Fotografia ako spôsob byť bližšie k sebe aj k druhým

Dátum: 24.04.2026

Autor: Martin Brix

Alex Chudá nevstupuje do fotografie cez techniku ani ambíciu vytvárať dokonalé obrazy. Jej cesta k nej vedie cez potrebu rozumieť – sebe, telu aj vzťahom, ktoré nás formujú. Vo svojich fotografiách nehľadá estetickú čistotu, ale momenty, ktoré sú živé, nedokončené a pravdivé. Pohybuje sa medzi dokumentom, módou aj osobnou výpoveďou, no v každom z týchto prostredí si zachováva vlastný prístup: citlivý, intuitívny a založený na dôvere. Tento profil sleduje jej cestu od prvých kresieb až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa fotografia stáva skôr priestorom než výsledkom – miestom, kde sa veci dejú, stretávajú a menia.

Keď Alex Chudá hovorí o svojich začiatkoch, nehovorí o fotografii. Hovorí o kreslení. O hodinách strávených na koberci, o zošúchaných kolenách a o potrebe tvoriť, ktorá bola prítomná skôr, než dostala konkrétnu podobu. „Ja som bola schopná presedieť pri tom každý deň už hodiny,“ spomína na detstvo, ktoré sa prirodzene nieslo v znamení obrázkov a kresieb. V tom čase nešlo o vedomé smerovanie k umeniu, ale o prirodzenú potrebu tvoriť, ktorá sa postupne formovala do niečoho konkrétnejšieho. Dôležitú rolu v tomto procese zohralo aj prostredie a rodina. Práve mama bola tá, ktorá v nej rozpoznala citlivosť pre obraz a podporila rozhodnutie ísť na umeleckú školu. Alex tak odchádza z Banskej Bystrice na súkromnú strednú umeleckú školu vo Zvolene, kde študuje animovanú tvorbu. V tom čase sa ešte fotografia neprofiluje ako jej hlavné médium, no už sa nenápadne objavuje v pozadí – cez techniky ako stop motion, kde sa obraz rozkladá na jednotlivé snímky. Práve tu sa prvýkrát stretáva s fotografiou ako nástrojom, ktorý jej začne byť bližší než samotná animácia. „Ja som strašne netrpezlivý človek. Nevedela som vydržať pri tom rozkresľovaní scén… a vlastne tak nejak sa to prirodzene preklopilo na tú fotku,“ opisuje moment, bol plynulým presunom od jedného média k druhému. Zaujímavé je, že fotografia sa v tomto období rozvíja skôr mimo oficiálneho školského rámca. Kým v škole sa sústreďuje na dokončenie animovaných projektov, fotí si pre seba, intuitívne, bez tlaku na výsledok. Sama dnes otvorene hovorí aj o tom, že zo strany školy necítila výraznú podporu smerom k fotografii, čo ju paradoxne ešte viac uzatvorilo do vlastného priestoru tvorby. „Fotila som si vlastne pre seba a ostatné som neriešila,“ dodáva k tomuto obdobiu, ktoré bolo dôležité práve tým, že nebolo formované očakávaniami zvonka.

Po strednej škole neprichádza okamžité pokračovanie v štúdiu. Nasleduje niekoľkoročná pauza, počas ktorej fotografia zostáva prítomná, ale bez ambície ju okamžite profesionalizovať. Aj toto obdobie je pre ďalší vývoj Alex kľúčové – umožňuje jej vytvoriť si vzťah k médiu bez tlaku inštitúcie či akademického prostredia. Až neskôr prichádza rozhodnutie skúsiť prijímačky na FAMU v Prahe. Nie z potreby „stať sa fotografkou“, ale skôr zo zvedavosti, čo jej škola môže dať. „Povedala som si, že prečo to neskúsiť… mohlo by to byť fajn, na nejaké vedomosti a príležitosti,“opisuje moment, ktorý pôsobí nenápadne, no v skutočnosti zásadne mení smer jej cesty. Prijímačky na FAMU neboli len technickou skúškou, ale aj testom autenticity. Alex prichádza s portfóliom, ktoré nestojí na formálnej dokonalosti, ale na osobnej výpovedi. Kľúčovým momentom sa stáva práca reflektujúca jej vlastnú skúsenosť s interrupciou, ktorú spracovala formou zinu. „Dávala som to portfólio do štýlu, aby to bolo čo najviac surové a úprimné,“ hovorí a práve táto úprimnosť sa ukazuje ako rozhodujúca. Ukazuje sa tu niečo, čo bude pre jej tvorbu typické aj neskôr – odvaha pracovať s osobnými témami bez potreby ich estetizovať alebo zjemňovať. Štúdium na FAMU však neprebieha v ideálnych podmienkach. Nástup na školu sa prekrýva s pandémiou, ktorá výrazne ovplyvňuje spôsob výučby aj samotný tvorivý proces. Distančné štúdium, uzavretie do domáceho priestoru a obmedzené možnosti kontaktu s realitou vytvárajú paradoxnú situáciu: na jednej strane sloboda experimentovať, na druhej strane pocit izolácie a kreatívneho vyčerpania. „Keď už je človek zavretý doma… tá kreativita má nejaké limity,“ pomenúva skúsenosť, ktorá ju postupne vedie k uvedomeniu, že škola sama o sebe nestačí.

Postupne si tak začína budovať vlastný prístup k tvorbe, ktorý je do veľkej miery nezávislý od akademického prostredia. Škola pre ňu zostáva dôležitým zázemím – poskytuje feedback, príležitosti, kontakty – no zároveň si čoraz viac uvedomuje potrebu chrániť si vlastné témy a vlastný spôsob práce. Najmä v momentoch, keď sa dotýka osobných alebo citlivých skúseností, vníma externý zásah ako niečo, čo môže narušiť autenticitu výsledku. „Keď niekto rieši niečo veľmi osobné, tak to vie byť také… že už som potom mala odpor to riešiť v škole. Chcem si to riešiť sama ako umelec,“ hovorí otvorene o napätí medzi inštitúciou a individuálnou výpoveďou. Do tohto procesu zároveň vstupuje aj osobná životná zmena – materstvo. Počas štúdia sa stáva mamou, čo ovplyvňuje nielen jej čas a možnosti, ale aj samotné vnímanie tvorby. Štúdium sa predlžuje, rozkladá, prispôsobuje novej situácii, no zároveň získava nový kontext. „Dokončujem si to štúdium ako rodič,“ konštatuje bez potreby dramatizovať, skôr ako fakt, ktorý prirodzene vstupuje do jej života aj práce. Práve v tomto prelínaní osobného a tvorivého sa postupne formuje aj jej autorský prístup. Od prvých kresieb cez animáciu, od intuitívneho fotenia pre seba až po vedomé rozhodnutie pracovať s obrazom ako nástrojom výpovede. Už v tejto fáze je zrejmé, že fotografia pre Alex nebude len médiom, ale spôsobom, ako premýšľať o svete, o sebe a o vzťahoch, ktoré ju formujú.

Medzi telom a obrazom: fotografia ako vzťah, nie výsledok

Ak prvá kapitola ukazuje, odkiaľ Alex prichádza, tá druhá už naplno odkrýva, ako premýšľa nad fotografiou dnes. Nie ako nad technikou, nie ako nad remeslom, ktoré treba ovládnuť, ale ako nad vzťahom – k sebe, k druhým a k situáciám, ktoré vznikajú niekde medzi tým. Už v jej začiatkoch bolo zrejmé, že ju nepriťahuje dokonalosť ani kontrola, ale skôr autenticky reagovanie na to, čo sa deje. „Vždy som sa snažila fotiť nejak intuitívne,“ hovorí jednoducho, no práve v tejto vete je obsiahnutý základ jej prístupu. Táto intuícia sa postupne pretavuje aj do vizuálneho jazyka. Z farebnej fotografie sa prirodzene posúva k čiernobielej, ktorá jej umožňuje sústrediť sa na podstatu – telo, svetlo, gesto, detail. Nejde však o estetické rozhodnutie v tradičnom zmysle, ale o spôsob, ako z obrazu odstrániť všetko nadbytočné. „Postupom času ma začal zaujímať práve čiernobiely dokument,“ opisuje moment, ktorý súvisí aj s jej skúsenosťou z backstage prostredia módnych prehliadok, kde začína intenzívnejšie pracovať s dokumentárnym pohľadom a prenáša ho aj do vlastnej voľnej tvorby. Aj keď dlhodobo pracuje s digitálnou fotografiou, vedome sa snaží narúšať jej presnosť. Vyhýba sa sterilnosti, hľadá chybu, pohyb, neostrosť, niečo, čo obrazu vráti život. „Nemám veľmi rada tú digitálnu presnosť… mám rada, keď je to trošku rozmazané, alebo zrnité, keď mám pocit, že tá fotka si žije sama,“ vysvetľuje a tým presne pomenúva kvalitu, ktorá sa v jej fotografiách opakuje – pocit, že obraz nie je uzavretý, ale otvorený, nedokončený, v pohybe.

Kľúčovým prvkom jej tvorby je však práca s človekom. Fotografia pre ňu nevzniká ako izolovaný akt, ale ako proces, ktorý začína ešte pred samotným stlačením spúšte. Rozhovor, naladenie, dôvera – to všetko je rovnako dôležité ako výsledný obraz. „Pre mňa je to fotenie druhoradé… pre mňa je dôležité najmä to, čo sa deje medzi fotením,“ hovorí a tým posúva fotografiu z roviny produkcie do roviny vzťahu. Práve preto najčastejšie pracuje s ľuďmi, ktorých pozná, alebo si s nimi vzťah postupne vytvára. Fotenie sa mení na stretnutie, na „hangout“, ako sama hovorí, pri ktorom sa rozpráva, pozoruje, reaguje. Nejde o to dosiahnuť konkrétny obraz, ale vytvoriť priestor, v ktorom sa človek môže ukázať tak, ako chce on sám. „Mne ide hlavne o to, aby mi ten človek ukázal to, čo chce on,“ zdôrazňuje a zároveň tým odmieta tradičnú hierarchiu medzi fotografom a fotografovaným. Táto citlivosť sa prejavuje aj v spôsobe, akým pristupuje k telu. Telo v jej fotografiách nie je objektom, ale nositeľom skúsenosti. Nie je idealizované ani estetizované, ale vnímané ako niečo, čo nesie príbeh, zmenu, pamäť. Alex sama otvorene priznáva, že jej vlastná skúsenosť – či už s materstvom alebo s inými životnými momentmi – ovplyvňuje to, ako sa na telo pozerá a čo v ňom hľadá. „Zameriam sa na veci na tom tele, ktorými som si sama prešla,“ hovorí a práve tento osobný presah jej umožňuje pracovať s témami, ktoré by inak mohli pôsobiť vzdialene alebo neuchopiteľne.

Dôležitá je pre ňu aj empatia. Neustále si uvedomuje, že práca s druhým človekom si vyžaduje citlivosť, schopnosť počúvať a prispôsobiť sa. „Hrozne mi záleží na tom, aby sa ten človek cítil príjemne,“ priznáva a zároveň dodáva, že aj keď výsledok nezodpovedá jej pôvodnej predstave, nie je to problém. Podstatné je, aby situácia zostala autentická. V tomto kontexte sa fotografia stáva niečím oveľa širším než len vizuálnym výstupom. Je to proces, ktorý má vlastnú dynamiku, vlastný čas a vlastné pravidlá. Alex nepracuje s uzavretými projektmi v klasickom zmysle, ale skôr s kontinuálnym tokom obrazov, ktoré na seba nadväzujú, vracajú sa k rovnakým témam a postupne ich prehlbujú. „Je to taký neuzavretý cyklus… ja potrebujem v kuse tvoriť,“ hovorí a tým vystihuje spôsob, akým jej tvorba funguje – nie ako séria oddelených a ukončených projektov, ale ako živý, neustále sa vyvíjajúci proces. Aj preto ju menej zaujíma tradičný galerijný formát. Fotografie nechce uzatvárať do sterilného priestoru bielej kocky, ale skôr ich prenášať do intímnejších foriem – kníh, zinov, publikácií, ktoré si človek môže odniesť domov a vytvoriť si k nim vlastný vzťah. Obraz sa tak neuzatvára na stene, ale pokračuje ďalej – v rukách diváka, v jeho priestore, v jeho vlastnom čase. V tomto období sa tak naplno ukazuje, že pre Alex nie je fotografia cieľ, ale nástroj. Niečo, cez čo sa dá byť bližšie – k sebe, k druhým, k svetu. A práve v tejto nenápadnej, no dôslednej práci s blízkosťou vzniká jej autorský rukopis.

Medzi scénami: móda, dokument a hľadanie autenticity

Pri pohľade na Alexinu tvorbu je zrejmé, že sa nepohybuje v jednom uzavretom svete. Jej práca prirodzene prechádza medzi módou, dokumentom, performanciou aj voľnou tvorbou, no nikdy nejde o strategické prepínanie medzi žánrami. Skôr o organický pohyb v prostrediach, ktoré ju v danom momente obklopujú. Aj preto sa jej rukopis nemení podľa kontextu, ale naopak – zostáva prítomný naprieč nimi. Jedným z prvých momentov, kde sa jej vizuálny jazyk začal výraznejšie formovať, bolo práve prostredie módnych prehliadok. Nie však samotné mólo, ale backstage – priestor predtým, než sa všetko „udeje“ alebo naopak, keď všetko skončí. Miesto, kde sa mieša napätie, únava, sústredenie aj neistota. „Sú tam ľudia od rána do večera, unavení, je tam ruch… a toto ma baví,“ opisuje situáciu, ktorá ju priťahuje viac než výsledný, uhladený obraz. Práve tu nachádza autenticitu, ktorá sa v oficiálnej prezentácii často stráca. Backstage je pre ňu momentom, kde sa obraz ešte nerozpadol na reprezentáciu, kde telo ešte nie je úplne kontrolované a kde sa dá zachytiť niečo skutočné. Aj preto sa čiernobiely dokument, s ktorým v tomto prostredí pracuje, stáva dôležitým pre jej ďalší vývoj – prenáša si ho aj do voľnej tvorby a postupne ho prepája s intímnejšími témami. Zároveň si však udržiava kritický odstup. Módny svet pre ňu nie je jednoznačne pozitívnym prostredím, skôr miestom ambivalencie. Na jednej strane inšpiratívny, plný talentovaných ľudí, na druhej strane problematický vo svojich nastaveniach. „Je to v niečom hrozne fajn, ale v niečom mi to príde také neetické voči ľuďom,“ hovorí otvorene a naznačuje tak hranicu, ktorú si vo svojej práci nastavuje. Táto hranica sa prejavuje najmä v spôsobe, akým si vyberá spolupráce. Nejde o množstvo ani o viditeľnosť, ale o vzťah a pocit. „Snažím sa fotiť tak, aby som sa cítila dobre,“dodáva a tým potvrdzuje, že aj v profesionálnom kontexte zostáva verná vlastnému nastaveniu. Móda tak pre ňu nie je cieľom, ale jednou z platforiem, kde sa môže jej citlivosť prejaviť – ak sú na to podmienky.

Popri módnej scéne sa prirodzene dostáva aj k performatívnym a divadelným projektom, kde sa jej práca s telom a momentom ešte viac prehlbuje. Fotografia tu funguje ako médium, ktoré zachytáva niečo dočasné, efemérne, často neuchopiteľné. Tento presah sa výrazne ukazuje aj v jednom z jej kľúčových projektov – Obecné mravy*, ktorý vznikol ako súčasť širšieho multimediálneho diela. V tomto prípade už nejde len o individuálnu tvorbu, ale o kolektívny proces, v ktorom sa stretávajú rôzne médiá – pohyb, text, scénografia, zvuk. Alex do projektu vstupuje ako fotografka, no jej úloha presahuje dokumentáciu. Spolu s tímom sa vydáva na juh stredného Slovenska, do krajiny, ktorá je poznačená históriou, izoláciou a zabudnutými príbehmi. „Boli to opustené domy, opustené miesta… celé to pôsobilo tak zabudnuto,“ opisuje skúsenosť z prostredia, ktoré sa stáva rovnocenným partnerom obrazu. Projekt sa dotýka života žien v minulosti, konkrétne v kontexte Novohradu a oblasti okolo Ábelovej, kde sa historicky praktikovalo obmedzovanie počtu detí z ekonomických dôvodov. Tento tlak na ženské telo a rozhodovanie o ňom sa v projekte vracia ako silná tematická línia, ktorá prepája minulosť so súčasnosťou. Alex v rámci projektu dokumentuje okrem krajiny aj zabudnuté hroby mladých žien, ktorých príbehy zostali bez hlasu. „Boli tam hroby dvadsaťročných dievčat… bol to silný zážitok,“ spomína na momenty, ktoré presahujú bežnú fotografickú skúsenosť.

*Obecné mravy – málo času, málo samoty, málo pokoja. Multižánrová performance, ktorá zachytáva okamihy života a tvorby E.M. Šoltésovej a B.S. Timravy, ako dvoch žien uviaznutých v dobových mravoch. Aký bol život týchto tvorivých žien? Aký bol ich vzťah? Čo bolo to, čo ich spájalo? Ako rozľahlosť a neúprosnosť ábelovských lazov a života v Novohrade ovplyvnil tieto dve ženy? Mali možnosť aspoň zakúsiť plnosť života, alebo utopili samé seba v dobových konvenciách a toku šedého života, ktorý nevedeli nabúrať aj napriek svojej odvahe a nekonvenčnosti? Multižánrová performance „Obecné mravy“ pracuje so zvukom, videoprojekciou, pohybom, fotkou, maľbou a performance, ktoré vytvárajú sugestívny zážitok plný vnemov. Tvorivý tím : Kristína Chmelíková, Beáta Kolbašovská, Jakub Pišek, Milan Slama, Jan Kostaa, Alexandra Chudá, Matúš Vraštiak, Ľudmila Klimkova, Danka Sihelská, Viera Dubačová, a kolektív.

Aj osobná rovina projektu je intenzívna. Pobyt na mieste, noc strávená v opustenom priestore, ticho, ktoré nie je prázdne, ale naplnené pamäťou. „Ja som bola tak poverčivá, že som spala v aute pred farou,“ dodáva s odstupom, no práve tento detail ukazuje, ako hlboko na ňu prostredie pôsobilo. Obecné mravy tak predstavujú moment, kde sa stretáva všetko, čo je pre jej tvorbu dôležité – telo, história, ženská skúsenosť, krajina aj kolektívna práca. Nie ako oddelené vrstvy, ale ako prepojený celok, v ktorom fotografia funguje ako médium schopné tieto vrstvy zachytiť bez potreby ich jednoznačne interpretovať. V tejto kapitole jej života sa ukazuje, že Alex nie je autorkou viazanou na jedno prostredie. Pohybuje sa medzi scénami, no nevstupuje do nich ako pozorovateľ zvonku. Vždy si hľadá vlastnú pozíciu, vlastný spôsob, ako v nich byť prítomná. A práve v tomto pohybe – medzi módou, performanciou a dokumentom – sa jej tvorba ďalej formuje a prehlbuje.

Ženskosť ako skúsenosť: telo, materstvo a fotografia ako zdieľanie

Ak sa všetky predchádzajúce vrstvy Alexinej tvorby niekde stretávajú, je to práve v téme ženskosti. Nie ako deklarovaný program, ale ako niečo, čo je prítomné od začiatku – v kresbách z detstva, v prvých fotografiách aj v neskorších projektoch. Sama to dnes pomenúva priamo a bez potreby komplikovať: „Je to čiernobiela fotka hľadajúca ženskosť v každom aspekte života.“ Táto ženskosť však v jej prípade nie je abstraktná ani symbolická. Je konkrétna, fyzická, prežitá. Týka sa tela, jeho zmien, skúseností, ktoré sa doň zapisujú, aj spôsobu, akým sa naň pozeráme – sami aj navzájom. Už jej skoré práce, napríklad projekt reflektujúci vlastnú skúsenosť s interrupciou, ukazujú, že ju prirodzene priťahujú témy, ktoré sú osobné, citlivé a často aj spoločensky komplikované. „Od začiatku riešila ženské témy… ženskosť, materstvo, interrupciu,“ hovorí a zároveň dodáva, že tieto línie sa postupne ešte viac prepojili jej vlastnou životnou skúsenosťou. Kľúčovým momentom sa stáva materstvo. Nie ako téma, ktorú si zvolí, ale ako skúsenosť, ktorá zásadne mení jej pohľad na telo, identitu aj samotnú tvorbu. Fotografia sa v tomto kontexte stáva nástrojom, ako túto zmenu pochopiť, spracovať a zdieľať. „To telo po pôrode ma asi najviac inšpirovalo k foteniu,“ priznáva otvorene a zároveň tým posúva hranice toho, čo je v obraze bežne zobrazované. Zaujíma ju telo v jeho reálnosti – nie idealizované, nie upravené, ale také, aké je. Jazvy, zmeny, napätie medzi tým, ako telo vyzerá a ako ho vnímame. Sama hovorí o skúsenosti s cisárskym rezom a o tom, ako sa k vlastnej jazve postupne vracala práve cez fotografiu. „Čím viac ju fotím, tým viac mám pocit, že sa s ňou zoznamujem… že sa dohodneme a prijmeme to,“opisuje proces, v ktorom sa obraz stáva spôsobom prijatia.

Táto osobná rovina sa však nikdy neuzatvára len do nej samej. Práve naopak – fotografia pre ňu funguje ako spôsob, ako vytvárať dialóg a komunitu. Niečo, čo presahuje individuálnu skúsenosť a umožňuje ju zdieľať s ostatnými. „Pre mňa fotografia bola vždy o tom dať viac niekomu,“ hovorí a tým presne pomenúva motiváciu, ktorá stojí za jej prácou. Tento princíp sa najvýraznejšie prejavuje v práci s inými ženami. Alex nefotí telo ako objekt, ale ako priestor, v ktorom sa môže niečo stať – prijatie, pochopenie, zmena perspektívy. Vníma, že mnohé ženy neprichádzajú na fotenie s pocitom komfortu, no práve proces, ktorým prejdú, môže tento pocit zmeniť. „Aj keď tie ženy necítia tú nehu k svojmu telu, keď sa potom pozrú na tie fotky… pomôže im to,“ opisuje moment, ktorý je pre ňu dôležitejší než samotný vizuálny výsledok. Fotografia sa tak mení na nástroj, ktorý má potenciál liečiť, otvárať, prepájať. Nie v patetickom zmysle, ale v každodennej, nenápadnej rovine. Aj preto ju zaujíma forma, v akej sa obrazy dostávajú k ľuďom. Menej ju lákajú výstavy ako uzavreté priestory, viac ju priťahujú knihy a ziny – niečo, čo si človek môže odniesť, vrátiť sa k tomu, vytvoriť si vlastný vzťah. Obraz tu nezostáva jednorazovým zážitkom, ale stáva sa súčasťou osobného priestoru.

V poslednom období sa jej pozornosť rozširuje aj o tému domova a pamäti. Návraty na miesta detstva, konfrontácia minulosti s prítomnosťou, sledovanie toho, ako sa krajina aj človek menia. „Čím je človek starší, tým viac sa mu cnie za tým domom,“ hovorí a zároveň dodáva, že dnes tieto miesta vníma inak – aj cez skúsenosť materstva, aj cez vedomie času, ktorý sa nedá vrátiť. Z tejto línie prirodzene vychádzajú aj jej aktuálne plány. Pripravovaný knižný projekt zameraný na medzigeneračné vnímanie ženského tela prepája všetko, čomu sa dlhodobo venuje – rozhovory, fotografie, skúsenosti žien rôznych generácií. Matky, dcéry, staré mamy. Telo ako niečo, čo sa dedí, mení, prepisuje. Nie ako individuálny príbeh, ale ako kontinuum. V tejto jej aktuálnej polohe sa tak ukazuje, že Alexina fotografia nie je len vizuálnym jazykom. Je spôsobom, ako byť v kontakte – so sebou, s druhými, s témami, ktoré nie sú jednoduché, ale o to viac potrebné. A práve v tejto schopnosti prepájať osobné s kolektívnym, jemnosť s otvorenosťou a obraz s reálnou skúsenosťou spočíva sila jej práce.

Príbeh Alex Chudej je skôr o hľadaní než o jednom jasnom rozhodnutí. Od kresby sa postupne dostala k fotografii, ktorú si formovala mimo školy aj popri nej – intuitívne, cez vlastnú skúsenosť a vzťahy s ľuďmi. Dnes sa jej tvorba pohybuje medzi dokumentom, módou aj osobnými témami, no stále ju spája jeden prístup: zostať úprimná a citlivá k tomu, čo fotí. Či už ide o telo, materstvo, rodinu alebo pamäť miest, jej fotografie nevznikajú ako hotové odpovede, ale skôr ako otvorené situácie, v ktorých sa dá niečo uvidieť a možno aj pochopiť o niečo viac.

Alex Chudá je slovenská fotografka, ktorá v súčasnosti študuje na FAMU v Prahe. Vo svojej tvorbe sa pohybuje na pomedzí dokumentárnej fotografie, módneho prostredia a osobných autorských projektov. Dlhodobo sa venuje témam ženskosti, tela, materstva a pamäti, ktoré spracúva prostredníctvom čiernobielej, intuitívnej fotografie. Je laureátkou súťaže Slovak Press Photo v medzinárodnej kategórii Študenti a fotografi do 30 rokov a získala aj ocenenie Czech Photo za fotografovanie tanečného performance Na Predaj!. Vo svojej praxi spolupracuje s dizajnérmi a autormi na Slovensku aj v Česku, pričom jej práca prirodzene osciluje medzi módou a dokumentom. Fotila napríklad zákulisie pražského Fashion Weeku, pracovala na projektoch pre Hanu Valtovú či prehliadke Jan Société (show 13) pre Jana Černého. Dlhodobo sa venuje aj dokumentovaniu performatívnych projektov, napríklad vizuálu k tanečnému dielu Tremula od kolektívu ME-SA. Popri tom realizuje autorské aj editoriálne spolupráce – napríklad s Terezou Srbovovou pre online vydanie Pietro Filipi alebo v rámci zinu a editorialu pre dizajnérky Imnotarobot. Na Slovensku spolupracovala s autormi a značkami ako Metaformi, Kristína Ptačin, BePart či Andrea Pojezdalová. V jej práci má dôležité miesto aj angažovaná dokumentárna fotografia, napríklad zachytávanie pochodov za reprodukčné práva žien v spolupráci s iniciatívou Možnosť voľby. Jej prístup je založený na empatii a vzťahu s fotografovaným človekom, pričom výsledný obraz vníma skôr ako súčasť širšieho procesu než ako finálny produkt. Okrem fotografie pracuje aj s formátmi ako zin alebo autorská kniha, ktoré jej umožňujú vytvárať intímnejší kontakt s divákom.

◄ 1 ... 4 5