Detaily ako nositelia príbehu

Dátum: 18.01.2026

Autor: Martin Brix

Barbora Lovíšková je ilustrátorka a grafička, pre ktorú sa obraz nezačína peknou kresbou, ale príbehom – situáciou, náladou, vnútorným svetom postáv a detailmi, ktoré nie sú len ozdobou, ale nosičom významu. Od stredoškolského kontaktu s materiálom a tlačou, cez štúdium ilustrácie a voľnej grafiky na VŠVU až po súčasný magisterský program vizuálnej komunikácie na Konstfacku v Štokholme si buduje rukopis založený na výraznej línii, práci s kontrastom a citlivosti k drobným vizuálnym znakom. V Barborinom profile sa pozrieme na to, ako vznikali jej kľúčové projekty – od linorytového leporela Imaginárium, cez picture book o tigrovi bez pruhov, až po magisterský komiksový príbeh o migrácii – a aj na to, čo jej dala kolektívna práca v Muškáte, kde sa tvorí pre radosť, pre experiment a pre spoločný rytmus práce.

Barbora sa dnes prirodzene predstavuje ako grafička, ilustrátorka a čoraz viac aj autorka komiksov, no ak sa vrátime na úplný začiatok, jadrom jej uvažovania nikdy nebola technika ani disciplína, ale príbeh. Sama hovorí, že „ja by som povedala, že sa zameriavam hlavne na príbehy, čiže pre mňa to bola skôr ilustrácia, ku ktorej ma to vlastne ťahalo,“ a práve táto potreba rozprávať, skladať významy a vytvárať svety ju postupne priviedla k médiám, ktoré dnes používa. Už ako tínedžerka mala pocit nezapadania a potrebu nájsť si niečo vlastné. V čase, keď študovala osemročné gymnázium, si namiesto učenia písala príbehy a hľadala spôsob, ako spojiť text s obrazom. Spätne to pomenúva ako intuitívne rozhodnutie, ktoré ešte nevedela presne zadefinovať, no cítila, že práve ilustrácia jej umožňuje „spojiť textové umenie s vizuálnym“ a vytvoriť priestor, kde sa významy nehovoria priamo, ale skladajú sa z detailov, náznakov a atmosféry. Grafika sa v Barborinej tvorbe objavovala postupne, až sa stala jej prirodzeným zázemím. Pred vysokou školou študovala na ŠUP-ke, kde sa dostala k propagačnej grafike a najmä k práci s materiálom. Práve tam sa prvýkrát stretla s „drsnejšími“ technikami a fyzickým kontaktom s médiom – s rytím, tlačou a procesmi, ktoré si vyžadujú čas, trpezlivosť a manuálnu prácu. Ako sama hovorí, práve materiál ju k grafike pritiahol viac než abstraktné uvažovanie o dizajne: „Ja mám radšej ten materiál, mám radšej to, že dokážem do toho ísť sama, rukami vojsť do toho materiálu.“ Hoci navštevovala aj ZUŠ-ku, spätne toto obdobie vníma skôr ako chaotické hľadanie, v ktorom ešte presne nevedela, čomu sa chce v umení venovať. Jasnejšie kontúry začali jej smerovanie naberať až na vysokej škole.

Na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave nastúpila na Katedru grafiky a iných médií, konkrétne do Ateliéru ilustrácie a voľnej grafiky pod vedením doc. Mgr. art. Ľuboslava Paľa, ArtD.. Práve tam sa začali spájať jej dlhodobé záujmy o príbeh, obraz a remeslo. Dôležitým momentom bol pre ňu hneď prvý ročník bakalárskeho štúdia, ktorý sa časovo prekrýval s pandémiou. V období lockdownov a izolácie získala viac priestoru na vnútorné sústredenie a skúšanie vlastného rukopisu. Vtedy vznikla práca Gaia – veľkoformátový farebný linoryt zobrazujúci bytosť, ktorá má na chrbte celé mestečko, doplnený o menšie grafiky ako detailné výrezy tohto sveta. Barbora si spomína, že práve pri tejto práci mala prvýkrát pocit, že niečo ide prirodzene a nie na silu: „Vtedy som mala pocit, že niečo, čo sa mi robilo tak prirodzene ľahko, po tej kresbovej stránke, a vlastne odvtedy toto rozvíjam.“ Tento motív sa pre ňu stal natoľko zásadným, že sa k nemu dnes vracia aj v komiksovej podobe, akoby sa jej vlastné témy uzatvárali do kruhu. Do prostredia tradičných grafických techník neprichádzala na VŠVU ako úplná začiatočníčka. Už na strednej škole mala silné základy v mediryte, leptaní a klasických tlačových postupoch, čo jej umožnilo ísť na vysokej škole viac do hĺbky. Zároveň si však postupne uvedomila, že nie všetky techniky jej vyhovujú rovnako. Chemické procesy ju nelákali tak ako priama fyzická práca s materiálom. Bližší jej bol linoryt, kde má pocit plnej kontroly a priameho kontaktu s obrazom. Aj jej bakalárska práca Imaginárium vznikla v tejto technike – išlo o dlhé, takmer viac 3,5 metrové leporelo, v ktorom cez sled objektov a zátiší rozpráva príbeh dospievania. Hlavná postava v ňom nikdy nie je zobrazená priamo. Jej prítomnosť sa dá vyčítať z vecí, ktorými sa obklopuje, z predmetov z detstva, ktoré si nesie ďalej, z vizuálnych motívov, ktoré sa premieňajú, no nikdy úplne nezmiznú. Aj tu sa naplno prejavuje jej spôsob rozprávania – nepriamy, vrstvený, založený na detailoch a dôvere v diváka, že si príbeh poskladá sám.

Už počas štúdia bolo pre Barboru typické, že ilustrácia pre ňu nezačínala kresbou, ale príbehom, ktorý mala v hlave ešte predtým, než vznikol prvý obraz. Sama hovorí, že „mám rada mať príbeh v hlave ešte skôr, ako začnem ilustrovať“ a že aj mimo vizuálnej tvorby veľa píše, experimentuje s textom a hľadá rovnováhu medzi obrazom a slovom. Tento záujem ju postupne priviedol ku komiksu ako médiu, ktoré jej umožňuje najpresnejšie prepájať obidve roviny. Zároveň si však zachováva to, čo bolo prítomné už v jej raných prácach – potrebu schovávať významy do detailov, ornamentov a drobných vizuálnych odkazov, ktoré rozširujú príbeh nad rámec prvého čítania. Už v začiatkoch sa tak formuje autorka, pre ktorú nie je ilustrácia dekoráciou textu, ale samostatným nositeľom významu, pamäti a osobnej skúsenosti. A ak boli Barborine začiatky definované potrebou rozprávať príbehy, ďalšia fáza jej tvorby je o hľadaní jazyka, ktorým tieto príbehy dokáže niesť. Nejde pritom o rýchle rozhodnutie pre jednu techniku či štýl, ale o postupné skúmanie možností, limitov a charakteru jednotlivých médií. Počas bakalárskeho štúdia sa prirodzene pohybovala medzi kresbou, linorytom a ďalšími grafickými technikami, no čoraz viac si uvedomovala, že to, čo ju na nich priťahuje, nie je samotná technológia, ale spôsob, akým formuje význam. „Ja dosť robím skice, rada ilustrujem veci, ktoré vidím, ľudí pri rozhovoroch a na rôznych miestach,“ hovorí, pričom kresbu vníma ako základný nástroj zachytávania rytmu, gesta a energie, ktoré by digitálny obraz sám o sebe len ťažko nahradil. Digitál pre ňu nikdy nebol náhradou kresby, skôr jej pokračovaním – miestom, kde sa obraz ďalej čistí, skladá, farebne vyvažuje a dostáva presnejší tvar.

Silné ukotvenie sa v analógových technikách však zostáva jedným z jej určujúcich znakov. Linoryt sa pre Barboru stal médiom, ktoré jej umožňuje pracovať fyzicky, intuitívne a zároveň systematicky. Práve v ňom nachádza rovnováhu medzi kontrolou a náhodou, medzi plánom a chybou, ktorá sa môže stať významotvorným momentom. Neskôr k nemu pribudla risografia, ktorú si zvolila vedome ako techniku „medzi“ – medzi sieťotlačou a klasickou grafikou, medzi remeslom a rýchlejšou produkciou. Sama opisuje, že ju priťahuje podobnosť v separácii vrstiev s linorytom, no zároveň iný charakter farieb, prechodov a rytmu tlače. Risografiu vníma aj prakticky: chcela sa naučiť celý proces zvládnuť sama, od prípravy až po tlač, aby mala nad výsledkom plnú kontrolu a mohla s médiom pracovať slobodne, bez závislosti od externých podmienok. Popri technike sa však čoraz výraznejšie formoval aj jej rukopis. Barbora sama pomenúva, že v jej práci je silná stopa komiksového myslenia – kontrast svetla a tmy, práca s tvarom, rytmom a opakovaním. Hrubé čierne línie, výrazné siluety a jasná kompozícia nie sú samoúčelné, ale slúžia čitateľnosti obrazu a orientácii v príbehu. Zároveň otvorene priznáva svoju slabosť pre ornament a detail. „Zbožňujem ornament, zbožňujem detaily,“ hovorí a dodáva, že ju baví schovávať do ilustrácií ďalšie vrstvy rozprávania. Detail pre ňu nie je dekorácia, ale nástroj charakterizácie – spôsob, ako naznačiť povahu postavy, jej minulosť alebo vnútorný svet bez explicitného vysvetľovania. V tomto ohľade nadväzuje aj na pedagogické impulzy zo štúdia, kde si osvojila citlivosť k tomu, čo o človeku vypovedajú drobnosti ako oblečenie, účes či predmety, ktorými sa obklopuje.

Dôležitým aspektom jej tvorivého vývoja je aj posun v práci s textom. Hoci ju príbehy sprevádzajú od detstva, dlhý čas pracovala skôr bez slov, paradoxne sa sústreďovala na vizuálne rozprávanie a nechávala priestor pre interpretáciu. Až neskôr sa začala vedome vracať k textu a hľadať medzi ním a obrazom rovnováhu. Tento proces vníma ako náročný, no nevyhnutný, najmä pri komikse, ktorý považuje za médium založené na balanse. Sama spomína, že sa opakovane vracia ku knihe Scotta McClouda Understanding Comics, kde sa hovorí o potrebe ustúpiť raz obrazu, inokedy textu, aby príbeh fungoval ako celok. Pre Barboru to nie je otázka ega autora, ale empatie voči čitateľovi – schopnosti vycítiť, kedy má obraz hovoriť a kedy má mlčať. Postupne sa tak jej tvorba čoraz viac vzďaľuje jednotlivým ilustráciám a smeruje k uceleným sériám, knihám a projektom s vnútornou logikou. Aj keď tieto série nebývajú rozsiahle, vždy majú jasný rámec, spoločnú tému a vizuálnu kontinuitu. Či už ide o malé publikácie, experimentálne knižky alebo rozpracované cykly, Barbora k nim pristupuje ako k príbehom s vlastným časom a rytmom. Technika, ktorú si zvolí, sa potom prirodzene podriadí obsahu – nie naopak. Práve v tomto období sa definitívne ukazuje, že jej rukopis nevzniká z jednej metódy, ale zo spôsobu uvažovania: z potreby rozprávať, vrstviť významy a budovať svety, ktoré sa dajú čítať pomaly, opakovane a zakaždým trochu inak.

Barborina tvorba sa postupne začína prirodzene koncentrovať do konkrétnych projektov, ktoré pre ňu nikdy nie sú len cvičením techniky, ale vždy aj spôsobom, ako si overiť vlastné uvažovanie o príbehu, svete a vzťahoch medzi ľuďmi. Sama hovorí, že každý projekt bol pre ňu dôležitý iným spôsobom, najmä osobnostne, no niektoré sa ukázali ako zásadné z hľadiska ďalšieho smerovania. Práca Gaia, ku ktorej sa opakovane vracia, pre ňu nebola len formálnym experimentom s linorytom, ale prvým momentom, keď pocítila, že jej jazyk funguje prirodzene. Svet bytosti nesúcej na chrbte mestečko sa neskôr stal východiskom aj pre ďalšie uvažovanie – dnes ho rozvíja ako komiksový príbeh, čím sa pôvodne statický obraz premieňa na naratív s vlastným časom a dynamikou. Podobne aj bakalárska práca Imaginárium v podobe dlhého linorytového leporela o objektoch sprevádzajúcich dospievanie predstavovala pre Barboru dôležité potvrdenie, že dokáže rozprávať bez priameho zobrazenia postavy a pracovať s pamäťou, nostalgiou a tichými presahmi. Na tieto školské práce prirodzene nadviazali aj prvé výraznejšie spolupráce mimo akademického prostredia. Jednou z nich bola realizácia grafiky Gamča* pre Čierne diery, ku ktorej sa dostala práve vďaka predchádzajúcim projektom. Sama tento moment vníma ako potvrdenie, že to, čo robí, má zmysel aj mimo školy, a že jej vizuálny jazyk je čitateľný v širšom kontexte. Zároveň však zdôrazňuje, že dnes sú pre ňu rovnako dôležité aj projekty, ktoré vznikajú úplne slobodne, bez zadania a bez vonkajších mantinelov. Práve v magisterskom období má pocit, že tvorí najotvorenejšie a najsebavedomejšie, pretože „nie sú nikde žiadne mantinely“ a môže sa naplno sústrediť na hľadanie toho, o čom chce rozprávať.

*Ikonické dielo bratislavskej secesie navrhol budapeštiansky architekt Ödön Lechner v rokoch 1906 až 1908. Komplex Kráľovského chlapčenského gymnázia s Kostolom sv. Alžbety (dnes Gymnázium Grösslingová, prezývané tiež Gamča, a takzvaný Modrý kostolík) vznikol na základe jednej objednávky. Architekt však navrhol obe diela ako relatívne samostatné celky. Fasády majú typickú ornamentálnu výzdobu, inšpirovanú uhorskou ľudovou tvorbou. Vznikla prostredníctvom prerezávania omietky.

Barborina tvorba sa dlhodobo pohybuje medzi autorskými knihami, ilustráciou a komiksom, pričom spoločným menovateľom jej projektov je dôraz na príbeh, situáciu a vzťah obrazu s typografiou. V obrazovom sprievodcovi ku knihe Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza sa sústredila na voľnú interpretáciu románu a orientáciu v spleti postáv – členovia rodiny Buéndiovcov tu nie sú zobrazení ako portréty, ale ako ilustrované situácie, doplnené typografiou prispôsobenou povahe jednotlivých charakterov. Projekt Kiko vznikol z potreby cestovať aspoň prostredníctvom obrazu a postupne sa z charakter dizajnu rozvinul do komiksu O pohľadnici a o starom fotografovi, v ktorom Barbora kombinuje digitálnu kresbu, koláž, fotografiu a textúry. Detský picture book Tiger, ktorý nemal pruhy predstavuje komplexnú knižnú prácu – od príbehu cez storyboard až po layout – a citlivo pracuje s témou inakosti, sebaprijatia a hľadania vlastnej identity. V grafickej sérii Sedem smrteľných hriechov pre komiksový časopis Pomimo zasa experimentovala s výraznou farebnosťou, typografiou a viacvrstvovým linorytom, pričom každému hriechu priradila osobitý vizuálny charakter. Séria bola následne vystavená v galérii Artotéka v Bratislave. Ilustrácie pre rubriku Deti v zelenom v časopise Slniečko predstavujú jej prienik do detského periodika, ku ktorému má osobný vzťah už od detstva. Popri tom sa systematicky venuje autorským knihám – od experimentálneho sprievodcu k Sto rokom samoty, cez zošit Dobrú noc, sladké sny, ktorý pracuje s detským strachom a predstavivosťou, až po linorytové leporelo Imaginárium. Autorská kniha Danse macabre vychádza z vlastného literárneho textu a rozvíja kafkovský príbeh inšpirovaný historickými entomologickými zbierkami, secesnou fotografiou a typografiou, čím potvrdzuje Barborinu schopnosť prepájať literárne, vizuálne a historické vrstvy do ucelených, premyslených projektov.

Popri individuálnych projektoch zohráva v jej formovaní zásadnú úlohu aj kolektív Muškát, ktorý vznikol ešte počas bakalárskeho štúdia ako potreba robiť niečo spoločné, hravé a nezviazané školskými zadaniami. Barbora opisuje Muškát ako platformu, kde bolo dôležité „robiť niečo naše, robiť to spolu a zabávať sa“, a práve táto uvoľnenosť sa stala základom celej iniciatívy. Spolu s ďalšími autorkami (Lívia Suchá, Nina Bialová, Barbora Lovíšková, Namiko Uchnárová) vytvárali DIY ziny, ktoré im slúžili ako priestor na experimentovanie s témami, technikami aj formátmi. Témy si vyberali kolektívne, z dlhých zoznamov nápadov, farebnosť aj spôsob spracovania riešili spoločne a celý proces – od tlače až po skladanie – prebiehal manuálne a tímovo. Barbora si spomína, že jej prvý zin s témou Hojnosti bol síce plný chýb, najmä typografických a rozmerových, no práve tieto zlyhania boli dôležitou súčasťou učenia. V ďalších číslach, napríklad pri zine Cirkus, už cítila väčšiu istotu a sebavedomie, ktoré si postupne preniesla aj do vlastnej individuálnej tvorby. Muškát však pre ňu neznamenal len produkciu zinov, ale najmä skúsenosť spolupráce – učenie sa komunikovať, riešiť problémy, dopĺňať sa a rešpektovať rozdielne prístupy. Kolektívny proces jej ukázal, že umelecká spolupráca nie je len o delení úloh, ale o zdieľaní zodpovednosti a radosti z výsledku. Vyvrcholením tejto spoločnej práce bola prezentácia na festivale Lustr v Prahe, kde Muškát predstavil svoje ziny formou výstavy. Hoci Barbora už v tom čase študovala vo Švédsku a na samotnej inštalácii sa fyzicky nezúčastnila, vníma túto skúsenosť ako dôležitý moment, ktorý potvrdil, že aj kolektívne, malé a na prvý pohľad nenápadné projekty môžu fungovať vo verejnom priestore a osloviť publikum.

Popri kolektívnych aktivitách sa jej individuálna tvorba čoraz viac presúva k uceleným sériám. Sama priznáva, že nefunguje v režime izolovaných ilustrácií, ale potrebuje si vytvoriť rámec, v ktorom sa môže pohybovať. Príkladom je jej aktuálna séria inšpirovaná stredovekou fantastikou a ilumináciami, v ktorej vedome pracuje s gýčom, humorom a politickým podtextom. Označuje ju ako „guilty pleasure“, no zároveň ako priestor, kde môže cez historizujúce formy komentovať súčasnosť a odľahčovať ťažké témy. Popri tom vznikajú aj ďalšie projekty, napríklad knižná poviedka voľne inšpirovaná Kafkovou Metamorfózou, kde sa opäť vracia k téme vyčlenenia zo spoločnosti a inakosti.Z týchto skúseností je zrejmé, že Barbora uvažuje o projektoch dlhodobo a koncepčne, no zároveň si ponecháva slobodu myslieť na viac vecí naraz. Sama hovorí, že potrebuje mať rozpracovaných niekoľko línií súčasne, pretože práve v ich vzájomnom napätí sa rodia nové nápady. Či už ide o individuálne knihy, komiksové svety alebo kolektívne ziny, spoločným menovateľom zostáva dôraz na proces, spoluprácu a schopnosť učiť sa z chýb. Projekty pre ňu nie sú cieľom, ale nástrojom – spôsobom, ako si klásť otázky, overovať vlastný jazyk a postupne si budovať pozíciu autorky, ktorá vie pracovať sama, no zároveň chápe hodnotu spoločnej práce.

Presun do Švédska pre Barboru Lovíškovú neznamenal radikálny zlom, ale skôr prirodzené pokračovanie hľadania vlastného jazyka v inom prostredí. Na Konstfack sa prvýkrát dostala počas bakalárskeho štúdia v rámci Erasmu a už vtedy cítila, že jej tamojší prístup vyhovuje. Nepopisuje ho ako lepší či horší v porovnaní so Slovenskom, skôr ako iný: voľnejší, menej zviazaný technikami a viac orientovaný na uvažovanie, analýzu a experiment. Sama priznáva, že „potrebovala viac priestoru na experimentovanie a iný typ feedbacku“, ktorý ju nenaviguje k hotovým riešeniam, ale núti formulovať vlastné otázky. Program vizuálnej komunikácie ju zaujal najmä dôrazom na uvedomovanie si noriem v dizajne a umení – na ich pomenovanie, ohýbanie a vedomé prekračovanie. Práve tento analytickejší rámec jej umožnil odstúpiť od techniky ako cieľa a vnímať ju skôr ako nástroj v širšom kontexte rozprávania. Aj keď sa v Štokholme cíti do istej miery ako cudzinka, túto skúsenosť nevníma dramaticky. Jazyková bariéra jej síce pripomína, že „vždy bude tak trochu cudzinec“, no zároveň zdôrazňuje, že bola prijatá priateľsky a s rešpektom. Práve tento osobný pocit sa postupne pretavil aj do témy jej magisterského projektu, ktorý dnes predstavuje najucelenejšiu a najambicióznejšiu časť jej tvorby. V centre stojí komiksový príbeh odohrávajúci sa vo fantastickom svete pokrytom spaľujúcim pieskom, kde ľudia žijú na obrovských bytostiach – akýchsi putujúcich svetoch. Každý človek prežije väčšinu života na „svojej“ bytosti a len výnimočne, keď sa tieto svety priblížia, je možné preskočiť na iný. Práve vtedy sa z nich stávajú migranti. Barbora tento svet opisuje ako spoločenské sci-fi, v ktorom sa fantastická metafora stáva spôsobom, ako hovoriť o veľmi reálnych skúsenostiach: o strachu z cudzincov, o odmietaní, o vetách typu „prišli nám zobrať prácu“, ktoré poznáme z každodenného verejného diskurzu.

Hlavnými postavami jej príbehu sú dvaja súrodenci, ktorí sú nútení migrovať po tom, čo ich pôvodný svet zanikne. Neodchádzajú z túžby po lepšom živote, ale z nutnosti, čo je pre Barboru kľúčové. Sama hovorí, že ju zaujíma aj trauma rodín, ktoré pôvodne migrovať nechceli, no okolnosti ich k tomu prinútili – a že túto tému v sebe nosí aj vďaka vlastnej rodinnej skúsenosti, v ktorej sa migrácia nikdy neudiala, no hranice boli napriek tomu silne prítomné. Fantastický rámec jej umožňuje odstup a zároveň empatiu: verí, že práve cez vymyslený svet sa dokáže čitateľ k postavám priblížiť a porozumieť im bez moralizovania či doslovnosti. Dôležité pre ňu nie je ilustrovať konkrétnu politickú situáciu, ale zachytiť emócie, strach, neistotu a potrebu hľadať nový domov. Magisterský projekt realizuje celý v risografii, pričom trvá na tom, že si chce zabezpečiť celý proces sama – od návrhu až po tlač. Aj v tomto sa ukazuje jej dlhodobý vzťah k materiálu a remeslu, ktorý sa nestráca ani v konceptuálne orientovanom prostredí zahraničnej školy. Prvé konceptové výstupy z tohto projektu už mali verejnú odozvu a spätnú väzbu, ktorú vníma ako povzbudivú, najmä preto, že ľudia sa dokážu s postavami stotožniť. Práve schopnosť vyvolať porozumenie bez jednoznačných odpovedí považuje za jeden z najväčších zmyslov svojej práce.

Keď sa Barbora zamýšľa nad tým, čo ju na tvorbe teší najviac, nehovorí o hotovom výsledku, ale o procese. Najsilnejší moment prichádza vo chvíli, keď sa v hlave začnú objavovať obrysy príbehu a ona ich môže postupne zapĺňať detailmi, skúmať ich a rozvíjať. Radosť nachádza aj v samotnej manuálnej práci – v rytí pri hudbe alebo podcaste, v pomalom a sústredenom procese, ktorý jej dnes v Švédsku dokonca chýba. Každá fáza má podľa nej svoje príjemné aj náročné stránky, no tie pozitívne vždy prevážia. Detail, ku ktorému sa opakovane vracia, pritom zostáva jej základným nástrojom. Vníma ho ako nositeľa významu, ktorý dokáže o postave či svete povedať viac než explicitné vysvetlenie, a práve v tejto citlivosti k drobnostiam sa jej tvorba uzatvára do konzistentného celku. Barbora dnes pokračuje v tvorbe, ktorá zostáva otvorená, skúmavá a vo vývoji. Nachádza sa v období, keď má dostatok slobody, sebavedomia aj pochybností na to, aby mohla ďalej hľadať, experimentovať a rozprávať príbehy, ktoré presahujú osobnú skúsenosť, no zároveň z nej vyrastajú. Či už pôjde o komiks, knihu, kolektívny projekt alebo nový vizuálny svet, jej práca zostáva založená na rovnakom princípe: pozornom skladaní významov, dôvere v čitateľa a viere, že aj v detailoch sa dá nájsť celý príbeh.

Príbeh Barbory Lovíšková sa skladá z pomalého, no sústredeného hľadania vlastného jazyka, v ktorom sa od detskej fascinácie príbehmi a písaním cez štúdium ilustrácie a grafiky prirodzene dostáva k autorským knihám, komiksu a uceleným vizuálnym svetom. Jej tvorbu formuje silný vzťah k materiálu, manuálnej práci a tradičným grafickým technikám, rovnako ako citlivosť k detailu, ornamentu a vrstvenému rozprávaniu, ktoré divákovi nikdy nevnucuje jednoznačný výklad. Dôležitou súčasťou jej cesty boli aj kolektívne skúsenosti v rámci Muškátu, kde si osvojila spoluprácu, zdieľanie zodpovednosti a radosť z procesu, a neskôr presun do Švédska, ktorý jej otvoril priestor pre experiment, kritické myslenie a prácu s témami presahujúcimi osobnú skúsenosť. V magisterskom projekte o migrácii sa jej dlhodobý záujem o príbeh, rozvíjanie prostredí a empatiu koncentruje do fantazijného komiksu, ktorý dokáže hovoriť o súčasnosti bez doslovnosti. Barbora dnes stojí v bode, kde sa technická zručnosť, konceptuálne myslenie a vnútorná potreba rozprávať stretávajú v sebavedomej, no stále otvorenej tvorbe – takej, ktorá nestavia na efektoch, ale na pozornom skladaní významov a dôvere v čitateľa.

Barbora Lovíšková je slovenská ilustrátorka a grafička, ktorá sa venuje najmä autorským knihám, komiksu a voľnej grafike. Študovala na VŠVU v Bratislave na Katedre grafiky a iných médií v Ateliéri ilustrácie a voľnej grafiky, kde pracovala s tradičnými technikami a rozvíjala výrazný rukopis postavený na hrubej linke, typografii a detailoch. Vo svojej tvorbe prepája kresbu, linoryt a risografiu; najviac ju priťahuje vrstvené rozprávanie a to, ako sa dá príbeh čítať aj bez slov. Je súčasťou kolektívu Muškát, s ktorým vytvára DIY ziny a prezentovala sa aj na festivale Lustr v Prahe. Aktuálne študuje vizuálnu komunikáciu na Konstfack University v Štokholme, kde rozvíja autorský komiksový projekt pracujúci s témou migrácie cez fantastickú metaforu.

1 2 ... 5 ►