Novinky

Mia Čopíková

Aby mohol vzniknúť umelecký šperk s nápadom a s použitím rôznych materiálo, chodí za inšpiráciou do lesa

Dátum: 31.10.2022

Autor: Martin Brix

Vyštudovala Fakultu Manažmentu UK a vcelku úspešne sa dokázala uživiť v reklamnom biznise. Po tridsiatke ju ale začali tlačiť topánky a pocítila, že potrebuje v živote zmenu. Mia Čopíková vymenila hektiku reklamného biznisu za umelecké remeslo a stala sa šperkárkou a brúsičkou kameňov. Zmenila nielen svoju prácu, ale v podstate celý svoj život. Pracovala 12 rokov v druhej najväčšej mediálnej agentúre na Slovensku, kde bola stratégom a viedla jeden z agentúrnych tímov. Obrovské pracovné nasadenie vystriedalo následné vyhorenie. Potrebovala sa zastaviť a začala hľadať nový zmysel. Našla ho v umeleckej tvorbe a začala úplne odznova.

Miina cesta k výtvarnému umeniu bola dlhá. Od malička tvorila objekty, hračky, lampy, odevy, sochy. Všetko objekty trojdimenzionálneho charakteru. Keď túto vášeň k matérii skrížila s jej úchylnosťou k perfekcionalizmu vyšlo jej, že šperk bude jej cesta. Preto, keď mala 35 rokov, sa rozhodla, že umenie a dizajn budú jej smer, ktorým chce pokračovať. Ako sama hovorí: „Moja rieka musela utiecť veľký kus cesty, kým sa dostala ku šperku.“.

Aby prešla prijímačkami, začala sa učiť kresliť. Vraj to bolo zábavné obdobie. Modelovanie pre Miu nebolo problémom. Náročnejšie bolo premietnuť to do 2D priestoru. Ako nás sama presviedča: „Videla som vtedy video, ako slony maľujú. Dosť ma to zdeptalo, lebo kreslili omnoho lepšie ako ja.“ Našťastie presvedčená, že to zvládne, skúsila to. Náhoda jej priviala do cesty vynikajúceho učiteľa kreslenia. Začala sa učiť kresliť rovné čiary. Potom tenké a hrubé, kocky a gule, hrnčeky a stoly, vlastné ruky a nakoniec vlastný portrét. Musela sa naučiť pravidlá, ako sa dívať na svet inak, ako sa správa svetlo, aké pomery má ľudské telo, čo vytvára perspektíva. Svoje expresívne, neohrabané ťahy si nechala a povýšila ich na štýl. A zafungovalo to. Miu prijali na VŠVU a následne priznáva, že práve táto škola jej zmenila život, myslenie a vnímanie sveta. Rozšírila jej obzory a ukázala more možností prístupov k súčasnej tvorbe. Počas štúdia na VŠVU ju pozvali na kurz brúsenia kameňov do švajčiarskeho Brawnwaldu a tento moment zmenil jej smerovanie. Kurz sa odrazil na bakalárskej práci, kde sa zaľúbila do kameňov a rozhodla sa odísť študovať na extrémne izolované a špecializované miesto v Nemecku.

Najprelomovejšie obdobie tvorivého života prežívala na štúdiách v nemeckom Idare-Obersteine, kde sa naučila pracovať s kameňmi, ale hlavne sa učila nájsť samú seba vo výtvarnom umení. Pomohli jej učitelia Theo Smeets a Ute Eitzenhöferová správnymi otázkami. Dva roky prežila v ateliéri na brúsenie kameňov a stálo to za to. Za magisterskú prácu dostala cenu v Galérii Marzee, jedna z najväčších galérii súčasného šperku, a bola uverejnená na Klimt02 ako Selected Graduate. Počas celého tvorivého obdobia v Nemecku sa zamerala na tému zmeny a rozhodla sa ju poňať po svojom. „Zmena ako narúšanie komfortnej zóny, zmena ako hranica medzi stresom a relaxom, zmena ako reflexia spoločenských úzusov, zmena ako očista voči nánosom predsudkov a zaužívaných rutín. Myšlienkové pochody na zhmotnenie týchto abstraktných situácií ma priviedli k zrkadlu.“ dodáva Mia k svojmu ponímaniu zmeny. Mia vníma „zrkadlo“ ako nástroj v hľadaní identity ale aj ako tvorivý materiál. Celá jej záverečná kolekcia bola vytvorená zo zrkadiel. Industriálnych z Baumaxu alebo vyrobených zo vzácnych materiálov ako kryštál a zlato. Mnohé kúsky už obišli kus sveta a zúčastnili sa výstav v Londýne, Nijmegene, Amsterdame, Bratislave, Pekingu, Prahe, zatiaľ čo sa Mia podujala na ďalšiu zmenu vo svojom živote a to presťahovať sa do Talianska. Po dvoch rokoch v Taliansku sa v auguste 2019 vrátila do plodnej umeleckej komunity v Bratislave a zdieľa ateliér v Novej Cvernovke, kde je skvelá tvorivá atmosféra. Ateliér Ovál je nový projekt troch šperkárok – Dany Tomečkovej, Mie Čopíkovej a Nataše Štefunkovej.

Mia Čopíková sleduje nespočetné množstvo svojich kolegov po celom svete a za posledné rokoy videla slušné číslo šperkov naživo aj na obrázkoch. Ako sama tvrdí: „Je veľmi ťažké urobiť niečo nové, ale kto sa pozerá na svet v nových kontextoch a kombináciách, vždy dokáže niečo nové vymyslieť a takéto šperky majú môj najväčší obdiv.“. Vždy pracuje v téme, ktorú rozvíja, a podľa toho sa vyvinú aj jednotlivé názvy, ktorými pomenujem kolekcie. Počas dlhej výroby šperku sa s ním zoznamuje, rozpráva a pretečie jej veľa myšlienok. Názov vznikne prirodzene, niekedy je to jednoslovné pomenovanie a niekedy celá veta, tak ako si to situácia vyžiada.

Pre umeleckú šperkárku Miu Čopíkovú sú kamene dlhodobo primárnym stavebným prvkom. Na poslednej výstave UNGROUP, GROUP však naznačuje, že materiál by mal hovoriť – stelesňovať vlastnú pravdu. Uvedomuje si, že v prírode existuje miera dokonalosti, ktorá je neprenosná. Jej šperky sú malými plastikami, ktoré rešpektujú prirodzenú krásu a tvar každého nájdeného minerálu – čadiča, andezitu, kremeňa. Pri ich spracovaní sa necháva viesť materiálom samotným – jeho lomom, krivkami či kresbou, ale aj strojom. Pracuje trpezlivo ako príroda, ktorá opracováva kameň vodou, vetrom a geologickými procesmi. Každý kameň je jedinečný originál, každý vyžaduje iný citlivý prístup. Mia hľadá spôsoby ako sa ku kameňom priblížiť a zároveň ako ich priblížiť k ľudskému telu. Osobitú pozornosť venuje možnostiam šperkárskeho uchytenia. Niekedy doplní ihlicu alebo malú skrutku, inokedy vytvára striebornú klietku či schránku, do ktorej kameň vloží. Spôsob uchytenia sa snaží byť čo najmenej viditeľný, zároveň ale každý kameň osobitým spôsobom dotvára. Zatiaľ čo uchytenie je premenlivé (často demontovateľné), kameň ostáva (zdanlivo) nemenný. Táto oscilácia medzi nadčasovosťou a premenlivosťou, medzi vnútorným a vonkajším, medzi obsahom a schránkou je zdrojom veľkej fascinácie. V kolekcií šperkov – objektov prezentovaných na výstave v Múzeu mincí a medailí Mia pracovala s krištáľmi kremeňa. Zaujalo ju svetlo. Svetlo vychádzajúce zvnútra objektu. Tento efekt dosahuje prerezávaním a opätovným spájaním (lepením) kryštalických segmentov – ungrouping and grouping. Styčné body sú pozlacované čím rozohrávajú príbeh vnútornom priestore objektu. Samotná autorka k tomu poznamenáva: „Vytváram nový materiál. Vyzerá akoby akumuloval svetlo. V skutočnosti ho však iba odráža ako Venuša alebo Mars.“ Hoci sa tu Mia prejavuje ako racionálna konštruktivistka, konečné pôsobenie jej šperkov/objektov má lyrické vyznenie. Nejde jej o dokonalosť formy, vyhýba sa prázdnemu estetizmu optických efektov. Dôraz, zdá sa, je tu kladený skôr na expresivitu materiálu, na jeho schopnosť vyjadriť posolstvo. V tomto zmysle sú jej brošne ako myšlienky pripnuté na kabát, ako nosenie krátkej básne, ktorá zasadzuje ľudský čas do zložitých časových súvislostí prírody. (© Naďa Kančevová, 2022)

Jedným z ďalších nedávnych projektov, pri ktorom Mia prekročila svoj tieň a ktorý sa tak stal pre Miu dôležitým, boli šperky pre pána zo Žiliny, ktorý ju oslovil, že by chcel dať svojej manželke pod stromček dedičné šperky. Spojenie dedičné šperky v Mii rezonuje trochu ako floskula a vždy si predstaví ako jej klienti vysypú dedičstvo po babičke na stôl a chcú z neho obrúčky. Ale tento pán mal pre Miu pripravený krásny brief. Chcel aby šperk bol skladačka a aby vyjadroval rodinu, aby sa k nemu vždy dali pripojiť nové časti, keď budú mať prírastok do rodiny. A tak vznikol šperk „Kapsule spomienok a budúcnosti“, kde každý kúsok šperku sa dal odpojiť a premiestniť, niektoré boli čierne, dierkované, súčasťou bola veľká centrálna kapsula energie, na ktorú sa dali pripojiť ďalšie tri. Pre Miu sú takýto „osvietení a inšpiratívni“ klienti na nezaplatenie.

V každom šperku, ktorý Mia vyrába, je kúsok dôležitého momentu ľudí, ktorí o výrobu šperku požiadajú. Vedie s nimi dlhé, aj polročné rozhovory, kým nájdu tú správnu tému alebo moment, ktorý sa potom snaží pretaviť do šperku. „Nie je to jednoduché, lebo šperk nie je celovečerný film a nedá sa doň vložiť všetko“ zdôrazňuje Mia. 

Prácu Mie Čopíkovej si všimol aj časopis Wallpaper, ktorý jej šperky nafotil a zverejnil vo svojom tlačenom aj online vydaní. Dnes sa venuje nielen šperku, ale v poslednom čase aj dizajnu ocenení. Keďže jej kamenné a sklené objekty boli tak trochu nad mieru nositeľného šperku, prihlásila sa do súťaže o vytvorenie ceny Via Bona Slovakia. Odvtedy ich navrhla a realizovala niekoľko. Napríklad pre Anasoft litera 2021, ktorú Mia nazvala Najväčšia mágia je vždy ukrytá vo vnútri. Je vyrobená z nepotrebných odrezkov skla a zrkadiel. Jednotlivé vrstvy sú lepené na seba tak, že pripomínajú knihu aj s jej listami.

Mia spravila veľké životné rozhodnutie. Zmenu. Odvtedy sa stal jej koníček a sen prácou. S tvorbou na Slovensku len začína. Má však veľké plány. Dnes sú jej témy v šperkárstve hlavne komfortná zóna, mentálne zdravie, láska alebo kam sa tá naša planéta dostala…



Galéria