Novinky
Diela charakteristické istým stupňom krehkosti a efemérnosti
Dátum: 10.04.2023
Autor: Martin Brix
Začiatky výtvarníčok a výtvarníkov sú rôzne. Lucia si už od škôlkarských čias pamätá momenty nevýslovnej radosti, keď robila niečo tvorivé. Na svoj prvý moment spätý s umením spomína veľmi dobre. Bolo to ešte v detstve, keď ju v škôlke pochválila pani učiteľka, že veľmi pekne kreslí. Takéto momenty vedia malé deti veľmi povzbudiť. Výtvarnô Luciu veľmi bavilo. Keď sa hrala ako malá na školskú triedu, v ktorej bola pani učiteľka, tak celý čas minula na vyfarbovanie žiackych knižiek všetkým svojim hračkám (žiakom a žiačkam) a keď už došlo k tomu, že sa idú učiť, tak už z toho kreslenia nevládala. Mala rada všetky tie veci, kde mohla uplatniť svoje zmysly, a všetko čo si mohla ochytať. Luciini rodičia mali záhradu, kde sa nevenovala rastlinkám, ale skôr sa venovala výrobe sôch z hliny. A takto to nejako celé začínalo a aj pokračovalo.
Vždy ju lákalo výtvarné umenie, ale bola dosť nesmelá a plachá. Neodvážila sa prihlásiť na školu umeleckého zamerania, hoci k tomu prirodzene inklinovala najviac. Roky štúdia iného smeru jej ale dodali odvahu. Potrebu študovať umenie začala brať ako existenčnú. Nestačilo jej mať umenie ako niečo vedľajšie, ale ako niečo, čím sa chce aktívne zaoberať a žiť. Pravdepodobne ju vtedy primárne zaujal pocit naozajstne prežívaného života v tvorivosti. Preto sa rozhodla skúsiť študovať maľbu v bakalárskom programe na Akadémií umení v Banskej Bystrici. To sa jej úspešne podarilo a tak mohla neskôr pokračovať v magisterskom štúdiu na VŠVU v Bratislave.
Lucia Veselá je absolventkou Ateliéru mal+by pod vedením doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a FVU AKU v Banskej Bystrici, pod vedením prof. Ľudovíta Hološku, akad. mal.. V roku 2019 sa stala finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. V autorskom programe sa venuje maľbe a jej presahom, objektom, inštaláciám, fotografii a videu. Žije a tvorí v Bratislave.
Roky štúdia iného zamerania jej priniesli odvahu študovať umenie. Počas štúdia ju zaujali vzťahy v prírode, ako aj medzi ľuďmi. Ústrednými témami, ktorým sa venuje, sú medziľudské vzťahy a komunikácia, hlavne tá neverbálna. Skúma ich prostredníctvom fotografie, objektu a maľby. Medziľudským vzťahom a dôležitosti dialógu v nich sa Lucia venovala už vo svojej diplomovej práci. Spolupracovala s Ľudmilou Machovou na dvoch projektoch, kde spoločne riešili túto problematiku. Najskôr na výstave s názvom „237,7“, prezentovanú v Topoľčanoch v roku 2018, následne o rok neskôr v Ostrave na výstave „Hľadanie spojenia“. Táto spolupráca posunula Luciin záujem v skúmaní medziľudských vzťahov a podobným témam i do iných médií okrem maľby. Obe sú síce primárne maliarky, no vzájomnou spoluprácou vytvorili projekty, ktoré okrem inštalácie a videa boli aj participatívne. Účasť diváka v nich bola nevyhnutná pre ich úplnosť. Diváka pozývali k otvorenému dialógu k stolu. Jeho súčasťou bol dotyk uskutočňovaný prostredníctvom rôznych druhov maliarskych štetcov. Cieľom bolo uvoľnenie a otvorenie sa obyčajnému rozhovoru, postavené na základoch hry a príjemného dotyku na dlaň a ruky.
Táto aktivita pôvodne vzišla zo spoločných dialógov s Ľudmilou v spoločnom ateliéri, na prestávkach pri maľovaní. Aktivita dotyku štetcom bola vítaná aj v rozhovoroch s divákmi. Veľa z nich ocenilo možnosť rozhovoru, ako i doslova príjemne strávený čas počas výstavy.
Luciu zaujíma a baví skúmať, čím je človek prirodzene obklopený. Čo a kto ho utvára. Človeka formuje prostredie, v ktorom žije. Medziľudské vzťahy sú jeho súčasťou. Kvôli ich dennej samozrejmosti je však ich dôležitosť prehliadaná. Zaoberať sa aspektami ľudskosti v umení je pre Luciu zmysluplné.
Nasledovali ďalšie samostatné výstavy. Lucia Veselá: Dobrodružná situácia, Lucia Veselá: Mezi Námi, Lucia Veselá: MODUS VIVENDI a Lucia Veselá: Crack in the Shell.
Výstava „Dobrodružná situácia“ tematizuje otázku prekonávania hraníc nielen medzi dvoma bytosťami ale i v rovine vykročenia zo svojej komfortnej zóny v kontexte snahy o porozumenie na osobnej i širšej spoločenskej úrovni. Veselá podnecuje diváka k aktivite – chce, aby vyvinul úsilie, prekročil pomyselný prah a vstúpil na „neznáme územia“ iného človeka. (Galéria Jána Koniarka, Synagóga – Centrum súčasného umenia, Trnava, 2019/2020, Kurátorka: Jana Babušiaková)
V tejto uponáhľanej dobe sociálnych sietí, kde sa komunikácia scvrkla len do krátkych správ a emotikonov, či neosobných videohovorov, sa vzťahy, blízkosť a neverbálna komunikácia odsúvajú na druhú koľaj. Lucia sa však snažíš poukazovať na tieto problémy svojou tvorbou. Pomocou objektov núti divákov komunikovať medzi sebou, ako tomu bolo na výstave „Mezi Námi“, ktorá sa uskutočnila v roku 2020 v Olomouci. Lucia Veselá sa vo výstave Mezi Námi zaoberá hranicou komunikácie účastníkov vzťahu digitálneho či fyzicky reálneho. Zameriava sa na dávno prehliadané prirodzené aspekty zmyslového vnímania bytia iného človeka. A tak komunikačné bariéry búrajú, avšak aj vytvárajú, lebo čo môže jednému brániť, môže chrániť druhého. Výstava bola interaktívna. Návštevníci si mohli vyskúšať funkciu rôznych objektov ako Bariéra, Úkryt a iné.
Idea objektu Bariéra bola podložená Luciinou reálnou skúsenosťou – rozhovoru cez zamknuté dvere. Situácia, kedy sa s človekom vzájomne nevidíte a neviete vzájomne odčítať reakcie. Tak sa vytvoril zaujímavý moment, kedy sa každý zo svojho zdanlivého bezpečia vďaka bariére dverí zdôveril v rozhovore viac. Podobným spôsobom postavila Bariéru v galérii s dvomi stoličkami z každej strany. Následne pozývala divákov k rozhovoru. Pocit bezpečia a zároveň istej zraniteľnosti mala navodzovať haptickosť jemných tráv objektu Bariéra. Úkryt vznikol v nadväznosti na objekt Bariéra. Tu však pracovala s trávou, ktorej steblá sú pichľavé. Úkryt tak pomyselne chránil toho, kto sa v ňom ocitol. Možnosť dialógu a bezpečného prostredia snažila vytvoriť priamo vo vnútri objektu. Pri výstave Mezi Námi využila, za pomoci kurátora Davida Bartoša, špecifickosť poschodového výstavného priestoru na vytvorenie ďalšej možnosti pre spriechodnenie komunikácie. Hliníkovou rúrou spojila pochodia tak, aby si cez ňu mohli diváci „zavolať“. Vďaka materiálovej vodivosti zvuku bolo počuť aj to najtichšie šepnutie tak, akoby človek stál bezprostredne blízko druhého človeka. Bol to na jednu stranu zábavný, ale aj zbližujúci prvok pre divákov. (Galerie XY a XY-1, Olomouc, 2020, Kurátor: David Bartoš)
Na výstave „MODUS VIVENDI“ orientuje svoj umelecký záujem na vzťah človeka s prírodou. Zachytáva nenápadné situácie zo svojho bezprostredne blízkeho prostredia. Sleduje spolunažívanie ľudského a prírodného a hľadá podmienky ich spoločného bytia, čo sa prejavuje v jej tvorbe nielen ideovo ale aj technologicky. Možnosti vzájomnej koexistencie hľadá tiež medzi maliarskym a fotografickým médiom. Luciinym východiskovým vyjadrovacím prostriedkom je maľba a vplyv maliarskeho zmýšľania sa prejavuje v jej sérii analógových fotografií prezentovaných na výstave v ART BOOKS COFFEE v Bratislave. Lucia mení proces vyvolávania analógovej fotografie a narúša klasické podmienky pre tvorbu fotografie.
V jednom prístupe, pri tvorbe vlastných záznamov, pracuje okrem fotografických papierov s nanášaním fotocitlivej vrstvy na rôznofarebný kartónový podklad. V druhom miestofotografickej komory exponuje námety v plenéri za dňa a využíva vplyv rôznych poveternostných podmienok (voda, svetlo, vzduch). Netradičný proces vyvolávania vedie k zmenám farebnosti, rozostreniu a posunom výrazu vyvolávaného námetu. Veselá tak so svojimi fotografickými dielami osciluje na hrane reality a abstrakcie, fotografie a maľby. Výstava fotografií tak zároveň nesie autorkin maliarsky odkaz. (ART BOOKS COFFEE, Bratislava, 2021)
Kde leží hranica medzi bezpečím a otvorením sa druhému? Možno ju hľadať na okraji praskliny v škrupine nášho osobného mentálneho priestoru? Odpovede na tieto otázky sme hľadali na výstave „Crack in the Shell“. Participatívna inštalácia Lucie Veselej sa zaoberá práve možnosťami dialógu tvárou v tvár ale i v pomerne novom segmente online komunikácie, ktorá v našich životoch získava čoraz väčší podiel. Táto situácia sa s príchodom pandémie prehĺbila a podporila vznik osobných bublín. Steny niektorých sú ľahko priechodné, iné sa však podobajú opevneným úkrytom, z ktorého je ťažké vystúpiť.
Lucia Veselá vytvára objekty z prírodných či prirodzených materiálov, ktoré evokujú abstraktné intímne miesta, úkryty určené pre uľahčenie komunikácie. Oblé formy a farebnosť papierových objektov odkazujú na prírodnú ochranu zraniteľnosti v podobe vaječnej škrupiny či ulity. Každá z nich je veľmi krehkým brnením, ktoré je v prípade túžby po blízkosti možné preraziť. Treba len nájsť odvahu. Tieto prírodné formy doplňujú jemné a poddajné steblá trávy, ktoré vytvárajú intímny priestor a zároveň odkazujú na fyzické či mentálne odlúčenia sa od blízkeho. Krehkosť a subtílnosť ich vzhľadu je odkazom na citlivosť medziľudských vzťahov. Objekt Úkryt vo vnútri električky Lucia dopĺňa audio stopami. Do objektu je možné vojsť a započúvať sa. Obsahuje zvukové nahrávky, mapujúce rôzne diskusie a príspevky z internetových platforiem, ktoré evokujú dialóg s virtuálnymi blízkymi. Jedná sa pritom o odkazy veľmi osobné až závažné, ktoré sú však napriek tomu (alebo práve preto) zdieľané s anonymnými cudzincami na webe skôr ako s dotyčnou blízkou osobou. Vonkajší objekt ponúka divákovi možnosť nadviazať kontakt, respektíve zanechať odkaz ostatným okoloidúcim podobne anonymne ako na internetových fórach.
Oba objekty tak slúžia k stretu virtuálneho kontaktu s kontaktom priamym, s cieľom aktivovať dialóg participantov projektu naživo vo vnútri inštalácie alebo zanechaním odkazu v objekte, čím zároveň spolupretvárajú jeho podobu v priebehu výstavy. Lucia reaguje na problematiku miznúcej prirodzenosti a blízkosti v živote človeka. Nekritizuje ju však, skôr hľadá kreatívne spôsoby ako ju obnoviť v nových podobách a životných situáciách súčasnosti. (T3 – kultúrny prostriedok, Bratislava, 2021, Kurátorka: Jana Babušiaková)
Nasledovali ďalšie spoločné výstavy. Kati Madarász Decsi, Lucia Veselá: Tiché rozhovory a Kristína Kandriková, Lucia Veselá: Inverzie.
„Tiché rozhovory“ je spoločný autorský projekt Kati Madarász Decsi a Lucie Veselej vytvorený pre Záhorskú galériu Jána Mudrocha v Senici na základe príbuznosti ich aktuálnej i staršej tvorby. Autorky, ktoré sa osobne veľmi nepoznali, absolvovali pred výstavou Tiché rozhovory ešte jednu spoločnú výstavu v bratislavskej Flatgallery, kde nadviazali dialóg. Tento dialóg pretrval, ale stal sa skôr tichým, založeným na empatii autoriek, podobnosti ich rozmýšľania a vnímania okolitej reality. Z ich kolaborácie a vciťovania sa akosi prirodzene vyplynulo, že nie je nutné sústreďovať sa na konkrétne autorstvo, čím sa diela v rámci expozície výstavy mohli organicky previazať.
Napriek tomu, že sa Kati Madarász Decsi a Lucia Veselá zaoberajú rôznymi médiami, ich výstava vytvára pomerne symbiotický celok, krehký vo svojej podstate i umiestnení na časovej priamke. Styčnými bodmi sa v Tichých rozhovoroch stali otázky plynutia času, jedinečnosť, ale zároveň aj banálnosť okamihu. Každá z autoriek pristupuje k vyjadreniu týchto princípov špecificky. Kati Madarász Decsi v Záhorskej galérii predstavuje časti svojich mohutných „time specific“ cyklov Transparentné kusy (od 2011) a Zemobrazy (od 2015). Lucia Veselá prezentuje tvorbu z posledných rokov zameranú na prácu s maľbou a vlastným analógovým fotografickým záznamom, ktorý dopĺňa o objekty, zvukové nahrávky a videozáznam z performance. Lucia sa sústreďuje na hľadanie foriem vyjadrených najmä prostredníctvom maľby a fotografie, s ktorou však zaobchádza skôr maliarsky a naopak. Decsi využíva experimentálne autorské postupy, ktorých výsledkom sú jemné maľby na rôznych typoch papierov tvorené zeminou a prírodnými šťavami. Okrem maliarskych výstupov tieto princípy integruje aj do epoxidových a plexisklových objektov. Pokračuje v predchádzajúcich veľkoformátových realizáciách – inštaláciách a environmentoch, ale aj v type komornejšej a plošnejšej adjustácie. U Lucii Veselej zase vzniká pomerne členitá štruktúra usporiadania vystaveného súboru tvorená z malieb a analógových fotografií prevažne monochrómnej farebnosti, objektov z krehkých materiálov a prírodnín, zo zvuku a videa, ktoré odkazujú k predmetom a situáciám z každodenného života a atmosférickým svetelným momentom dňa.
Spoločnými menovateľmi výstavy a akýmisi jej atribútmi sa stali dočasnosť, prchavosť, jemnosť, mäkkosť, krehkosť a pominuteľnosť živých i neživých foriem, blednutie, práca s prírodným materiálom, archívom a spomienkami, a tiež náhodné stretnutie podobných motívov rúk, častí prírodnín (konár, steblo) a reprezentácií uzavretého cyklu medziľudských aj prírodných vzťahov. Snaha autoriek o zachytenie času, jeho spomalenie a fixovanie na čas neurčitý je pokusom o hlbšie skúmanie nimi zvoleného média, ale aj bežných životných situácií a nutností, ktorým je vystavený každý z nás. Bez rozdielu. (Záhorská galéria Jána Mudrocha, Senica, 2021/2022, Kurátorka: Marianna Brinzová)
Kristína Kandriková takisto ako Lucia Veselá absolvovala štúdium mal+by na VŠVU v Bratislave. Obe sa zaoberajú médiom maľby, jej presahmi, objektom a inštaláciou. V spoločnej výstave s názvom „Inverzie“ spájajú princípy plošného a priestorového prístupu, keď sa snažia pracovať s okamihom v priestore. U Kandrikovej ide o abstrahovanú kontemplatívnu „stíšenú“ krajinomaľbu. U Veselej o efemérnu maľbu a fotografiu, ktorá tiež prestupuje do objektov z krehkých prírodných materiálov. Ideová línia sleduje krajinu, dočasnosť, (nielen) atmosférickú premenlivosť, kolobeh prírody a plynutie biologického času. U oboch sa stretávajú podobné vizuálne prvky reprezentujúce cykly prírodných dejov ako symboly zrodu, zániku a možnosti ďalšieho pokračovania. Autorky zaznamenávajú podnety vnímané počas putovania prímestskou i divokejšou krajinou. Ich cesty predstavujú ponory do prostredia aj do seba samých. Toto morenie si so sebou odnášajú i do ateliéru, kde vytvárajú záznamy vynárajúce sa z pamäti, ale i vedomia plnej prítomnosti. Divákovi nimi sprostredkovávajú moment spomalenia, meditácie a úvahy o nekonečnosti času a priestoru. Veselá cez krehkosť archetypov ako ovál, škrupina, kokón, hniezdo uvažuje o pocite bezpečia a istoty. Kandriková v maľbách zachytáva prchavosť, meniace sa svetlo a rôzne fázy dňa, ktoré vypovedajú o jej vnútornom prežívaní krajiny.
Inverziou vo všeobecnosti chápeme prevrátenie prirodzeného procesu/stavu naproti tomu bežnému. V prípade výstavy sa inverzným stáva pobyt v prírode, ktorý mení bežné vnímanie žitého i videného. Upokojuje a zároveň zostruje naše zmysly. Autorky však navnímané neprepisujú, nevizualizujú konkrétne, len nás pozývajú empatizovať s tým, čo objavujú ony. (ATELIER XIII, Bratislava, 2023, Kurátorka: Marianna Brinzová)
Lucia Veselá skúma vzťah maľby, fotografie a objektu k atmosférickým javom a vzťahom medziľudským. Jej tvorba je založená na vnímaní jemných nuáns a zmien, ktoré nastávajú pri prechode z jedného stavu do druhého. Zobrazovaným momentom prisudzuje osobnú poetiku, s rôznou mierou abstrakcie tak, že sa maľby a fotografie vyjavujú ako efemérne časové stopy na pomedzi abstrakcie a reality. Krehké objekty z prírodnín vytvára ako abstraktné intímne priestory určené pre prítomnosť človeka, kontempláciu a dotyk. Haptická vlastnosť diel zameraná na zmysly a osobnú skúsenosť je pre autorku dôležitou témou nielen v tvorbe ale i v komunikácii s divákom. (Autorka textu: Marianna Brinzová pre ATELIER XIII)
|
zdieľať |
|
tweetnuť |
|
späť |
