Maľuje príbehy, ktoré nie sú také nežné, ako sa na prvý pohľad zdajú

Dátum: 16.08.2026

Autor: Martin Brix

Na prvý pohľad sú jej obrazy jemné, sladké a takmer rozprávkové. Mladé ženy, ružová, mašle, zajačiky či mäkké telá. Stačí sa však pozerať o chvíľu dlhšie a objavia sa nože, rany, potlačený hnev a pocit, že v tomto svete niečo nie je celkom v poriadku. Kto sú hrdinky Dominiky Kováčikovej a pred čím sa chránia? Ako sa z osobných „boliestôk“ stala výpoveď o skúsenostiach celej generácie žien? A čo sa zmenilo, keď pochopila, že človek nemôže zostať obeťou navždy? V tomto profile je zachytená Dominikina cesta od prvých kresieb cez hľadanie vlastného výtvarného jazyka až po obrazy, ktoré pod jemnou estetikou otvárajú témy traumy, ženského hnevu, zraniteľnosti aj odvahy postaviť sa vlastným démonom.

Dominika sa dnes predstavuje jednoducho: „Volám sa Dominika Kováčiková a venujem sa maľbe.“ Za touto krátkou vetou sa však skrýva cesta, ktorá vôbec nebola priamočiara. Nevyrastala s plánom stať sa profesionálnou maliarkou ani s presvedčením, že umenie je jediná možná budúcnosť. Skôr sa k nemu opakovane vracala, chvíľu ho odkladala bokom, skúšala sa zaradiť inam a postupne zisťovala, že tvorba je jediná vec, pri ktorej sa jej život nezačne po čase zdať cudzí. Kreslenie bolo v rodine prítomné nenápadne. Venovala sa mu jej prateta aj bratranec a Dominika sa k nim prirodzene pridala. „My sme boli úplne z celej rodiny takí traja, moja prateta, môj bratranec a ja, čo sme kreslili,“ spomína. Nebola za tým umelecká tradícia ani profesionálne vedenie. Jednoducho videla ľudí vo svojom okolí kresliť, páčilo sa jej to a chcela to skúšať tiež. Už v detstve ju priťahovali najmä ľudské postavy a ženské figúry, hoci ich nikdy nechápala ako cvičenie v dokonalej anatómii. Oveľa viac ju zaujímal výraz, nálada a to, čo sa môže odohrávať pod povrchom tváre alebo tela. Práve tento záujem zostal v jej tvorbe dodnes, hoci medzi detským kreslením a súčasnými obrazmi viedla pomerne kľukatá cesta.

Na základnej škole sa tvorbe systematicky nevenovala a ani štúdium grafiky na strednej umeleckej škole v Ružomberku ešte neznamenalo definitívne rozhodnutie pre umenie. Sama toto obdobie opisuje ako čas tínedžerského vzdoru, keď škole ani grafike nedávala veľa energie. Na umeleckú školu išla čiastočne aj preto, že kreslenie bolo jedinou oblasťou, v ktorej cítila výraznejšiu istotu. „Bola som vo všetkom priemerná až podpriemerná. Jediné, čo som naozaj vedela, bolo kreslenie,“ hovorí bez snahy spätne si vlastný príbeh prikrášliť. Nebola vzornou študentkou, ktorá by si od pätnástich rokov cielene budovala portfólio a pripravovala sa na umeleckú dráhu. Skôr mladým človekom, ktorý nevedel, čo presne chce, ale tušil, že tradičný školský systém mu veľmi nesedí. Grafika jej síce poskytla prvý kontakt s remeslom a vizuálnym myslením, no po maturite sa rozhodla vydať praktickejšou cestou. Keďže bola dobrá v angličtine, nastúpila na Univerzitu Mateja Bela v Banskej Bystrici na učiteľstvo anglického jazyka a literatúry. Ani tam však dlho nevydržala. Dodnes si pamätá moment, keď na internáte telefonovala s plačom mame a priznala sa jej, že štúdium nezvláda a namiesto učenia chce niečo vytvárať. „Volala som s plačom mame, že ja to proste nedávam, že sa musím strašne veľa učiť a že ja chcem asi niečo tvoriť. A ona povedala: Tak sa zbaľ a príď domov.“ Nebol to veľký romantický okamih umeleckého osvietenia, skôr úprimné priznanie, že sa ocitla na mieste, ktoré s ňou nemalo veľa spoločného. Po odchode zo školy rok pracovala a následne si podala prihlášku na Akadémiu umení v Banskej Bystrici. Aj tento krát bez veľkých očakávaní. Hovorila si, že keď ju prijmú, skúsi to, a keď nie, vráti sa k angličtine. A predsa sa podarilo. Dominiku prijali na grafiku.

Ani grafika na vysokej škole však nebola miestom, do ktorého by sa dokonale zmestila. Dominika neinklinovala k čistej, precíznej a prevažne čiernobielej grafickej práci. Jej realizácie boli farebné, experimentálne a často vznikali otláčaním mäkkých materiálov, kože, kožušín či pančúch. „Nevedela som robiť tie čisté, pekné grafiky. Nešlo mi to,“ priznáva. To, čo by sa spočiatku mohlo javiť ako technický nedostatok, sa postupne ukázalo ako prvý náznak vlastného autorského jazyka. Nepriťahovala ju dokonalosť matrice ani remeselná čistota odtlačku, ale telesnosť, štruktúra, farba a možnosť vytvoriť obraz, ktorý bude trochu zvláštny, groteskný a emocionálne nejednoznačný. Už v grafike preto začala postupy kombinovať s maľbou a objektom. K definitívnemu zlomu však došlo počas pandémie. Grafické dielne sa zatvorili, prístup k technickému vybaveniu bol obmedzený a Dominika, ktorá podľa vlastných slov potrebuje stále niečo robiť, začala maľovať. Spočiatku pomaly a bez veľkých plánov. Neskôr si spolu s partnerom a priateľmi prenajali ateliér a maľba postupne prestala byť náhradným riešením za zatvorenú dielňu. Stala sa médiom, pri ktorom prvýkrát pocítila, že našla niečo, čomu sa chce venovať naplno. „Bolo to úplne super obdobie. Konečne niečo, čo ma naozaj baví v živote a čo chcem robiť celý život,“ spomína. Začiatky pritom vôbec neboli jednoduché. Keď prešla na magisterský stupeň do maliarskeho ateliéru, neovládala mnohé základné postupy, ktoré mali jej spolužiaci dávno zažité. Nevedela správne napnúť plátno, miešať farby ani pracovať s olejom. Učila sa od ľudí okolo seba, z vlastných chýb aj z videí na YouTube. „Nemala som tie základné predmety, čo mali všetci ostatní. Ale s pomocou ostatných a sama som si na to prišla,“ vysvetľuje. Pedagógovia v jej prvých obrazoch stále cítili grafické uvažovanie a istý druh neškolenej študentky maľby. Dominika sa ho však postupne prestala snažiť odstrániť. Prijala, že v nej pravdepodobne vždy zostane kus samouka, ktorý nejde presne podľa naučených pravidiel. Práve tento spôsob práce jej umožnil vybudovať si techniku, ktorá nebola iba napodobnením klasickej olejomaľby. Skúšala akvarel, akryl aj airbrush, no pri žiadnom z týchto médií sa necítila úplne prirodzene. Z airbrushu si napokon ponechala aspoň jeho mäkký, rozpitý efekt a preniesla ho do olejomaľby. Farbu začala v tenkých vrstvách vtierať do plátna a rozotierať ju takmer ako mejkap na tvári. Telá jej postáv preto pôsobia oblo, jemne a miestami rozostrene, akoby sa vynárali zo sna, spomienky alebo filmového záberu. To, čo vzniklo z technickej neistoty, sa neskôr stalo charakteristickou súčasťou jej rukopisu. „Niekedy je dobré spraviť aj zlý obraz, aby z neho vznikli ďalšie dobré,“ hovorí. V jej prípade nejde iba o povzbudivú vetu pre začínajúcich maliarov. Je to princíp celej tvorivej cesty, ktorá sa od začiatku rozvíjala cez pokusy, omyly a odmietnutie predstavy, že správny spôsob maľovania musí byť iba jeden.

S technikou sa postupne menilo aj Dominikino premýšľanie o obsahu. V skorších grafických prácach spracovávala situácie, ktoré práve žila, často s humorom, ľahkosťou alebo groteskným zveličením. Keď však začala maľovať intenzívnejšie, uvedomila si, že obraz pre ňu nemôže zostať iba efektnou scénou. „Vedela som, že by bolo dobré tou maľbou aj niečo povedať. Keď už do toho idem, nech to má nejakú myšlienku, nech to má nejaký príbeh,“ vysvetľuje. Do obrazov preto začala vkladať vlastné „boliestky“ z minulosti, ktoré dovtedy skôr potláčala. Z osobných skúseností sa neskôr rozvinuli širšie psychologické a spoločenské témy, no na začiatku ešte išlo predovšetkým o pokus pochopiť samu seba. Jej prvým zásadným projektom sa stala bakalárska práca Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne, v ktorej spojila grafiku, maľbu a objekt a po prvýkrát otvorila tému násilnej straty nevinnosti, telesnej pamäti a zraniteľnosti dospievajúceho dievčaťa. Dominika tým prekročila hranicu medzi tvorbou ako spontánnym zaznamenávaním života a tvorbou ako vedomým spôsobom rozprávania príbehu. Práve tam sa začala rodiť autorka, akou je dnes – maliarka, ktorá si vyberá ťažké témy, no nepracuje s nimi chladne ani prvoplánovo. Vkladá do nich živé farby, humor a nadsádzku, pretože podľa nej schopnosť nájsť ľahkosť v niečom bolestivom môže byť aj znakom hojenia. Jej obrazy preto na prvý pohľad často pôsobia sladko, mäkko alebo dokonca vtipne. Až pri dlhšom pohľade sa v nich objaví temnota ukrytá v geste, predmete či drobnom symbole. „Divák niekedy nevie, či je to vtip, alebo je to len nejaké pekné dievča namaľované. Ale vždy je v tom obraze niečo temné,“ hovorí. Práve toto napätie medzi príťažlivosťou a nepokojom sa stane základom jej ďalšej tvorby a zároveň miestom, kde sa osobná skúsenosť začne meniť na príbeh mnohých ďalších žien.

Dominika dnes patrí medzi autorky, ktorých obrazy sa dajú spoznať na prvý pohľad. Mladé ženy s jemnými tvárami, cukríkovou farebnosťou, zvláštnou mäkkosťou a atmosférou, ktorá osciluje niekde medzi rozprávkou, hororom a snom. Pri dlhšom pohľade však divák zistí, že nejde o estetické obrazy ženskosti, ale o premyslené rozprávanie o zraniteľnosti, násilí, hanbe, hneve či dospievaní. Paradoxne, táto vizuálna reč nevznikla ako dopredu premyslený umelecký koncept. Bola skôr prirodzeným pokračovaním procesu, v ktorom si Dominika prostredníctvom maľby sama upratovala vlastné skúsenosti. „Na začiatku áno, presne tak to bolo. Vyliečila som sa pomocou tej maľby,“ hovorí otvorene. Zároveň však dodáva, že dnes už svoju tvorbu nevníma ako terapiu v pôvodnom zmysle slova. Terapia jej pomohla dostať sa na druhý breh, ale na ňom nezostala stáť. Práve naopak. Postupne začala zisťovať, že osobná skúsenosť môže byť iba vstupnou bránou k témam, ktoré zdieľajú tisíce ďalších žien. „Najprv som tam dávala také svoje boliestky z minulosti. Potom sa to tak nabalovalo a začala som to riešiť viac globálnejšie – sociálne, psychologicky.“Tento posun je pre pochopenie jej tvorby zásadný. Hoci jej obrazy často vychádzajú z autobiografických impulzov, nikdy v nich nejde o denníkové zápisky ani ilustrácie vlastného života. Osobná skúsenosť sa stáva nástrojom na pomenovanie širších mechanizmov fungovania spoločnosti, vzťahov či ženského prežívania.

Prvou prácou, v ktorej sa odhodlala túto hranicu prekročiť, bola bakalárska séria Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne. Už samotný názov v sebe nesie zvláštnu kombináciu nehy, symboliky a nepokoja. Čerešne sa v jej obrazoch objavujú ako metafora nevinnosti, dospievania a telesnosti, no zároveň nesú stopu niečoho, čo bolo násilne narušené. Sama hovorí, že išlo o tému „straty nevinnosti možno nejakým drsnejším spôsobom, nechceným“. V obrazoch sa objavovalo násilie, ale nikdy nie ako samoúčelná brutalita. Vždy stálo v kontraste s jemnosťou adolescentného dievčaťa a s otázkou, ako si telo aj myseľ nesú traumatickú skúsenosť ďalej. Na túto sériu prirodzene nadviazala témou porúch príjmu potravy, ktorú nevnímala izolovane, ale ako ďalší prejav toho, ako psychická trauma dokáže meniť vzťah človeka k vlastnému telu. Z dnešného pohľadu je zaujímavé sledovať, že už v týchto raných prácach sa objavujú motívy, ktoré sa neskôr stanú základnými stavebnými kameňmi jej tvorby – ženské telo ako nositeľ pamäti, kontrast medzi krehkosťou a násilím či symboly, ktoré rozprávajú viac než samotná figurálna scéna. Už vtedy bolo zrejmé, že Dominiku nezaujíma šokovať explicitnosťou. Oveľa viac ju fascinovalo, ako možno o bolestivých veciach hovoriť bez toho, aby ich bolo potrebné ukázať doslovne. Práve preto jej obrazy pôsobia zvláštne dvojzmyselne. Na prvý pohľad sú plné pastelových farieb, mäkkého svetla, mladých dievčat či takmer rozprávkovej estetiky. Lenže pod touto vrstvou sa vždy nachádza niečo znepokojivé. Nôž odložený v tráve. Neprirodzene pokojný úsmev. Mašľa, ktorá zrazu pripomína slučku. Alebo zajačik, ktorý namiesto nevinnosti symbolizuje bezbrannosť. Dominika pritom vedome odmieta predstavu, že by o ťažkých témach bolo možné hovoriť iba vážnym alebo až temným vizuálnym jazykom. Naopak, humor, nadsádzka a groteska sú pre ňu dôležitou súčasťou procesu uzdravovania. „Nájsť vtip alebo takú ľahkosť v niečom ťažkom je náročné. Ale je to znak aj toho možno liečenia sa, alebo vyliečenia sa z tých nepríjemných zážitkov.“ Preto divák často nevie, či sa má pousmiať, alebo zostať znepokojený. Sama hovorí, že ju baví moment, keď človek najprv vidí „namaľované len nejaké pekné dievča“, no po chvíli začne odhaľovať symboly a uvedomí si, že obraz rozpráva celkom iný príbeh. Táto hra s očakávaním zároveň pripomína spôsob, akým spoločnosť často pristupuje k ženskému prežívaniu – navonok všetko pôsobí pokojne, esteticky a usporiadane, zatiaľ čo pod povrchom zostávajú potlačené emócie, trauma či hnev. Práve ich Dominika postupne začína vyťahovať na svetlo. Nie krikom, ale obrazom. Nie moralizovaním, ale citlivou vizuálnou metaforou.

Hoci sa v rozhovoroch často objavuje otázka, či sú jej obrazy feministické, Dominika túto nálepku nevníma ako program ani marketingovú stratégiu. Vychádza z vlastnej skúsenosti a z prirodzenej potreby hovoriť o témach, ktoré sama považuje za dôležité. „Ja zobrazujem ženy nie kvôli tomu, že chcem niečo povedať o ženách alebo o mužoch. Je to moje zobrazovanie človeka a jeho mysle. To, že je to žena, je len preto, že sa so ženskou energiou stotožňujem na sto percent.“ Zároveň otvorene priznáva, že je feministka, a nevníma to ako ideologickú nálepku, ale ako prirodzený dôsledok presvedčenia, že ženy majú mať možnosť slobodne hovoriť, tvoriť a pomenúvať vlastné skúsenosti. Nechce divákovi hovoriť, ako má žiť, ani nikoho prvoplánovo provokovať. Sama o sebe hovorí, že nie je konfliktný človek. Ak sa však niečo dotýka jej alebo ľudí okolo nej, považuje za prirodzené reagovať. Aj preto jej obrazy nikdy neútočia priamo. Skôr vytvárajú priestor, v ktorom sa divák môže zastaviť a uvedomiť si, že za každou jemnou tvárou môže existovať príbeh, ktorý zvonka vôbec nevidno. A práve v tomto momente sa Dominikina maľba definitívne prestáva zaoberať iba jej vlastným životom. Stáva sa priestorom, v ktorom sa individuálna skúsenosť premieňa na kolektívnu pamäť celej generácie žien.

Keď sa Dominika prestala snažiť maľbou spracovať vlastnú minulosť, otvoril sa pred ňou úplne nový priestor. Jej tvorba sa začala vzďaľovať od čisto autobiografickej výpovede a čoraz viac pripomínala premyslený vizuálny systém, v ktorom každý detail nesie význam. Už nestačilo namaľovať figúru alebo zachytiť emóciu. Obraz sa pre ňu stal príbehom, ktorý sa skladá zo symbolov, prostredia, farebnosti, gest aj drobných predmetov. „Ja som veľmi príbehový typ človeka, keďže mám blízko aj k filmom. Každá séria má svoj príbeh, každá výstava má svoj príbeh a tak sa vždy posúvam ďalej.“ Nie je náhoda, že o svojich výstavách hovorí podobne ako filmár o jednotlivých kapitolách jedného dlhého filmu. Každá séria uzatvára jednu etapu a zároveň pripravuje ďalšiu. Aj preto jej obrazy nikdy nevznikajú izolovane. Sú súčasťou širšieho naratívu, v ktorom sa postupne mení nielen téma, ale aj spôsob maľby, farebnosť či samotné postavy. Tento princíp je dobre čitateľný naprieč celou jej doterajšou tvorbou – od série Nikto nesmel siahnuť na moje čerešne, cez diplomový projekt Holky Rohypnolky a následnú finálnovú maľbu Inštinkt prežitia*, až po pražskú výstavu Soft Targets. Nejde iba o formálne delenie tvorby na jednotlivé výstavy. Každý z týchto projektov predstavuje určitú fázu uvažovania o ženskej identite – od zraniteľnosti cez obranu až po postupné získavanie vlastnej sily.

*Finálová maľba Inštinkt prežitia (2023) je súčasťou širšieho (diplomového) cyklu Holky rohypnolky. Kováčiková spodobuje dve ženské postavy, pričom zámerne nezobrazuje ich tváre, sústreďuje sa skôr na spodné (anonymné) časti ich tela. Napriek tomu je jej maľba úderná a konkrétna. Citlivo upozorňuje na problematiku „lynčovania“, ponižovania a nepochopenia – nielen zo strany verejnosti, ale aj blízkych osôb (v škole, rodine, komunite…). Autorka si jasne uvedomuje, ako tento typ negatívnych reakcií vedie ženy, ktoré sú obeťami násilia, rovno do izolácie – boja sa hovoriť o svojich skúsenostiach, zostávajú v anonymite a osamení. Kováčikovej „hrdinky“ sú zdanlivo pripravené na „pomstu“, v ruke držia balisong – nôž motýlik; navonok ukazujú silu a odhodlanie prekonať traumu a získať späť svoju dôstojnosť. No zobrazené detaily – stuhy vo vlasoch, dievčenské vrkoče, krížik na krku či infantilná spodná bielizeň, skôr evokujú pocit nevinnosti a čistoty. Práve táto nejednoznačnosť je popri silnom naratíve zásadnou kvalitou prítomnej maľby. (Text je z katalógu k súťaži Maľba 2022, N. Gažovičová)

Zaujímavé pritom je, že spolu s obsahom sa menila aj samotná technika. Dominika nikdy nebola autorkou, ktorá by si osvojila jeden maliarsky postup a následne ho iba opakovala. Naopak, neustále skúša nové riešenia a často práve technické limity vedú k objaveniu niečoho nového. Sama otvorene priznáva, že klasická olejomaľba jej spočiatku nešla, podobne ako akvarel či airbrush. Namiesto toho začala experimentovať s tým, čo jej jednotlivé techniky ponúkali. Fascinovala ju napríklad mäkkosť airbrushového prechodu, no samotný nástroj jej nevyhovoval. Hľadala preto spôsob, ako podobný efekt dosiahnuť olejom. „Začala som vtierať veľmi jemnú olejovú vrstvu farby do plátna a rozšuchávať ju, ako keby som si nanášala make-up na tvár. Často mi hovoria, že je to taký airbrushový efekt tela.“ Práve preto pôsobia jej postavy tak zvláštne. Nie sú realistické, no ani úplne deformované. Akoby sa rozplývali medzi realitou a spomienkou. Tváre sa postupne redukujú na niekoľko základných znakov, okraje tiel miznú vo vrstve farby a anatomická presnosť ustupuje psychologickej pravdivosti. „Predtým som tie tváre maľovala tak, aby sa podobali na človeka. Teraz sa snažím zachytiť len to najdôležitejšie a všetko okolo je také rozpité.“ Táto mäkkosť pritom nie je iba estetickou voľbou. Je spôsobom, ako ukázať človeka ako niečo nestále, zraniteľné a neustále sa meniace.

Možno ešte dôležitejšie než samotná figura je však pre Dominiku priestor okolo nej. Hoci väčšina divákov najprv vníma ženské postavy, autorka sama tvrdí pravý opak. „Pre mňa nie je ani tak dôležitá tá figura, ako to, čo sa deje okolo.“ V jej obrazoch preto nič nefunguje ako dekorácia. Mašle, vrkoče, nože, čerešne, zajačiky, stuhy, jablká, sviečky, záhrady či detské izby nie sú náhodnými rekvizitami. Každý predmet nesie konkrétnu symbolickú vrstvu a často čerpá z kultúrnej pamäti, mytológie alebo kolektívnych predstáv o nevinnosti, ženstve či násilí. Práve symbolický systém patrí k najcharakteristickejším prvkom jej tvorby. Čerešne sa opakovane objavujú ako metafora dospievania a telesnosti, zajačiky reprezentujú krehkosť aj bezbrannosť, nože naznačujú možnosť obrany, koláče či sladkosti kontrastujú s témami porúch príjmu potravy a prostredie záhrady pripomína priestor, ktorý navonok pôsobí bezpečne, no môže sa veľmi rýchlo stať miestom ohrozenia. Dominika zároveň pracuje s farebnosťou spôsobom, ktorý ide proti očakávaniam. Ružová u nej nikdy neznamená romantiku. Naopak, čím sladšie obraz pôsobí, tým väčšia pravdepodobnosť je, že pod povrchom ukrýva nepríjemný príbeh. Sama to označuje za vedomú stratégiu. Divák má byť najprv vtiahnutý krásou obrazu a až následne objaviť jeho temnejšiu vrstvu.

Tento princíp doviedla do krajnosti vo výstave Soft Targets, ktorou podľa vlastných slov uzatvorila svoju „ružovú etapu“. Výstava bola zaplavená pastelovými farbami, ružovými zajačikmi a presladenou estetikou, no zároveň predstavovala posledný pokus skrývať intenzívne emócie za jemný vizuálny jazyk. „Chcela som spraviť taký posledný úder s tou skrytou milosťou. Už som nechcela zakrývať ten hnev tým, že sa budem skrývať za ružovú alebo za tých zajačikov.“ Od tohto momentu sa jej paleta začína meniť. Do obrazov vstupujú bordové tóny, nahnité jablká, sviečky, gotická atmosféra a podstatne tvrdšie maliarske gesto. Tento posun pritom nie je iba estetickou zmenou. Je pokračovaním príbehu, ktorý Dominika rozpráva od začiatku. Ak boli prvé série o zraniteľnom dievčati, ktoré sa pokúša pochopiť vlastnú skúsenosť, neskoršie práce už zobrazujú postavy, ktoré sa prestávajú báť vlastného hnevu. Tento vývoj je dobre čitateľný aj v diplomovej práci Holky Rohypnolky. Sama hovorí, že práve tam sa po prvý raz objavili nože, rany a dve dievčatá stojace vedľa seba namiesto osamelej obete. „Postupne som prichádzala na to, že nemôžeš byť asi obeť navždy.“ Je to veta, ktorá možno najlepšie vystihuje vývoj jej doterajšej tvorby. Nie ako jednoduchý príbeh o uzdravení, ale ako pomalý proces, v ktorom sa zraniteľnosť postupne premieňa na vedomú silu. A spolu s ňou sa mení aj samotná maľba. Z pastelovej mäkkosti smeruje k temnejšiemu, odvážnejšiemu a vizuálne koncentrovanejšiemu jazyku, ktorý už nepotrebuje skrývať svoje emócie za sladkú estetiku.

Dominika Kováčiková dnes vystavuje v galériách od Madridu cez Prahu až po Brusel či Litvu. Získala ocenenie Maľba roka 2023, pripravuje dizertačnú prácu The Horror of Womanhood a jej obrazy sa čoraz častejšie objavujú na medzinárodnej výtvarnej scéne. Zaujímavé však je, že ani po týchto úspechoch nehovorí o svojej tvorbe ako o cieli, ktorý dosiahla. Skôr o procese, ktorý sa neustále mení. Sama priznáva, že ju dodnes prekvapuje, keď sa ľuďom jej obrazy páčia. „Mňa vždy prekvapí, že sa ľuďom páčia moje obrazy. Vždy som bola taká, že dobre, namaľujem to, ale nemyslím si, že to niekto ocení.“ Táto pochybnosť pritom nezmizla ani po úspechoch v zahraničí. Skôr sa naučila žiť s tým, že neistota patrí k tvorbe rovnako ako farba alebo plátno. Možno práve preto sa nikdy neusadí pri jednom maliarskom postupe ani jednej téme. Každý nový projekt je pre ňu experimentom, pri ktorom sama nevie, kam ju zavedie. „Ja nie som nikdy spokojná s tým jedným princípom. Stále sa snažím niečo iné vymyslieť.“ Tento nepokoj je zároveň motorom jej tvorby. Vďaka nemu sa jej obrazy neuzatvárajú do opakovania úspešného rukopisu, ale prirodzene sa vyvíjajú spolu s ňou.

Dôležitým momentom sa pre ňu stala samostatná výstava They Mistook My Kindness for Weakness*v Madride (MXM Galeria, 2024), ktorá vznikla po úspešnej kolektívnej prezentácii štyroch autoriek. Práve tam prvýkrát pocítila, že jej dôverujú nielen diváci, ale aj kurátori a galeristi. „Tam som si začala viac veriť. Povedala som si, že možno naozaj by som mohla niečo dokázať alebo dať ľuďom niečo povedať. Možno im priniesť aj nejaký pokoj, aj keď niekedy takou temnejšou cestou.“ Zahraničné galérie vnímali jej tvorbu veľmi skoro ako originálny príspevok k súčasnej figurálnej maľbe, ktorá prepája osobnú skúsenosť s feministickou teóriou, popkultúrou a vizuálnym jazykom hororu. Paradoxne, na Slovensku sa výraznejšie etablovala až po víťazstve v súťaži Maľba roka 2023, ktoré sama označuje za moment, keď si jej tvorbu začalo intenzívnejšie všímať aj domáce prostredie. Napriek tomu priznáva, že väčšina jej výstav sa stále odohráva za hranicami. Dôvod nehľadá v nedostatku príležitostí, ale skôr v odlišnej otvorenosti jednotlivých umeleckých scén. „V zahraničí ma naozaj chcú. Každý rok sú dve, tri, štyri výstavy. Na Slovensku ich naozaj len pár.“ Nehovorí to zatrpknuto ani s pocitom krivdy. Skôr s úprimným želaním, aby sa aj slovenské prostredie postupne stalo odvážnejším voči témam, ktoré jej obrazy otvárajú.

*Názov výstavy They Mistook My Kindness for Weakness vychádza z textu skladby Lana Del Rey – Mariners Apartment Complex

Možno práve preto nikdy vážne neuvažovala o tom, že by zo Slovenska odišla natrvalo. Hoci by jej medzinárodná kariéra taký krok pravdepodobne uľahčila, ona hovorí presný opak. „Mám rada Slovensko. Keby som ho nemala rada, už som dávno niekde inde.“ Namiesto odchodu chce zostať súčasťou prostredia, ktoré pomáha formovať. Popri vlastnej tvorbe pripravuje budúcich uchádzačov na umelecké školy, venuje sa študentom, konzultuje ich práce a svoje skúsenosti si nenecháva pre seba. „Keď niečo potrebujú, prídu za mnou. Nič si nenechávam pre seba.“ Podobne vníma aj svoju dizertačnú prácu The Horror of Womanhood, ktorá prepája výskum hororového filmu s maliarskou praxou. Nie je pre ňu iba akademickou povinnosťou, ale spôsobom, ako si vlastnú tvorbu teoreticky ukotviť a zároveň ponúknuť mladším autorom cestu, ktorou sa môžu vydať ďalej. Aj v tomto sa ukazuje rozdiel medzi Dominikou ako umelkyňou a Dominikou ako človekom. Zatiaľ čo jej obrazy hovoria o násilí, hneve či monštruóznosti, ona sama pôsobí pokojne, otvorene a ochotne zdieľať všetko, čo sa počas vlastnej cesty naučila. Tento kontrast sa pritom objavuje naprieč celou jej tvorbou. Nepracuje s témou bolesti preto, aby ju oslavovala. Skôr preto, aby ukázala, že aj z nej môže vzniknúť solidarita, porozumenie a priestor pre ďalších ľudí. Aj jej aktuálny výskum ženských hrdiniek v hororových filmoch preto presahuje hranice filmovej analýzy. Fascinujú ju postavy, ktoré spoločnosť označuje za monštrá, no pri bližšom pohľade zisťujeme, že ich hnevu vždy predchádzala bolesť, poníženie alebo násilie. Nie je náhoda, že si za predmet skúmania vyberá práve ich. Podobne totiž fungujú aj jej obrazy. Na prvý pohľad zobrazujú pokojné dievčatá, jemné farby a tiché prostredia. Pri dlhšom pohľade sa však ukáže, že pod povrchom sa odohráva niečo oveľa zložitejšie. Rovnako ako horor podľa nej nehovorí iba o príšerách, ale predovšetkým o ľudských strachoch, ani jej maľby nie sú iba obrazmi žien. Sú obrazmi človeka, ktorý sa učí žiť so svojou minulosťou, vlastným telom, hnevom aj zraniteľnosťou. Dominika to napokon pomenúva možno najpresnejšie sama, keď hovorí: „Kedysi som sa tým definovala, že jediné, čo som v živote dokázala, bolo to, že sa mi stalo niečo zlé. Ale nie je to pravda. Dokázala som aj mnoho iných vecí. Viac dobrých ako zlých.“ Práve v tejto jednoduchej vete sa uzatvára aj jej doterajší umelecký príbeh. Nie je príbehom maliarky, ktorá maľuje traumu. Je príbehom autorky, ktorá pochopila, že o bolesti sa oplatí hovoriť práve preto, aby človeka jedného dňa prestala definovať. A možno práve v tom spočíva sila jej obrazov. Nie v tom, že zobrazujú tramu alebo temnotu, ale v tom, že v nej napriek všetkému stále hľadajú človeka.

Dominika Kováčiková je výtvarníčka – maliarka. Vyštudovala grafiku a následne maľbu na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde pokračuje aj v doktorandskom štúdiu. Vo svojej figurálnej tvorbe sa venuje témam ženskosti, dospievania, telesnosti, traumy, hnevu, násilia a postupného získavania autonómie. Charakteristická je pre ňu kombinácia jemnej, pastelovej estetiky s temnými a znepokojivými motívmi, ako sú nože, rany, čerešne, mašle, sladkosti či zajačiky. Osobnú skúsenosť prepája s feministickým uvažovaním, popkultúrou a vizuálnym jazykom hororového filmu. Jej diela boli prezentované na Slovensku aj v zahraničí, napríklad v Madride, Prahe, Berlíne, Bruseli či Litve. V roku 2023 získala hlavnú cenu v súťaži Maľba roka.

◄ 1 2 3 ... 5 ►