Dokáže umenie v súčasnej klimatickej kríze zapnúť alarm a nabádať ľudí k sebareflexii?

Dátum: 02.08.2021

Autor: Martin Brix

Už od začiatku veľmi svedomito tvrdila, že raz pôjde študovať fotografiu. Keď si niečo zaumieni, tak robí všetko preto aby to dosiahla. Ako malá chodila na rôzne kreatívne krúžky, či výtvarnú výchovu. Prvý foťák dostala ešte ako malá od otca. Najprv fotila seba, neskôr kamarátky a okolie. Všetko toto bolo predpokladom, že naozaj tú fotografiu študovať pôjde. Zlomovým sa stal moment, keď ju mamina zobrala na prieskum VŠVU. Tu Paulu uchvátilo, že sa dá umenie študovať a že kreatívna tvorba nie je len záležitosťou voľného času. Tak začala svedomitá príprava na prijímačky na vysokú školu. Naučená z gymnázia učiť sa, zvládla skúšky a dnes študuje na VŠVU v Bratislave.

Paula Malinowska je študentkou piateho ročníka na Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave. Pôvodne začínala na Katedre Fotografie a nových médií, no počas štúdia prestúpila na Katedru Intermédií do Ateliéru vvv. V tvorbe sa zaoberá hlavne evolúciou človeka, jeho pôsobením na tejto planéte v kontexte klimatickej krízy. Pri práci na projektoch ju baví prepájať umenie s poznatkami z vedy a techniky.

Náš vzťah k planéte je striktne podriadený kritériu ekonomickej výhodnosti a vedie k neobmedzenému vykorisťovaniu planetárnych zdrojov. Ľudské bytosti pretvárajú planétu Zem na záhradu svojich pozemských rozkoší, ktorá sa však globálne zvyšujúcou sa teplotou mení na vyprahnutý skleník. Zmena klímy v dôsledku človekom vytvoreného umelého prostredia určuje nové podmienky pre život na planéte. Neschopnosť človeka adaptovať sa na tieto podmienky z biologického hľadiska však pokladá na stôl pálčivú otázku smerovania ľudskej existencie. Akú rolu zohráva médium fotografie počas klimatickej krízy? Dokáže umenie v súčasnej klimatickej kríze zapnúť alarm a nabádať ľudí k sebareflexii? „Umenie nemá slúžiť ako liaheň pekných vecí a krásu má hľadať aj tam, kde nie je. Má ukázať to, čo nebolo videné, dávať do súvislosti veci, ktorým súvislosti chýbali a konfrontovať diváka s vlastnými postojmi. Skutočné umelecké dielo by malo vytvárať nové vzťahy medzi videným a povedaným. Malo by slúžiť ako alarm, ktorý diváka prebudí – z nečinnosti, nepozornosti, ľahostajnosti.“ – Mgr. art  Ivana Durkáčová (Pohyblivý obraz v inštalácii, Zrnitosť času, 2018). Paula pri práci na projektoch, ktorých ťažisko je ukotvené v otázke súčasnej klimatickej krízy, sa sama seba veľakrát pýta, či dokážeme fotografiou niečo zmeniť. A práve aj text Ivany Durkáčovej Paulu motivuje hľadať odpovede na otázky, na ktoré zatiaľ odpovedať nevie. 

Autorské východiská tvorby Pauly Malinowskej sa odvíjajú od témy ľudskej evolúcie v kontexte súčasného stavu klimatickej núdze, rapídneho vývoja technológií, zrodu umelej inteligencie a v neposlednom rade aj globálnej pandémie. Momentálne sa zaujíma o digitálne umenie, vizuálny jazyk 3D programov. Tie vníma ako evolúciu fotografického média, z ktorého vo svojej tvorbe vychádza. Pracuje s fotogrametriou, technika 3D skenovania jej umožňuje konvertovať fyzický priestor do dát. V tomto ďalej pracuje s chybovosťou programu a momentom náhody, jej projekty majú generatívny charakter. Týmto spôsobom poukazuje na otázku ľudskej prítomnosti v digitálnom svete ovládanom algoritmami. Je konverzia človeka na dáta príležitosťou pre vznik novej kolektivity, alebo naopak, prostriedkom nového druhu odcudzenia?

Spomínané témy sa odzrkadľujú v projektoch ako napríklad Garden of Earthly Delights (2020), či Ivy boom (2021). Zámerom Paulinho bakalárskeho projektu Garden of Earthly Delights je poukázať na akútnosť situácie klimatickej krízy. Tá je v súčasnosti najväčšou výzvou, akej človek ako biologický druh čelí. Cieľom práce je nabádať diváka k uvedomelosti tejto skutočnosti, nakoľko má Paula pocit, že problému nie je venovaný dostatok pozornosti. Človek, hybná sila epochy antropocénu, manipuluje ako s planétou, tak aj s jej obrazom. Postprodukcia fotografie umožňuje pretvoriť si svet na vlastný obraz. Pomocou počítačového programu, tak Paula manipuluje vytvoreným obrazom sveta, teda fotografiou. Základom sú fotografie umelého prostredia vytvoreného človekom, z ktorého však jeho tvorcu cielene vymazáva. Takýmto spôsobom nadväzuje na otázku smerovania ľudskej existencie: Je možné, žeby bol Homo Sapiens koniec koncov zo svojej záhrady vyhnaný?

Sci-fi vízie budúcnosti pracujúce s motívom „prírody preberajúcej kontrolu“ nad ľudstvom zničenou planétou, sú popkultúrnou vizualizáciou rozpadu ľudskej civilizácie, nadchádzajúceho „konca sveta“. Typický post-apokalyptický zelený vizuál expanzie popínavých druhov rastlín a lián sa rozpína po degradujúcich mestských aglomeraciách, premieňajúc ich na zóny vylúčenia ľudskej civilizácie. Fiktívne prostredia vytvorené človekom, kde však ľudská ruka už viac nehrá žiadnu rolu, patria budúcnosti. Viaceré environmentálne štúdie skúmajúce dopad zmeny klímy na biodiverzitu ukazujú, že táto budúcnosť vlastne možno nie je až taká vzdialená. Večnezelený brečtan, v antickej mytológii symbol nesmrteľnosti, benefitujuje z rastúcej koncentrácie oxidu uhličitého v atmosfére a rozpína sa naprieč ekosystémami západnej Európy. Predpokladá sa, že “boom” brečtanu je reakciou na otepľovanie klímy: výskumy ukazujú, že v oblastiach s vyššou úrovňou otepľovania bol zaznamenaný aj výskyt expanzie lianovytých druhov. Michael Perring, ekológ na univerzite v Gente v Belgicku, skúmal so svojim tímom trend zaliaňovania (z angl. lianification) v spojitosti s klimatickými zmenami, pracujúc s dátami z viac ako 1800 výskumných plôch v 40tich lesných oblastiach v rámci Európy, na územiach od Írska po Maďarsko, vrátane západného Slovenska. Výskum ukazuje, že expanzia lianovitých druhov môže byť celosvetovým fenoménom. Podľa Jodi Dean nás „klimatické zmeny pripútavajú k perspektíve, ktorá osciluje medzi tým, čo je nemožné a tým, čo je nezvratné, medzi už a ešte nie, všade a nie tu, nie tak celkom“. Na katastrofu klimatickej krízy sa v súčasnosti nie sme schopní pozerať priamo, pretože jej relevantnosť sa stáva otázkou záznamu extrémov. Tie sa však samy o sebe stávajú dôkazmi o už dávno prebiehajúcej katastrofe. Prišiel už teda koniec sveta? Kde však začína a kde končí pohroma? Svet sa možno nekončí nárazom. Potichu a postupne degraduje, chátra, pomaly sa rozpadáva… a možno obrastá zeleňou? Tieto otázky si kladie Paula vo svojom magisterskom projekte Ivy boom.

Aktuálnym Pauliným projektom spolu s Evou Takácsovou je ich spoločná letná výstava s názvom Garden Dialogues. Výstava diel Garden Dialogues je nepriamym dialógom týchto dvoch autoriek prostredníctvom tematickej príbuznosti predmetov ich záujmu akými sú koncept človeka ako hyperpredátora, ekologická kríza, kritika kapitalizmu a z nich prameniaca nostalgia, naliehavosť či dezilúzia. Práce oboch dievčat majú jasný aktivistický charakter. Kým Eva performuje úkony vedúce k pomyselnej zmene súčasného klimatického smerovania na individuálnej úrovni, Paula zhmotňuje dystopické predstavy zásadne ovplyvňujúce podobu sveta, v akej ho dnes poznáme.

1 2 ... 4 ►