Tvorba pohybujúca sa na spektre medzi umením a dizajnom

Dátum: 17.07.2023

Autor: Martin Brix

Ako väčšinu detí, aj Dianu bavilo už od mala kreslenie. S tým rozdielom, že so sesternicou si namiesto zvieratiek, kreslili architektonické návrhy domov. Prázdniny u starkej znamenali plné zošity nárysov, pôdorysov a bokorysov. Každá si rozkreslila vlastnú vytúženú izbu. Diana mala veľký vzor – svoju maminu. Preto už v siedmej triede vedela kam pôjde študovať po základnej škole. Nezáležalo čo, podstatné bolo, že na umeleckú školu do Trenčína chodila aj mamina a tam chcela ísť tiež. Keď v deviatej triede prišlo na „lámanie chleba“, Dianu vystrašilo bývanie na intráku a tak si zvolila školu, ktorú mala bližšie. No stále umeleckú.

Zo Zlatých Moraviec to nemala ďaleko na Školu umeleckého priemyslu Ladislava Bielika v Leviciach. Tu študovala priemyselný dizajn, a tu sa to celé začalo. V poslednom ročníku na strednej škole Dianu začalo čoraz viac baviť modelovanie. A tak sa začala pohrávať s myšlienkou, či podobný smer nerozvíjať aj na vysokej škole. Aj tak rozhodovanie nebolo jednoznačné. Dizajn vs. socha. Prihláška podaná na oba odbory. Primyslený dizajn na FAD STU a socha na VŠVU. Aj keď sa jej podarilo dosť na obe školy, nakoniec sa rozhodla pre Vysokú školu výtvarných umení odbor Socha, objekt, inštalácia. Ale aj počas štúdia sochy ju záujem o dizajn neopustil. Absolvovala rôzne stáže a ateliéry zamerané na dizajn. Preto dizajnom pokračovala aj v ďalšom štúdiu.

Diana Paulová je absolventka Ateliéru experimentálneho dizajnu vedeným Sylviou Jokelovou a Mariánom Laššákom. Ateliér patrí k najmladším ateliérom na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bol založený na jeseň 2019. Svojou koncepciou sa hlási k diskusii o nutnosti zmeny paradigmy a prehodnotenia zdanlivo nemenných pozícií dizajnu vo svete, ktorý sa pomaly presúva do nehmotného digitálneho priestoru na pozadí hroziacej klimatickej krízy.  Vytvára priestor na kritické postoje k študovanému odboru, ako aj vnímanie širšieho spoločenského, kultúrneho, politického, sociálneho či ekologického kontextu. Ideový rámec zadaní sa pohybuje od základných pojmov ako materiál, technológia, forma, funkcia, cez riešenie vzťahu objektu a užívateľa, objektu a prostredia až po úlohu dizajnu v spoločnosti. 

Svoj rukopis Diana síce zatiaľ nenašla, no ľudia čo poznajú jej tvorbu si ju už vedia zaradiť. To čo spája Dianine projekty je rozmýšľanie nad každým jedným z nich. Aj keď je to veľmi neuchopiteľné a niekedy neviditeľné, Diana presne vie, že práve idea je to čo je jej silná stránka. Jej tvorba pláva na pomedzí umeleckej tvorby a dizajnu. Dianine projekty nie sú tématicky ohraničené no v umení viac spracováva svoje pocity, prírodu a človeka a naopak, v dizajne sa venuje viac technológiám.

Ateliér: “Aj plochá socha” S.O.S (sochy objektívne subjektívne) na katedre Socha, objekt, inštalácia Diana ukončila prácou Dôverne (ne)známe. Ambíciou bakalárskej práce bolo odhaliť úprimnosť a skutočnú podobu architektúry zahalenej pod nánosom reklamy. Anarchia písma a farieb si svoje miesto dožaduje silou a bezcitne raní jej hodnotu. Prostredníctvom tejto témy Diana reflektuje aj to, akí sme, pretože verejný priestor v sebe odráža spoločnosť a spätne na ňu vplýva. Ako modelový príklad vyberá budovy zo Zlatých Moraviec, ktoré majú svoje miesto v siluete mesta. Hromadí ich a mením ateliér na malé sídlisko. Pôsobenie slnka, dažďa či vetra akoby vdychovali život anorganickej architektúre. Tá sa zrazu zbavuje tesnej pokožky a odhaľuje to, čo je skryté pod jej povrchom. Nepracuje s alternatívou, v ktorej sa potenciál stavby snaží vyliahnuť spod nánosov nevkusu, ale stavia inštaláciu pomocou paradoxu. Kladie ju do roviny, kedy nevieme čo bolo skôr – sliepka alebo vajce? Budova alebo reklama? Zo začiatku tento chaos a vizuálny neporiadok v našom okolí nekompromisne vnímala ako niečo nepekné, povrchné a ignorantské, no časom tento pohľad na dôverne známe zvláštne splynul s nostalgiou.

Cesta k späť za dizajnom sa naplno rozvinula v roku 2019 v doplnkovom ateliéry u Sylvii Jokelovej. V práci Nechcem aby ste videli ako to vyzerá, len chcem aby ste vedeli, že to mám sa Diana venuje cenzúre ako takej. Analyzuje čo vlastne cenzúra je, prečo ju používame a ako ju používame v analógovom a digitálnom svete. Zistila, že cenzúra tu nie je nevyhnutne z dôvodu zakrývania nejakého nedostatku alebo nahoty, ale postupom času sa stala istým znakom prestíže – mám čo skrývať. Celá táto situácia je z jej pohľadu absurdná, od stavania múrov pred okná domov, cez rozpixlovanie značiek v televíznych reláciách, ktoré sú na značkách postavené, až po cenzurovanie detí na Instagrame. „Už nie je cool ukazovať svetu úplne všetko, chceme len aby vedel, že máme čo skrývať.“

V Ateliéry experimentálneho dizajnu v roku 2021 vznikla práca Prázdne mesto. Situácia nás odkázala k digitálnym formátom, presahujúcim do pôvodných „rozbitých“ štruktúr, aby sa stali ich oporou. V práci Diana tento moment vyjadrila použitím softvéru, ktorý predpripravuje objekty pred 3D tlačou. Program sám generuje podpory vloženým črepom riadu na miestach, ktoré si to vyžadujú. Predmety sa stávajú opäť celistvými a nadobúdajú tak nový rozmer s minimálnym zásahom dizajnéra. Stolovanie sa pri zmene mierky mení na prechádzku post-apokalyptickým mestom, pomedzi architektúru, ktorá nás prevyšuje. Kompozícia sa tak stáva metaforou malých momentov, ale aj veľkej každodennosti. Projekt bol súčasťou výskumného a edukačného projektu KEGA – stARTup, nová koncepcia výučby autorského dizajnu s ohľadom na uplatniteľnosť absolventov v praxi č. 008VŠVU-4/2021. Semestrálna práca Diany Paulovej pod názvom Prázdne mesto bola prezentovaná na výstave Materialisti v galérií dizajnu Satelit.

Štúdium na VŠVU ukončila Diana diplomovou prácou s názvom Nie som robot. Technológie istým spôsobom definujú dobu. Aby sme však zachovali čo najkomplexnejší obraz o svete, v ktorom žijeme, musia byť artikulované aj jeho zdanlivé nedostatky. Praktická časť Dianinej diplomovej práce sa zaoberá chybou umelej inteligencie v rozpoznávaní objektov na obrázkoch. Vytvára kompozíciu, v ktorej sa nachádzajú bežné predmety. Inštalácia s názvom Nie som robot nemusí dávať návštevníkom zmysel, kým si neprečítajú popisy k predmetom, ktoré pomenovala umelá inteligencia. Až vtedy sa dozvedia, že klobúk je vlastne tanier a papier je lampa. Inštaláciu dotvárajú statívy zachytávajúce uhol pohľadu, ktorý umelá inteligencia vyhodnocuje nesprávne. Ide o akési vizuálne laboratóriom, kde dizajnér testuje a loví chyby technológie. Výnimočnosť diplomovej práce v kontexte experimentálneho dizajnu vníma hlavne v jej nemateriálnej realizácii. Je aktuálna a hlavne provokatívna v svojej časovej neuchopiteľnosti a premene. Práca zaznamenáva chybu umelej inteligencie s ľahkosťou a vtipom avšak zanecháva odkaz, že jej sila je obrovská a ľahko sa nám môže vymknúť z rúk.

Okrem študentský prác vznikli aj mimoškolské projekty. Dielo Bazén je založené na percepcii – ponorení sa do momentu. Prostredníctvom metafory poskytuje únik z rýchlej doby, z kolotoča, v ktorom sme uviazli. Divák vchádza do bazéna – obklopený vôňou chlóru a šumom kúpaliska. Ponára sa do momentu, zalievajú ho pocity plné nostalgie, oddychu a lepkavých momentov leta. Spomaľuje, aj napriek tomu, že život okolo neho zostáva v rovnakom chaotickom tempe. Tento projekt vznikol v spolupráci s Andreou Dudášovou.

 „Je naše okolie zrkadlom toho akí sme, alebo sme my jeho odrazom? Často sa cyklím v predstavách. Ľudia v nich majú namiesto rúk listy a konáre stromov zase zdobia naše dlane. Otázkou zostáva, či je to len moja fantázia alebo skutočnosť. Realita, od ktorej sme sa postupom času odklonili natoľko, že ju teraz objavujeme nanovo.“ Diana opisuje svoje nedávne dielo Ivy, ktoré je súčasťou výstavy Artrooms Moravany. V tejto inštalácii sa zameriava na podobnosti medzi človekom a prírodou. Tieto prepojenia sú všade okolo nás, treba sa ich len naučiť vnímať, hľadať a čítať. Dianu to prinútilo zamyslieť sa nad vzorcom, ktorý́ nepochybne medzi nami existuje. S prírodou sme prepojení odjakživa, dielo si však kladie za otázku, či sme na to už nezabudli.

Diana, okrem dizajnovania, bola súčasťou organizačného tímu Bratislava Design Week, pracovala v design shope slávica a dnes sa venuje občianskemu združeniu Zlaté Zlaté, ktoré sa snaží vrátiť život do Župného domu v Zlatých Moravciach.

Veľkú rolu tu hrá aj koncept Kolt, v ktorom sa spojila výberová káva a kultúra do jedného celku. Nejde o  obyčajnú kaviareň, ale o kultúrny spot, ktorý má presah aj do iných sfér. Miesto ktoré spája, inšpiruje a zvyšuje kvalitu života v meste. Na začiatku nebolo nič len prach, bordel a burina. Zabudnutý poklad v centre mesta. Otvorenie nádvoria pre verejnosť je prvý signál premeny Župného domu. Na túto odvážnu cestu sa vydali s cieľom vrátiť život do dávno zabudnutého objektu. Kolt a občianske združenie sú mostom, ktorý chce preväzovať históriu s moderným mestským životom a kultivovať verejný priestor. Vydupali si ho z prachu a postavili na pilieroch spoločensky zodpovedného podnikania. Je to miesto, kde spoznáte nových kamošov, alebo stretnete starých známych. Miesto, kam viete zájsť na dobrý film, kávu, trh, koncert, výstavu… Alebo môžete len-tak vysedávať a užívať si leto.

1 2 ... 4 ►