Nestálosť okamihu, transformatívne situácie, príbytok, vzťahy medzi vecami, energia, prírodné živly, artificiálnosť, príroda, existencia, znovuzrodenie, ruchy, haptika

Dátum: 21.08.2023

Autor: Martin Brix

Ľudmila bola jedno z tých detí, ktoré si doma stále kreslilo. Dieťa ponorené do vlastného vnútorného sveta. Mama ju v tom podporovala a aj preto prihlásila dcéru na základnú umeleckú školu. Svoju záľubu rozvíjala pod vedením akad. mal. Igora Minárika. Po absolvovaní základného umeleckého vzdelania, Ľudmila vedela, že v štúdiu umenia chce pokračovať aj ďalej. V roku 2005 nastúpila na odbor Propagačné výtvarníctvo na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru. A umením sa zaoberá do dnes.

Ľudmila Machová sa vo svojej tvorbe už dlhší čas programovo zaoberá fenoménom prírody, osobným priestorom, pocitom vykorenenia, hľadaním spojenia človeka s prírodou, odkrývaním nových väzieb medzi subjektom a objektom, „odprírodňovaním“ a vznikom umelej krajiny.

Ľudmila Machová je absolventka Ateliéru mal+by doc. Mgr. art. Klaudie Kosziby, ArtD. (2017) a Ateliéru +- XXI prof. Daniela Fischera, akad. mal. (2015) na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Počas štúdií absolvovala stáž na Faculty of Fine Arts University of Porto v Portugalsku. V roku 2017 a 2018 sa stala finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. V autorskej tvorbe sa venuje maľbe a jej presahom, objektom, inštaláciám, videu a tvorbe experimentálnych zvukových kompozícií. Zúčastnila sa na viacerých skupinových výstavách doma (o.i Bratislava, Žilina, Topoľčany) i v zahraničí (Porto, Ostrava). V roku 2021 a 2022 participovala na festivale DOM. Svoju tvorbu predstavila aj na množstve samostatných výstav, napr. v Liptovskej galérii P.M. Bohúňa, v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote alebo Nitrianskej galérii.

Ľudmila Machová prostredníctvom svojich diel zhmotňuje akýsi osobný nepokoj vyplývajúci zo súčasného stavu sveta a jeho prírodných foriem. Nepriaznivý stav vecí ju koncentruje do vnútorného sveta, v ktorom kontempluje, pátra po novej identite, koreňoch a domove. Svoju pozornosť smeruje k zvnútorneniu esencie priestorov a predmetov, v ktorých nachádza nové symbolické vlastnosti a „skrytý život“. V obyčajných predmetoch a denných situáciách tak odkrýva ďalšie významy a kontexty. Živelnosť prírody sa v jej dielach pretavuje do prítomnosti a funkcie domácich predmetov, ktoré v sebe spútavajú živly, ale zároveň ako prírodné formy podliehajú entropii a nutnej skaze. Lyrický prístup autorky citlivo odkrýva tému človeka vnímajúceho osobný a krajinný priestor ako miesto, ktoré sa neustále mení na základe rôznych príčin a faktorov.

Tvorbu Ľudmily Machovej si predstavíme chronologicky na jej dôležitých projektoch:

Kde slnko nezapadá a tráva je stále zelená (2015). ZvInené plochy homogénnej krikľavej zelene sa rozprestierajú v tme skutočnosti. Tieto krajinné hry sú prostrediami bez kontextu, ktorých zmysel nie je len jeden. Hra vytvára dojem možnosti uplatnenia fantázie, avšak možno ju použiť len v rámci presných pravidiel. Pri akomkoľvek vystúpení z daných pravidiel sa prostredie nevyhnutne stáva bezútešným a absurdným. Motív golfového ihriska pomenováva to, čo je, v našej každodennosti, ilúziou. (kurátor: Pavol Hovanec, ARToteka gallery)

Denatura (2016). Krajina, ktorá sa prostredníctvom ľudskej ruky stáva už len neurčitým priestorom. Stráca pôvodnú komplexnú štruktúru a rozpadá sa pred očami.

Zakorenenie (2017, diplomová práca). Prostredníctvom maľby odhaľuje v predmetoch ich esenciu, ktorá sa v každodennosti vytráca. Pokúša sa „zakoreniť“ v priestore, ktorý sa výrazne mení a stáva sa pre Ľudmilu cudzím. Vzťahuje sa k archetypálnemu uvažovaniu o svete a o veciach, ktoré majú samé o sebe symbolickú hodnotu, buď všeobecne platnú alebo ide o jej osobnú symboliku. Ľudmilou zobrazované predmety odkazujú na posvätnú vertikalitu Axis Mundi. Cez výtvarnú komunikáciu s archetypom obydlia a prepojenia profánneho sveta s posvätným sa snažila hľadať pomyselný pevný bod v realite.

Sedimenty (2018). Site-specific inštalácia v priestore odstavenej električky na Trnavskom Mýte, pozostáva zo sadrových objektov a osem minútovej autorskej zvukovej skladby Sedimenty. Ľudmila pracovala so stenou ako nosičom vrstiev, sedimentov osobnej ale aj kolektívnej histórie Bratislavy. Archetypálne prvky architektúry sa tu objavujú v podobe krehkých sadrových objektov. Niekoľko mesiacov Ľudmila z okna svojho vtedajšieho ateliéru pozorovala búranie starej Cvernovky a nahrávala zvuky búrania. Následne túto databázu zvukov zmixovala do súvislej skladby. (kurátorka: Jana Babušiaková, T3 – kultúrny prostriedok, Trnavské mýto)

237,7 (2018, spoluautorstvo s Luciou Veselou). Absolventky maľby na VŠVU Ľudmila Machová a Lucia Veselá sériou krátkych videí vstupujú na pôdu happeningu, pričom pracujú s víziou medziľudských vzťahov ako dynamických procesov vzájomného, vedomého či nevedomého pôsobenia. V dnešnej dobe stále pevnejšie sa uzatvárajúcich sociálnych bublín o to viac rezonuje ich zdôrazňovanie dialógu ako základného kameňa týchto vzťahov. Dôležitou myšlienkovou líniou tiahnucou sa naprieč prácami autoriek je aj reálna prítomnosť kontaktu, ktorý sa pôsobením virtuálneho priestoru z našich vzťahov často vytráca. V ich videoperformance je maliarstvo neustále prítomné či už ako prostredie ateliéru alebo vo forme používaných maliarskych artefaktov. Ako Veselá tak i Machová  sa vo svojej spoločnej videotvorbe sústreďujú na jednotlivé aspekty a úskalia medziľudskej komunikácie a budovanie vzťahu medzi dvoma osobami. Prostredníctvom jednoduchých činností kde sú hlavným motívom a zároveň aktérom ruky, tematizujú otváranie sa, uvoľnenie ale aj obetovanie sa druhému, detská hra bez pravidiel zas upriamuje pozornosť na nepredvídateľnosť smerovania komunikácie ako i na autonómiu bytostí v nej. (kurátorka: Jana Babušiaková, Multimediálny priestor pre súčasnú kultúru Nástupište 1-12, Topoľčany)

Vymedzenie (2018–2019). Nosnou myšlienkou cyklu Vymedzenia je konfrontácia s osobným priestorom, cez prebývanie s predmetmi, ktoré Ľudmilu bezprostredne obklopujú. Odohrávajúce sa deje mapuje rôznymi spôsobmi, napríklad cez maľbu, video či „field recording“. Živelnosť prírody sa pretavuje do funkcie domácich predmetov. Tie v sebe spútavajú živly, ale zároveň ako prírodné formy podliehajú entropii a nutnej skaze. Vo videách sa zaznamenala na mikrovlnku v rôznych jej podobách a zároveň si nahrávala jej špecifický zvuk, ktorý potom spracovala za pomoci softvéru do podoby experimentálnej zvukové skladby. (kurátorka: Marianna Brinzová, Galéria Temporary Parapet)

Transfigurácie (2018–2020). Transfigurácie zaznamenávajú skrytý „život“ predmetov bežnej spotreby. Dôležitým atribútom objavujúcim sa v súbore je práve predmet stoličky/kresla, sprítomňujúci človeka a jeho činnosť. Človeka stojaceho v centre rozhovorov, zaujímavých situácií, či dôležitých dianí v rodine i inde. Je akýmsi centrálnym fyzickým bodom v priestore a zároveň personifikáciou. Ľudmila pracuje s mierkou a viacerými pohľadmi čím nastávajú rôzne premeny, kedy daný predmet akoby zaniká a stáva sa svojbytnou krajinou, do ktorej sa vtlačila aj samotná ľudská telesnosť. To čo ju zaujíma nie je len samotný odtlačok ale aj proces vtláčania smerujúci k rozkladu a zániku predmetu. Ľudmila vníma, že hodnota veci sa môže meniť práve tým, že na ne pozeráme cez vlastnú telesnú i zmyslovú skúsenosť. Taktiež zaznamenáva nájdené stoličky alebo ich torzá. Zvuková experimentálna skladba vznikla ako „field recording“ zo zvukov/ruchov rôznych prostredí a miest, kde torzá stoličiek našla. Zvuk prostredí a predmetov bol abstrahovaný a navrstvený pomocou softvérov, čím vznikla akási „geografická/geologická“ skladba odkazujúca na priestor, čas a hmotu. Site-specific inštalácia pozostáva z malieb, fotografií, objektov a experimentálnej zvukovej skladby. (kurátorka: Marianna Brinzová, Nitrianska galéria)

Transformácie (2019). Tento súbor mapuje meniaci sa osobný, domáci priestor a vonkajší mestský priestor. Ľudmila tu zaznamenáva zátišia, ktoré sa pôsobením vonkajších vplyvov menia, prechádzajú transformáciou z jednej formy do druhej, až kým neevokujú akúsi zvláštnu poetiku, blízku krajinnej topografii. V maľbách a objektoch sa prelínajú rôzne prostredia, ktoré sú na pomedzi prírodného a artificiálneho. Toto hľadanie realizuje cez experiment s rôznorodými materiálmi a formami. V maľbe a v objektoch pracuje so syntetickou prírodninou, ktorá pohlcuje rôzne domácke či krajinné prostredia. Syntetické materiály používa aj v podobe recyklovaných polystyrénových obalov. (kurátori: Andrej Jaroš a Marianna Brinzová, FLATGALLERY)

Emittancie (2020). V tomto súbore Ľudmila mapuje transformatívne situácie, kedy sa umelý priestor stáva prírodným a naopak ten prírodný stáva umelým. Asociatívnym spôsobom prepája rôzne deje v byte s tým čo za deje za „oknom“. Domáci priestor sa mení na imaginatívny až živelný. Stáva sa priestorom pre nové predstavy a asociácie. To, ako sa predmety menia v čase, zaznamenáva v maľbách, vo videách a experimentálnych zvukových stopách. Tieto deje skúma na rozhraní osobného domáceho prostredia bytu/ateliéru, mestskej krajiny a fragmentov prírody/krajiny. Kopa sa stáva hlavným atribútom opakujúcim sa v krajine v podobe sutín a v domácom prostredí v podobe neurčitej organicko-anorganickej hmoty. (kurátorka: Marianna Brinzová, Mestská galéria Rimavská Sobota)

Antinomický vzťah (2020–2021). Pomyselným zakonzervovaním prírodných artefaktov metaforicky odkazuje na potrebu uchovania esencie miest a spomienok pred ich zánikom, či deštruktívnymi zmenami. Tento súbor sprevádza obsahové a materiálové napätie. Z odpadových materiálov, akými sú polystyrén a penové obaly chrániace úžitkové predmety pred ich poškodením, vytvára puzdra, do ktorých vkladá rozličné prírodniny. Tie sa viažu na Ľudmiline konkrétne blízke miesta. Súbor prác pozostáva z malieb, objektových inštalácií videa so zvukovou stopou. (kurátorka: Marianna Brinzová, Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa)

Ľudmila Machová vo svojich najnovších dielach posúva hranice medzi používanými žánrami ako aj hranicu medzi prírodným a neprírodným – jej diela si zachovávajú výrazné vlastnosti maľby, ktorú však kombinuje s lokálne nájdenými materiálmi. Dôležitým sa pre ňu stáva proces zberu a vytváranie archívov situácií konkrétnych miest ktoré neinvazívne prepája. Používa preto napríklad minimum spájacích prvkov a hľadá spôsoby, ako prvky dokážu držať spolu len vďaka ich vlastnostiam. Tie sa tak stávajú akýmsi hybridom, živým organizmom, ktorý rezignuje na rozdiely materiálovej podstaty. Fragmenty priestoru industrializovanej krajiny tak demonštrujú nemožnosť oddelenia prírodného a umelého. 

Archivist of Hybrids (2023). Ľudmila vytvára objekty a maliarske inštalácie z odpadových materiálov, ktoré kombinuje s prírodninami. Je veľmi ťažké rozoznať vetvičku od drôtu, konope od umelých vlákien a plast od priesvitnej sľudy. Nie je možné ich separovať fyzicky, ale ani mentálne a je nutné stavať sa k nim ako k jednému celku. Okrem miestošpecifických vlastností zbieraných prvkov je pre Ľudmilu dôležitá aj ich symbolická hodnota: náročky si vyberá prázdne schránky, ulity, suché, odumreté prírodniny alebo rastliny, ktoré sú extrémne životaschopné i v ťažkých podmienkach alebo citlivé na prítomnosť toxínov (brečtan, lišajníky a pod.). Oceňuje na nich práve akúsi rezilienciu, spojenú s krehkosťou. V kombinácii s opustenými budovami a inými objektami, zanechanými ľuďmi tematizuje melanchóliu, fragilitu ale aj potenciálnu odolnosť tohto spojenia. Ľudmila Machová pozýva diváka*čku do spoločného priestoru, environmentu v ktorom ľudské a prírodné splýva v jeden konkrétny symbiotický meditatívny celok. (kurátorka: Jana Babušiaková, Galéria MEDIUM)

V súčasnom spoločenskom diskurze už väčšinovo prevláda konsenzus v tom, že príroda je činnosťou človeka nezvratne zasiahnutá. Či už hovoríme o klimatickej zmene či znečistení plastami, zmeny sa zbiehajú pri jednom činiteľovi. Je možné ich už len zmierňovať a nie vrátiť sa do stavu pred nimi. Aj preto zrejme v umení silnie hlas, ktorý hľadá možnosti fungovania v tomto zmenenom režime a spôsob, ako tento nový stav sveta uchopiť.

V nadväznosti na aktuálnu výstavu, môžeme upozorniť na spolupráce Ľudmily Machovej. V tomto prípade ide o spoluprácu Dany Tomečkovej a Ľudmily Machovej vo vstupnom priestore Galérie Medium, ktorá diváka, či diváčku uvádza do ich dvoch samostatných výstav, ktoré paralelne prebiehajú v ďalších priestoroch galérie. Tomečková pracuje primárne s objektom, inštaláciou či povahou miesta, vytvára efemérne situácie, ktoré sa dajú ťažko zachytiť. Zaujíma sa o tvárnosť a vlastnosti materiálov ako cukor či zemina, ktoré sa prirodzene sypú, sedimentujú, vedia vygenerovať istú formu pevnosti a zároveň v sebe nesú potenciál krehkosti a dočasnosti. Do priestoru vstúpila pomocou piesku zmiešaného s pigmentom, s ktorým Ľudmila Machová konfrontovala svoj objekt.

Ľudmila Machová a Michal Huba v ďalšej spolupráci vytvorili diela pre site-specific inštaláciu s názvom Intruzívne telesá. Site-specific inštalácia bola výsledkom tvorby autorskej dvojice Machová – Huba, ktorí o Prüger-Wallnerovej záhrade uvažovali z perspektívy geologického prieskumu lokality. Autori prepájali zdanlivo odlišné médiá a vytvoril akoby novú krajinnú vrstvu. Umiestňovali do nej sadrové objekty – akési „protoarchitektúry“ pripomínajúce kryštalické horniny, ktoré sa vynárali alebo zapúšťali v rôznych miestach terénu, čím odkazovali na hlbinné štruktúry konkrétneho povrchu. Snehobiele objekty sa zároveň stávali platformou pre analógový fotografický zásah Michala Hubu, ktorý na nich aplikoval abstraktné obrazy.

„Vyplniac spleť trhlín v tuhnúcej tavenine, ktorá sa stala základom neskoršieho bratislavského masívu, tvoriaceho i podložie dnešnej Prüger-Wallnerovej záhrady, vznikla sieť pegmatitových žíl. Žila, toto vnútro vnútra, sa stáva architektúrou členiacou otvorenosť priestranstva. Charakter inštalácie formuje voľné pohrávanie sa s touto inverznou logikou (ktorá je však i logikou geológie), preklápajúcou hĺbku na povrch, líce na rub, petrifikujúcou okamžité, no v tej istej chvíli transformujúcou petrifikované na krehké.“

Nesmieme opomenúť ani spoluprácu s producentom Beyuzom na covery platne Organika, či maliarsku performance Dialogs of life (2021) v rámci Flamenco Fusion Show, na ktorej spolupracovali Andrea Narten, Rainer Maria Nero, Carlos Ronda Mas a Martin Acosta v OFF Theater Vienna.

1 2 ... 5 ►