma ovplyvniť význam ešte predtým, než si text vôbec prečítame?
Tieto dva typy projektov – jeden kolektívny, druhý osobný – ukazujú, že Adam sa dnes pohybuje na priesečníku umenia, technológie a presného vizuálneho myslenia. Už nejde len o preklad dát či systémov, ale aj o jemné nastavovanie atmosféry, prácu s tónom a vedomé rozhodovanie sa v detailoch. V jeho práci sa tak postupne spája všetko, čím prešiel – od príbehov značky MALLUM, cez systematické uvažovanie informačného dizajnu a skúsenosť zo štúdiového prostredia až po spolupráce na umeleckých projektoch a vlastný výskum písma. Stále ho zaujíma to, čo sa deje pod povrchom – či už ide o dátovú infraštruktúru, mestské štatistiky alebo neviditeľnú silu typografie. V tejto fáze už Adam Morong nie je len dizajnér, ktorý vytvára vizuál. Je skôr prekladateľom reality – medzi číslom a priestorom, medzi systémom a človekom – a jeho práca sa drží jednej jednoduchej línie: dizajn nemožno oddeliť od myšlienky a myšlienka si zaslúži formu, ktorá ju unesie.
Dizajn ako postoj: medzi viditeľným a neviditeľným
Ak sa pozrieme na Adamovu cestu od prvých kresieb cez módny koncept MALLUM až po dátové infraštruktúry a mestské výstavy, je zrejmé, že nejde o sériu náhodných projektov, ale o postupné prehlbovanie jedného postoja. Adam dnes nepôsobí ako dizajnér, ktorý potrebuje byť v centre pozornosti. Skôr naopak. „Nemám potrebu všetko zdieľať alebo okolo toho robiť veľké PR. Zaujíma ma samotný proces,“ priznáva otvorene. Možno aj preto je o ňom na internete prekvapivo málo – jeho práca je často súčasťou širšieho systému, tímu, priestoru. Je prítomná, ale nie okázalá. Tento prístup súvisí aj s tým, ako vníma rolu dizajnéra dnes. „Myslím si, že dizajnér by mal vedieť ustúpiť. Nie zo všetkého musí kričať jeho meno.“ V jeho projektoch je to cítiť – či už ide o výstavný priestor, kde grafika podporuje obsah, alebo o systém piktogramov, kde je dôležitejšia funkčnosť než autorský podpis. Adam sa pohybuje na hranici medzi viditeľným a neviditeľným. Baví ho pracovať s tým, čo bežne nevnímame – metadáta, dátové toky, štruktúry mesta – a dávať tomu formu, ktorá umožní ostatným lepšie sa orientovať. „Dizajn má podľa mňa vytvárať poriadok tam, kde je chaos. Ale nie tak, že realitu zjednoduší, skôr tak, že ju sprístupní.“ Zároveň si uvedomuje, že každé sprístupnenie je aj interpretáciou. „Nikdy nie si úplne neutrálny. Už len tým, že niečo vyberieš, niečo zvýrazníš.“ Táto sebareflexia je možno najvýraznejším znakom jeho súčasného uvažovania. Nejde mu o efekt, ale o dôsledok. O to, čo dizajn spôsobí v čase. Aj preto ho priťahujú projekty, ktoré majú presah – či už ide o uchovávanie digitálnych dôkazov, alebo o vizualizáciu dát o meste, ktoré môže ovplyvniť verejnú diskusiu.
Keď sa dnes pozrieme na profilovú mozaiku Adama Moronga, jednotlivé kapitoly do seba zapadajú prirodzenejšie, než by sa na prvý pohľad zdalo. Od prvých kresieb a večerného experimentovania, cez konceptuálnu módnu značku, až po informačný dizajn, výstavné projekty a vlastný výskum typografie sa stále vracia k podobnej otázke: ako veci fungujú pod povrchom a ako ich možno spraviť zrozumiteľnými pre ostatných. V jeho práci sa stretáva cit pre vizuálnu kultúru s analytickým myslením a schopnosťou vytvárať systémy, ktoré držia pokope. Adam pritom nepotrebuje stáť v centre pozornosti – často je skôr tým, kto nastavuje štruktúru, v ktorej môžu vyniknúť dáta, priestor alebo samotné umelecké dielo. Aj preto jeho práca pôsobí skôr ako tichá infraštruktúra než ako hlasné autorské gesto. A práve v tom je jej sila: dizajn tu nefunguje ako dekorácia, ale ako nástroj, ktorý pomáha svetu okolo nás lepšie rozumieť.
Adam Morong je slovenský grafický a informačný dizajnér. Študoval interiérový dizajn na SOŠ drevárskej vo Zvolene, neskôr právo a napokon informačný dizajn na Design Academy Eindhoven, kde v roku 2024 dokončil magisterské štúdium. Vo svojej práci sa pohybuje medzi vizuálnou kultúrou, dátovou infraštruktúrou a výstavným dizajnom. Je autorom diplomového projektu Defending e-Evidence, ktorý sa venuje uchovávaniu metadát digitálnych dôkazov, a spoluautorom výstavy Poznáš Bratislavu? v priestore TU–BA. Spolupracuje aj s umeleckou scénou, napríklad na projektoch vizuálnej umelkyne Nikoly Balberčákovej alebo kurátorky Doris Siskovej. Popri tom sa venuje výskumu typografie a skúma, ako môže vizuálny systém ovplyvniť spôsob, akým čítame informácie aj samotnú realitu.
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
