Je potrebné sa hrať, experimentovať, pretože dnes už neexistujú žiadne hranice a bariéry

Dátum: 26.12.2022

Autor: Martin Brix

Je introvert, ktorý sa dobre cíti vtedy, keď sa môže niekde zavrieť a robiť si svoje veci. Z prešovského gymnázia odišiel študovať do Bratislavy na VŠVU architektúru. Keď bol štvrták, tak si odrazu uvedomil, že to vôbec nie je cesta, ktorou by sa chcel ďalej uberať. A tak išiel robiť do H&M. Tam zistil, že možno predsa len mohol vydržať a tú architektúru dokončiť. Napriek tomu, že práca predavača v obchode s oblečením bola najhorším obdobím života, Edo sa naučil veľa o ľuďoch. Po tejto pracovnej skúsenosti odchádza do Prahy študovať film. Ale ani tento odbor sa mu nepodarilo vychodiť. Film neskončil preto, lebo jeho školu, Akadémiu Josefa Škvoreckého, zavreli a tak si musel ísť hľadať novú školu. 

Eduard Klena študoval architektúru v Bratislave, film v Prahe aj výtvarné umenie v Soule. Najprv to bola architektúra, ktorú nedokončil, potom v Čechách film, ktorý takisto nedoštudoval a z Prahy odišiel do Južnej Kórey, kde sa preorientoval na výtvarné umenie. Na univerzite Sookmyung v Soule v Južnej Kórei si dokončil bakalárske štúdium v odbore Nové média a Západné umenie. Štúdium dokončil až po návrate do Bratislavy. Magisterský titul získal na VŠVU v odbore grafika a iné médiá. Aj keď študoval grafiku, dnes sa jej už veľmi nevenuje. Omnoho viac ho baví kresba a zaujíma scénografia.

Svojimi výstupmi z vizuálneho a filmového umenia aktívne pôsobí na slovenskej, ale aj zahraničnej umeleckej scéne. Podporuje amatérskych výtvarníkov, ktorých diela by podľa neho pokojne mohli vystavovať v Kunsthalle. Nemá rád klasický formát výstavy, na ktorú si ľudia prídu pozrieť zarámované obrázky vo výške očí. Chce, aby sa ľudia v galérii radšej cítili ako u niekoho v obývačke. Pre Eduarda je potrebné sa hrať a experimentovať, pretože dnes už neexistujú žiadne hranice a bariéry. Momentálne pracuje v Národnom osvetovom centre, kde sa venuje neprofesionálnym umelcom.

Svoju prácu, ktorú začal tvoriť tesne po škole označuje ako “collectively unconscious”. V nej sa zaoberal silou ega a jeho diela boli často inšpirované architektúrou, urbanizmom, pričom reflektovali túto komplikovanú štruktúru, ktorá funguje na viacerých úrovniach dôležitosti spájajúc ekológiu, spoločnosť a jej hierarchiu, morálku, politiku, nihilistickú iróniu s jednou jednoduchou myšlienkou v podtexte „Prečo to funguje a aký je zmysel tohto všetkého? Nie je to náhodou len hmla, ružové okuliare, či náhrada za nevyhnutné? A prečo máme taký záujem to celé nasledovať? ”

Tyrell (2018)
Výstava bola autorskou výpoveďou komentujúcou socio-ekonomické pomery, morálku, hierarchizáciu okolo nás. Pohrával sa s hodnotou bytosti ako jednotlivca a jej umiestnením v systéme, poukazoval na jej možnú predestináciu. Edo uprednostňuje veľké plochy papiera, kde sa obmedzuje na technické pero, fixu a tuš.

#CITYSCAPE (2018)
Tematika mesta sa v prácach Eduarda Klenu skloňuje veľmi často. Vo svojich kresbách často pracuje s konceptom fiktívnych utopických megamiest, pričom sa zameriava na štruktúru mestských aglomerácií. Siete urbanistických prvkov sú však pre neho najmä organickým produktom ľudskej činnosti a prostriedkom, mapou pomáhajúcou v čítaní vzájomných vzťahov a osudov jednotlivcov. Inštalácia, vytvorená na mieru električkovému vozňu na Trnavskom mýte, narába s priestorom električky ako s mikrosvetom osudov cestujúcich, ktorí v tomto priestore strácajú štatút individuality a stávajú sa masou, prúdiacou týmto dopravným uzlom za plnením svojich rutinných povinností. Autor, fascinovaný objemom prepravených ľudí v takomto dopravnom prostriedku v priebehu rokov, pracuje s bielymi modelárskymi panáčikmi, symbolizujúcimi značne pominuteľnú živú hmotu, vyskytujúcu sa na krátky čas v tomto dopravnom uzle a následne sa presúvajúcu inam. Pohyb tejto masy charakterizuje istá pravidelnosť v čase, pripomínajúca prírodné sily prílivu a odlivu. Inštalácia, zložená z 3 600 unifikovaných figúrok je tak i akýmsi procesuálnym portrétom Trnavského mýta ako tranzitného priestoru. Výstava počíta s participáciou diváka, ktorému sú títo indiferentní “obyvatelia” vydaní napospas a jeho pohyb v priestore vozňa ako aj ďalšia prevádzka eventov počas trvania výstavy je zároveň ich mimovoľnou deštrukciou. Inštalácia tak v priebehu výstavy mení svoju podobu a proces ničenia je jednak odtlačkom jedinečnej aktivity individuálnych návštevníkov v priestore a zároveň podčiarkuje absenciu genia loci Trnavského mýta. V širšom spoločenskom kontexte predstavuje tiež kritiku uniformity mestského života, pričom otvára i priestor pre prehodnotenie významu, ktorý prikladáme indivíduu  v hybnom súkolí globálneho ekonomického stroja. (text: Jana Babušiaková / kurátorka výstavy).

Eduard Klena, sa už niekoľko rokov venuje pojmu jednotlivca v spoločnosti a jeho téma sa dostatočne preexponuje podčiarknutím pobytu v jednom z najväčších miest na svete. Ľudské trápenie a neprávosti sú témami, o ktoré sa zaujíma dnes. Pomocou rôznych médií spracúva otázku jednotlivca v mase, jeho úlohu a budúcnosť v systéme ekonomických a sociálnych vzťahov.

do budúcnosti / into the future / 미래로 – mirae ro (2020)
S odstupom času Eduard Klena sleduje rast mesta v rámci možností, ktoré terén či spoločnosť ponúka. Vidí, ako sa za posledných päť rokov do popredia dostalo uvoľňovanie striktných mravov, ako si ženy prebíjajú svoje miesto medzi tradične patriarchálne nastavenými mužmi, ako sa jedna z najbohatších a technologicky najvyspelejších krajín sveta postupne prepadáva do negatívnych čísel v populačnej krivke a prakticky vymiera. Seoul, ako hlavné mesto a metropola, ktorá poskytuje prácu, ubytovanie a život pre zhruba polovicu obyvateľov tejto krajiny, celkovo reprezentuje faktory, ktoré hýbu spoločnosťou. Staré štvrte zo sedemdesiatych rokov sa systematicky likvidujú a sú nahrádzané masívnymi a sterilnými výškovými blokmi, podobnými ako vajce vajcu, odlíšené obrovskými popisnými číslami na svojich uniformných fasádach. Ich cieľom je poskytovať bývanie, ktorého je stále nedostatok, pre početnú vrstvu mladej generácie, ako štartovaciu čiaru pre ich život v zložitej spoločnosti, do ktorej sa majú zaradiť a do ktorej majú následne plodiť deti, po vzore predstáv vlády. Likvidácia rokov sedemdesiatych, keď Seoul zažil svoj prvý rozsiahly rast do všetkých strán, má zjednodušiť rannú a večernú jazdu pracujúcich do centra mesta, vyhnúť sa strateným hodinám vo vlakoch, diaľkových autobusoch, či autách. Tento stav poskytuje vznik akéhosi oxymoronu, kde sú proti sebe postavené faktory demografického úbytku a urbanistického rastu. Nedochádza k uvoľňovaniu a rozťahovaniu životného priestoru, naopak je ešte stiesnenejší a komplikovanejší a zároveň je otázne, či novobudované sídla do budúcnosti naplnia svoju pôvodne zamýšľanú funkciu. Tieto vstupy Klena prevádza urbanisticko-architektonicky do širokorozmerných monochrómnych kresieb naklonovaných megasídlisk rôznych formátov, podčiarkuje stratenosť, hodnotu človeka (ak tu nejaká je), rutinu jedného dňa s druhým, ako podobnosť domu s domom, pozorovane akýsi životný nihilizmus, ktorý sa zakráda ulicami skoro nekonečného mesta. Názov výstavy -> ​“do budúcnosti / into the future/ miraero”, ​pracuje s akýmisi dobrými vyhliadkami, s ktorými je zvyčajne prepájaný, avšak autor ho skepticky spytuje a ponecháva finálnu odpoveď na divákovi. (text: Jana Kucejová / kurátorka výstavy a Eduard Klena / autor výstavy)

RUŽOVO (2020)
V inštalácii „Ružovo“ pracuje s motívom triedneho delenia a dobrovoľnej či nútenej “ghettoizácie” jednotlivých skupín nielen na ekonomickej a spoločenskej, ale v dôsledku toho i geografickej rovine. Inšpiráciu čiastočne čerpá z popkultúrnych dystopických sci-fi diel, pričom sa vedome vracia k jednému z pionierov tejto témy, expresionistickému eposu Fritza Langa Metropolis, ktorý v roku 1927 predstavil temnú víziu budúcnosti technokratickej spoločnosti o sto rokov neskôr rozštiepenej na vládnucu vrstvu, žijúcu v luxusných domoch a záhradách na výslní, a robotníkov žijúcich v podzemí a pracujúcich v továrňach. Dnes, keď sa blížime k roku 2027, do ktorého bol dej vtedy ďalekej budúcnosti zasadený, je odkaz tohto filmu o to silnejší, o čo viac sa podľa súčasných analytikov nožnice medzi jednotlivými vrstvami budú otvárať. Či už to bude spôsobené blížiacou sa robotizáciou, biomedicínskymi technológiami umožňujúcimi radikálnu modifikáciu tela či zvrátenie starnutia, alebo klimatickými zmenami, našu spoločnosť nepripravenosť na tieto zmeny môže nenávratne rozdeliť. Samotný názov inštalácie je ironickou narážkou na technooptimistické vízie budúcnosti, ktoré v dejinách filmu a literatúry tvoria pendant dystopických diel podobných Metropolisu. Lietajúce zámky umiestnené v “záhrade” z okrasných rastlín, posunuté tak do roviny procesuálnej objektovej inštalácie, vykresľujú rozdelenie spoločenských tried cez ich charakteristické črty, alebo črty im sémanticky prisudzované, pričom sú vizuálne, vertikálne a horizontálne usporiadané. Každá z týchto čŕt je postavená do priestoru životného prostredia vytváraného živou prírodou a celá inštalácia kriticky poukazuje na otázku, kto skutočne dokáže prežiť blížiace sa spoločenské výkyvy a koho sa skutočne dotknú. Kto bude zo situácie finálne ťažiť, kto na nej stratí, kto skutočne získa, čo chcel, kto nechcene o niečo príde, hoc v snahe si polepšiť. Na vytvorenie zámkov bola zámerne použitá nová technológia 3D tlače, odkazujúca k technologickému pokroku. Zároveň v tomto prípade nesie i stopu odťažitosti a neosobnosti v kontexte umeleckej tvorby, pre mnoho ľudí doteraz spojenej s rukodielnou činnosťou. Inštalácia zachytáva a poskytuje proces pomyselného spoločenského rozkolu, ktorý kopíruje pomalé tektonické pohyby badateľné v našej súčasnosti. Zmena inštalácie v čase a priestore, spôsobená prirodzeným procesom uvädania rastlín, obrazne hovorí o zániku niektorých spoločenských tried a o rozkvete nových, v širšej rovine však tiež upozorňuje na klimatické zmeny obdobia antropocénu, ktoré sa ako väčšia hrozba potichu vkrádajú medzi naše sociálne “žabomyšie” vojny. (text: Jana Babušiaková / kurátorka výstavy).

Jeho vedľajší projekt “Smutná krajina”, mapuje budúcnosť Slovenska v širších politických a drobných intímnych príbehoch. Komixová poviedková kniha je založená na piatich žánrovo rozdielnych príbehoch, ktoré nás prevádzajú transformovaným Slovenskom, kde sa k moci dostali klérofašisti a pretvorili kedysi liberálne orientovanú krajinu na svoj obraz. Poviedky, situované do jedného obrovského urbánneho priestoru okolo roku 2060 – Slovänopolis, zahŕňajú horor, triler, futuro romancu, drámu a grotesku, pričom tlačovým formátom pripomínajú japonské manga, ktoré sa čítajú v bratislavskom metre. V príbehoch sú zároveň ukryté a recyklované pop kultúrne odkazy, pripomienky súčasného diania v spoločnosti a jeden skutočný príbeh z rodinnej histórie autora. Koncom roka 2021 výhľadovo až do konca roka 2022 dáva dokopy pokračovanie Smutnej krajiny, kde postupuje rozohraný politický obraz Slovenska, postavy ďalej žijú svoje mikroživoty v zatiaľ pripravených poviedkach “Nový normál”, “Dobšinského rozprávka” a “UFO”, ktorých bude v závere dokopy 6.

Eduard Klena je organizátorom súťaže Výtvarné spektrum. Výtvarné spektrum je celoštátna postupová súťaž neprofesionálneho výtvarného umenia, v roku 2022 sa konal jej 59. ročník. Každý rok sa môže pochváliť stovkami zapojených autorov z celého Slovenska, ktorí prechádzajú regionálnymi a krajskými kolami až po celoštátne kolo, kde sú pod dohľadom erudovanej poroty selektované tie najsúčasnejšie výtvarné trendy. Novinkou od roku 2022 je prezentácia autorskej výstavy vo výstavných priestoroch Národného osvetového centra v Dome umenia v Bratislave, ktoré ponúka exkluzívne profesionálne priestory na prezentáciu tvorby výhercu hlavnej ceny.

1 2 3 ►