Krehkosť perál, surovosť kovu a magické príbehy medzi nimi

Dátum: 15.11.2026

Autor: Martin Brix

Čo majú spoločné stratený prívesok z Neapola, fascinácia podvodným svetom a roky hľadania vlastnej umeleckej cesty? Pre mladú šperkárku Elišku sa tieto zdanlivo nesúvisiace skúsenosti stali základom autorskej značky Z hlbín. Vo svojej tvorbe prepája krehkosť perál a perlete so surovosťou kovu, organické tvary prírody s historickými motívmi a osobné emócie s vlastnou fantáziou. Jej šperky vznikajú intuitívne, často bez presne určeného výsledku, no postupne sa stávajú súčasťou väčších príbehov, v ktorých sa stretáva móda, fotografia či film. Ako sa z vyštudovanej historičky stala šperkárka? Prečo necháva materiál, aby ju pri tvorbe sám viedol? A ako jej vlastná značka pomohla nájsť nielen osobitý umelecký rukopis, ale aj komunitu ľudí, s ktorými môže svoje predstavy premieňať na skutočnosť?

Niektorí ľudia majú už od detstva jasno v tom, čomu sa chcú venovať. Iní potrebujú vyskúšať viacero ciest, kým objavia niečo, v čom sa skutočne nájdu. Eliška Anna Horvátová patrí skôr do tej druhej skupiny. Mladá autorka šperkov, ktorá dnes tvorí pod značkou Z hlbín, sa k svojmu remeslu nedostala priamočiaro ani prostredníctvom klasického šperkárskeho vzdelania. Predchádzali mu roky hľadania, skúšania rôznych umeleckých disciplín, štúdium histórie, skúsenosť s učiteľstvom a napokon aj návrat k móde a textilnému dizajnu. Hoci ju umenie priťahovalo odmalička, dlho nedokázala nájsť oblasť, ktorej by sa chcela venovať naplno. „Môj otec by to možno nazval tak, že som sa snažila sedieť na viacerých stoličkách. Absolútne som si nevedela nájsť niečo, čo by pre mňa malo tú správnu iskru, niečo, čo by bolo naozaj moje,“ spomína Eliška na svoje tvorivé začiatky. Od maľby postupne prechádzala k fotografii, skúšala písať básne a zaujímala sa o rôzne formy umeleckého vyjadrovania. Jej zvedavosť však sprevádzala aj určitá neistota. Hoci ju rodičia v umeleckých záujmoch podporovali, zároveň ju viedli k predstave, že umenie by malo zostať predovšetkým voľnočasovou aktivitou a základom budúcnosti by malo byť stabilné zamestnanie. „Rodičia ma podporovali v umení, ale takým spôsobom, že musím mať serióznu prácu, a keď sa mi vo voľnom čase naskytne príležitosť, môžem sa venovať umeniu.“ Tento prístup ju na istý čas od vlastnej tvorby odklonil. Namiesto umeleckého smerovania sa rozhodla pre akademickú cestu a vyštudovala históriu, ktorá ju však svojím spôsobom formovala rovnako výrazne ako jej skoršie umelecké záujmy. Získala bakalársky titul a prirodzeným pokračovaním jej vzdelania sa stalo učiteľstvo. Práve skúsenosť s pedagogickou profesiou však postupne odhalila, že jej v každodennom živote niečo podstatné chýba. „Troška som skoro vyhorela z učiteľstva. Zistila som, že to naozaj nie je pre mňa, že mi tam chýba niečo umelecké,“ priznáva. Uvedomenie, že sa nechce vzdať vlastnej kreativity, ju napokon priviedlo späť k záujmom, ktoré ju sprevádzali od detstva.

Nový impulz našla v móde, ku ktorej mala vždy blízko nielen prostredníctvom obliekania a osobného štýlu, ale aj cez fascináciu estetikou a dejinami odievania. Práve historické vzdelanie jej umožňovalo vnímať módu v širších kultúrnych súvislostiach, ako odraz spoločnosti, dobového vkusu či spôsobu sebavyjadrenia. Rozhodla sa preto doplniť si vzdelanie v oblasti textilného dizajnu, do ktorého sa pustila až po absolvovaní bakalárskeho štúdia. Sama s úsmevom poznamenáva, že k móde sa dostala pomerne neskoro. Štúdium, zamerané predovšetkým na odevnú tvorbu a šitie, jej otvorilo priestor na praktické experimentovanie s materiálmi, strihmi a konštrukciou odevov. Ešte dôležitejšie však bolo prostredie, do ktorého sa vďaka nemu dostala. Začala sa pohybovať medzi mladými ľuďmi s podobnými záujmami, spoznávala ďalších tvorcov a postupne objavovala možnosti, ako prepojiť svoje dovtedajšie skúsenosti do jedného autorského jazyka. „Po tom, ako som začala študovať textilný dizajn a pohybovať sa medzi kamarátmi, ktorí robili podobné veci, som zistila, že ešte viac ma baví šperk. Že to je naozaj také moje,“ vysvetľuje. Hoci sa v škole venovala najmä odevom, pri navrhovaní jednotlivých modelov ju čoraz viac priťahovali práve doplnky. Odev totiž nevnímala ako samostatný objekt, ale ako súčasť komplexného vizuálneho celku, v ktorom majú svoje miesto aj šperky, styling a celková atmosféra. „Vždy som sa snažila vytvoriť nejaký celok v rámci modelu aj s doplnkami. A tam som zistila, že práve tie doplnky sú pre mňa veľmi dôležité.“ Šperk jej postupne ponúkol niečo, čo dovtedy v jednotlivých disciplínach nachádzala iba čiastočne – možnosť spojiť manuálnu prácu, výtvarné experimentovanie, estetické cítenie aj vlastnú predstavivosť. Textilu sa pritom úplne nevzdala a dodnes sa k nemu príležitostne vracia, no práve šperk sa stal dominantnou súčasťou jej tvorby.

K definitívnemu rozhodnutiu začať vyrábať vlastné šperky však prispela aj celkom osobná skúsenosť, ktorá sa odohrala niekoľko rokov pred vznikom značky Z hlbín. Počas dovolenky s kamarátkami v talianskom Neapole si Eliška kúpila prívesok, ktorý ju okamžite očaril. Nebol pre ňu iba pekným doplnkom, ale predmetom, v ktorom akoby našla presný obraz vlastného vkusu a osobnosti. „Kúpila som si úplne dokonalý šperk, najkrajší prívesok, ktorý úplne kričal, že toto som ja. A v ten istý večer som ho stratila,“ spomína na udalosť, ktorá sa jej neskôr stala nečakaným tvorivým impulzom. Nasledujúce tri roky sa snažila nájsť niečo podobné, no žiadny ďalší šperk v nej nevyvolal rovnaký pocit. Nešlo pritom iba o konkrétny tvar či vzhľad, ale predovšetkým o osobné spojenie s predmetom, ktorý dokázal vystihnúť jej predstavu o kráse. Keď sa jej nepodarilo nájsť adekvátnu náhradu, rozhodla sa, že si podobný šperk skúsi vytvoriť sama. V tom čase sa už zaujímala o rôzne techniky výroby a vďaka štúdiu módy mala čoraz bližšie k práci s materiálom. To, čo sa začalo ako snaha nahradiť jeden stratený prívesok, sa postupne premenilo na intenzívne experimentovanie a napokon aj na vlastnú značku. Šperkárskemu remeslu sa pritom začala venovať prevažne ako samouk, prostredníctvom kníh, internetu a predovšetkým vlastných skúseností. Namiesto systematického šperkárskeho vzdelania tak jej tvorivú cestu formovalo skúšanie, objavovanie možností jednotlivých materiálov a postupné zdokonaľovanie techniky. Práve táto sloboda jej umožnila vytvoriť si vlastný prístup, v ktorom sa nemusí striktne podriaďovať zaužívaným postupom ani vopred určenému výsledku. Vznik značky Z hlbín tak nebol výsledkom jedného premysleného strategického rozhodnutia, ale skôr prirodzeným vyústením viacerých záujmov a skúseností, ktoré sa v Eliškinom živote postupne stretli. Maľba, fotografia, poézia, história, móda aj remeselná tvorba, ktoré sa jej kedysi zdali byť roztrúsené medzi príliš veľkým množstvom pomyselných stoličiek, zrazu našli spoločný priestor. V šperku objavila médium, ktoré jej umožňuje nielen pracovať rukami, ale aj premýšľať v obrazoch, vytvárať príbehy a rozvíjať vlastný estetický svet. „Dlho som hľadala a nebola som si istá, či vôbec patrím do sveta umenia, medzi umelcov. A zároveň ma učiteľstvo absolútne nenapĺňalo. Toto bolo konečne niečo, čo spája všetky moje záujmy do jednej konkrétnej veci, ktorej sa moja duša nevie nabažiť,“ vysvetľuje. Hoci sa jej značka začala formovať len relatívne nedávno, našla v nej niečo, čo jej počas predchádzajúcich rokov chýbalo – pocit vlastnej tvorivej identity. Pri výrobe šperkov dnes dokáže stráviť celé hodiny bez toho, aby si uvedomovala plynutie času. Rovnako dôležité je pre ňu aj vedomie, že sa nemusí vzdať ostatných záujmov, pretože ich dokáže prirodzene prepájať s tým, čo tvorí. „Ani sa necítim tak, že by som našla šperk, ale že šperk si našiel mňa,“ hovorí Eliška. Práve v tomto obrátenom pohľade sa skrýva podstata jej doterajšej cesty. Po rokoch skúšania a hľadania napokon neobjavila iba novú tvorivú disciplínu, ale aj spôsob, ako prostredníctvom nej vyjadriť samú seba. A hoci sa jej prvé šperkárske experimenty začali spomienkou na stratený prívesok, jej autorský svet napokon zásadne ovplyvnila ešte jedna vášeň – potápanie a fascinácia tým, čo sa ukrýva pod vodnou hladinou.

Stratený prívesok z Neapola nebol jediným impulzom, ktorý Elišku Annu Horvátovú priviedol k šperkárskej tvorbe. Rovnako dôležitú úlohu zohrala jej fascinácia morom a podmorským svetom, ktorý sa postupne stal hlavným zdrojom inšpirácie aj charakteristickým poznávacím znakom značky Z hlbín. Práve počas potápania objavila prostredie, ktorého atmosféra, farebnosť a rozmanitosť prírodných štruktúr ju oslovili natoľko, že ich začala prenášať do vlastných šperkov. „Našla som sa v potápaní a v podmorskom živote, v prírode a v tom, čo sa nachádza pod vodou. Najväčšiu krásu, akú som kedy vlastnými očami videla, som zažila práve tam,“opisuje Eliška svoj vzťah k svetu pod hladinou. Podmorská krajina ju fascinuje predovšetkým svojimi kontrastmi. Ostré koraly, drsné a nepravidelné povrchy, jemné odlesky perlete či svetlo prenikajúce vodou vytvárajú vizuálne prostredie, v ktorom sa stretáva krehkosť s dravosťou a pokoj s neustálym pohybom. Práve tieto protiklady sa stali základom jej autorského jazyka. Významnú úlohu v ňom zohráva perleť, ktorú objavila aj v spomínanom neapolskom prívesku. Po jeho strate sa k tomuto materiálu opakovane vracala, až napokon našla spôsob, ako ho využiť vo vlastnej tvorbe. „Vždy, keď sa na tie šperky pozriem alebo keď ich vyrábam, spomeniem si na kontrast ostrých koralov a drsných kovov s perleťou, ktorá sa nádherne jemne leskne. Keď sa tieto materiály spoja, ligocú sa podobne, ako keď ich človek vidí pod vodou,“ vysvetľuje. Mušle a perleť sa tak pre ňu nestali iba dekoratívnymi komponentmi, ale aj nositeľmi konkrétnej spomienky a pocitu. Ich prirodzená nepravidelnosť, farebné premeny a schopnosť odrážať svetlo jej poskytli estetický základ, na ktorom začala budovať vlastnú značku. „Tie mušle boli pre mňa veľkým objavom. Vtedy som si uvedomila, že toto je presne tá estetika, ktorú chcem vytvárať a ďalej v nej pokračovať.“ Odtiaľ pochádza aj názov Z hlbín, ktorý však v Eliškinom ponímaní nesúvisí výlučne s morom. Hlbiny pre ňu predstavujú aj vnútorný svet človeka, jeho emócie, spomienky a osobné prežívanie. „Nie je to len z hlbín mora, ale aj z hlbín mojej duše,“ hovorí. Šperk sa tak stáva akýmsi hmotným záznamom pocitov, ktoré nemusia mať vždy presne pomenovateľnú podobu. Potápanie pritom zostáva dôležitou súčasťou jej života aj dnes. Každý návrat pod hladinu jej prináša nové vizuálne podnety a energiu, z ktorej dokáže čerpať ešte dlho po návrate na súš. Hoci sa jej tvorivé témy postupne rozširujú aj mimo bezprostredných odkazov na more, podmorská estetika zostáva prítomná v samotnom charaktere jej šperkov.

Kolekcia *Záblesky vznikla intuitívnym experimentovaním s prírodnými materiálmi, pri ktorom Eliška necháva mušle a perly prirodzene formovať výslednú podobu šperkov. Jednotlivé kúsky pripomínajú podvodný svet – éterický, divoký a plný tajomstiev. Spájajú jemnosť so surovosťou, nepravidelné štruktúry s asymetriou a pokoj s nespútanosťou prírody.

Pri výrobe Eliška najčastejšie využíva Tiffany techniku, známu predovšetkým z výroby vitráží, ktorú prispôsobila vlastnému šperkárskemu prejavu. Ide o spôsob práce založený na spájaní jednotlivých komponentov pomocou mäkkého spájkovania. Pri klasickej Tiffany technike sa okraje sklenených dielov obaľujú medenou fóliou a následne spájajú kovovou spájkou. V šperkárskej tvorbe umožňuje tento princíp kombinovať rozmanité materiály a vytvárať okolo nich nepravidelné kovové štruktúry. Eliška pracuje predovšetkým s bezolovnatým šperkárskym cínom s prímesou striebra, ktorý dopĺňa perlami, perleťou, mušľami a ďalšími komponentmi. Cín jej vyhovuje svojou tvárnosťou a relatívne nízkou teplotou tavenia, vďaka ktorej môže kov postupne nanášať, vrstviť a formovať. Výsledkom sú organické línie, nepravidelné spoje a povrchy, ktoré pripomínajú drobné prírodné útvary. „Je to veľmi organická technika, pri ktorej je pre mňa samotný proces umením,“ vysvetľuje. Na rozdiel od tradičných šperkárskych postupov, pri ktorých môže byť cieľom dosiahnutie presného a vopred definovaného tvaru, jej tento spôsob práce poskytuje väčší priestor na spontánnosť a experimentovanie. Kov sa počas tvorby správa ako aktívny materiál, ktorého vlastnosti do určitej miery ovplyvňujú výslednú podobu šperku. Práve v tom Eliška nachádza jednu z najväčších predností svojej techniky. „Cín je materiál, ktorý veľmi odpúšťa a určitým spôsobom dokáže človeka pri tvorbe sám viesť. Možno to znie trochu ezotericky, ale pre mňa je to taká konverzácia. Ja mu niečo navrhnem a on s tým môže súhlasiť alebo to môže vyzerať úplne inak. A niekedy je ten výsledok dokonca lepší, než som si pôvodne predstavovala.“ Tento dialóg medzi autorkou a materiálom sa stal prirodzenou súčasťou jej tvorivého procesu. Hoci má často predstavu o výslednej atmosfére či charaktere šperku, jeho konkrétnu podobu necháva postupne vznikať priamo pod jej rukami. Cín pritom vníma aj ako určitú metaforu vlastného umeleckého vývoja. Je to materiál, ktorý sa dokáže prispôsobovať a meniť, no po stuhnutí si zachová svoj tvar. „Tie línie sa akoby samy dotvárajú pod mojimi rukami. A určitým spôsobom mi to pripomína aj to, ako som sa ja sama formovala prostredníctvom umenia ako človek.“

Rovnako intuitívne ako ku kovu pristupuje Eliška aj k výberu ostatných materiálov. Základom jej tvorby sú predovšetkým mušle, perleť a perly, pričom uprednostňuje tie, ktoré si zachovávajú prirodzenú nepravidelnosť. Namiesto dokonale symetrických tvarov ju priťahujú drobné odchýlky, nečakané farebné kombinácie a štruktúry, ktoré vznikli bez zásahu človeka. Výrazné miesto v jej tvorbe majú napríklad mušle abalone, známe svojím dúhovým perleťovým povrchom, na ktorom sa podľa dopadajúceho svetla objavujú odlesky zelenej, modrej, fialovej či ružovej. Ich farebnosť vzniká vďaka mikroskopickej štruktúre perlete, ktorá ovplyvňuje odraz a interferenciu svetla. Práve tieto optické vlastnosti jej umožňujú vytvárať šperky, ktorých vzhľad sa prirodzene mení pri pohybe a v rôznych svetelných podmienkach. Materiály pritom nevyhľadáva podľa akéhosi zoznamu. Postupne si buduje vlastnú zbierku mušlí, perál a kameňov, ku ktorým sa vracia pri navrhovaní nových objektov. Navštevuje špecializované obchody s minerálmi a prírodnými materiálmi, kde sa často dostáva do kontaktu s ľuďmi, ktorí zdieľajú jej fascináciu prírodou. „Na Slovensku poznám jednu veľmi milú rodinu geológov, s ktorými sa vždy trochu porozprávame o jednotlivých mušliach. Majú pre ne podobnú vášeň ako ja a vždy mi pomôžu nájsť to, čo práve hľadám. Dokážu pochopiť aj víziu, podľa ktorej si materiály vyberám,“ približuje. Okrem morských materiálov ju zaujímajú aj riečne a jazerné kamene, ktoré príležitostne sama zbiera a v budúcnosti by ich chcela využiť v samostatnej kolekcii. Jej pracovný priestor tak postupne zapĺňajú drobné prírodné objekty, ktoré ešte nemusia mať konkrétne využitie, no čakajú na moment, keď sa stanú súčasťou nového šperku. „Mnohokrát je pre mňa samotný materiál inšpiráciou. Dá mi nejaký pocit, ten vo mne vytvorí určitú ideu a odtiaľ sa to už začne postupne rozvíjať, až nakoniec vznikne celý šperk.“ Pri navrhovaní preto nepostupuje vždy od kresby k hotovému výrobku. Niekedy si pripraví skicu, inokedy začne priamo kombinovať jednotlivé komponenty a skúmať, ako spolu fungujú. Aj keď má na začiatku konkrétnu predstavu, počas práce sa môže zásadne zmeniť. „Veľakrát ten šperk vyzerá úplne inak ako na pôvodnom návrhu. Akoby si sám presadil svoje a povedal mi: Eliška, takto by to vlastne vyzeralo lepšie.“ Spontánnosť však neznamená, že by pri tvorbe ustupovala technická stránka. Najmä pri zložitejších náhrdelníkoch musí premýšľať nad konštrukciou, vyvážením jednotlivých častí a spôsobom, akým bude šperk sedieť na tele. Dôležité je, aby sa jednotlivé komponenty neželane neotáčali, správne držali a zároveň zostali pohodlné pri nosení. Práve tu sa jej intuitívny prístup stretáva s remeselnou precíznosťou a neustálym učením. Samotný proces ju však dokáže natoľko pohltiť, že pri práci neraz stratí pojem o čase. „Niekedy si až po ôsmich hodinách uvedomím, že stále vyrábam šperky. Jednoducho pokračujem, som na tej vlne, keď sa s tým šperkom rozprávam,“ opisuje stav sústredenia, ktorý sa stal jedným z najdôležitejších zdrojov jej tvorivého naplnenia.

Z takéhoto prístupu prirodzene vyrastá aj charakteristický rukopis značky Z hlbín. Eliškine šperky na prvý pohľad prezrádzajú fascináciu organickými formami, nepravidelnými líniami a kontrastom medzi kovom a prírodnými materiálmi. Kovové štruktúry často pripomínajú podmorské útvary, drobné koraly či bubliny, ktoré sa zachytili na povrchu mušlí a perál. Práve motív bubliniek považuje Eliška za jeden z najvýraznejších a najčastejšie sa opakujúcich prvkov svojej tvorby. „Vidno tam tie podmorské bublinky, veľmi jemné tvary a krásne perly, ktoré sa do toho akoby zlievajú. Tie bublinky sú taká opakujúca sa téma v mojej tvorbe,“ charakterizuje vlastný vizuálny jazyk. Popri podmorskom svete sa však v jej šperkoch objavujú aj ďalšie, menej očakávané inšpirácie. Významnú úlohu tu zohráva historické vzdelanie a dlhodobý záujem o dejiny módy a umenia. V niektorých tvaroch či dekoratívnych detailoch sama rozpoznáva odkazy na byzantské umenie alebo renesančnú estetiku. Nejde pritom nevyhnutne o vedomé citovanie konkrétnych historických predlôh. Skôr o vizuálne skúsenosti, ktoré si počas štúdia osvojila a ktoré sa dnes prirodzene premietajú do jej tvorby. „Možno sa tam prejavuje aj tá maličká časť vo mne, ktorá je vyštudovaná historička. Občas sú tam byzantské motívy, inokedy trochu renesancie. História módy sa určite prejavuje aj na tom, čo vytváram,“ priznáva. V jej rukopise sa tak stretávajú dva zdanlivo vzdialené svety – organická estetika prírody a dekoratívne princípy historického umenia. Spája ich záujem o ornament, štruktúru, detail a výrazný vizuálny účinok. Výsledkom sú šperky, ktoré môžu pripomínať drobné nálezy z morských hlbín, ale zároveň v sebe nesú určitú historizujúcu vznešenosť. Eliška pritom nemá ambíciu vytvárať dokonale uhladené a uniformné predmety. Dôležitejšia je pre ňu osobitosť každého kusu, jeho charakter a schopnosť vyvolať emóciu. Šperk vníma ako predmet, ktorý môže byť jemný aj výrazný, surový aj nežný, a ktorý nemusí svoju krásu zakladať na pravidelnosti či symetrii. Hoci jej tvorba vyrastá z veľmi osobných skúseností a fascinácie podmorským svetom, postupne si uvedomila, že jednotlivé šperky dokážu fungovať aj ako súčasť väčšieho príbehu. Namiesto izolovaných objektov tak začala premýšľať o celých kolekciách, v ktorých sa spájajú konkrétne emócie, vizuálne motívy a atmosféra. A práve v tomto momente sa jej záujem o šperk opäť stretáva s ďalšími umeleckými disciplínami, ktoré ju sprevádzajú od detstva – módou, fotografiou, filmom a scénografiou.

Hoci je šperk ústredným médiom tvorby Elišky Anny Horvátovej, jej autorský svet sa zďaleka nekončí pri samotnom predmete. Rovnako dôležité je pre ňu všetko, čo sa odohráva okolo neho – atmosféra, prostredie, postavy a príbehy, ktoré jednotlivým kolekciám dávajú ďalší rozmer. V tomto smere sa prirodzene vracia k svojim pôvodným záujmom o módu, fotografiu, film a výtvarné umenie, ktoré sa jej prostredníctvom značky Z hlbín podarilo prepojiť do jedného tvorivého celku. Jednotlivé kolekcie preto nevznikajú iba ako súbory šperkov spojených podobnou estetikou či použitým materiálom, ale často vychádzajú z konkrétnej predstavy, emócie alebo imaginárnej postavy, okolo ktorej Eliška postupne buduje vlastný vizuálny svet. „Mnohokrát tie šperky vznikajú tak, že mám nejakú ideu alebo pocit a v rámci toho vznikajú samotné šperky. Nie je to tak, že by som mala hneď na začiatku konkrétny nákres alebo model,“ vysvetľuje. Inšpirácia pritom môže prísť prakticky od hocikade – z prírody, filmu, historického obdobia alebo obyčajného momentu, ktorý v nej zanechá silný dojem. Dôležitú úlohu v jej predstavivosti zohrávajú najmä ženské postavy, ktoré sa stávajú akýmisi múzami jednotlivých kolekcií. Niekedy si predstavuje jemnú éterickú bytosť, inokedy ženu vynárajúcu sa z jazera alebo sebavedomú kráľovnú. Každá z týchto postáv má vlastnú osobnosť, atmosféru a vizuálnu identitu, ktoré sa následne premietajú do charakteru šperkov. „Všelijaké ženské postavy si formujem vo svojej hlave a tie sú potom múzami pre jednotlivé kolekcie,“ približuje Eliška. Hoci sú tieto predstavy často výrazne spojené so ženskosťou, samotné šperky nevníma ako výlučne ženské doplnky. Jej tvorba je otvorená rôznym podobám nosenia a rodovým identitám, pričom ju zaujíma aj to, ako sa jemnosť, drsnosť či výrazné organické formy menia v závislosti od človeka, ktorý ich nosí. Sama spomína, že jej šperky pravidelne nosí aj jej priateľ, na ktorom môže pozorovať, ako prirodzene fungujú na mužovi. V jej portfóliu sa nachádzajú prstene, náušnice, náhrdelníky aj menej tradičné doplnky, napríklad dekoratívne karabíny, ktoré možno pripínať na kabelky, opasky alebo používať ako praktické predmety. Hoci medzi zákazníkmi patria k najobľúbenejším prstene, Eliška má osobitný vzťah k náhrdelníkom. Práve pri nich nachádza najväčší priestor na experimentovanie s kompozíciou, zložitosťou a vzájomným prepájaním jednotlivých komponentov. „Prstene sú asi najobľúbenejšie aj medzi ľuďmi, najviac mi ich chvália. Ale moja osobná láska sú určite náhrdelníky, pretože sa pri nich môžem najviac vyhrať a experimentovať,“ priznáva. Rozmanitosť jej tvorby tak nespočíva iba v odlišných typoch šperkov, ale predovšetkým v schopnosti prispôsobovať ich konkrétnemu príbehu a vizuálnej predstave.

Jednou z kolekcií, v ktorých sa tento prístup prejavil najvýraznejšie, je NEHA, vytvorená pri príležitosti sviatku svätého Valentína. Hoci by sa mohlo zdať, že ide o prirodzené spojenie šperkov s romantickou tematikou, Eliška sa rozhodla pristúpiť k téme lásky trochu inak. Namiesto tradičnej valentínskej estetiky chcela preskúmať širšie významy nehy, túžby, ženskosti a vzájomných vzťahov. Samotnú kolekciu charakterizuje ako vyjadrenie túžby po láske, jemnosti a vášni dotyku, ale aj ako odvahu otvorene prejavovať vlastné city. Pri jej vzniku sa inšpirovala aj filmom Mária Antoinetta režisérky Sofie Coppoly, ktorý je charakteristický výraznou vizuálnou štylizáciou, pastelovou farebnosťou, historickými kostýmami a hravým prepájaním dobovej estetiky so súčasnou kultúrou. Práve podobná kombinácia historickej vznešenosti a modernej citlivosti je blízka aj Eliškinmu spôsobu uvažovania. V kolekcii NEHA sa preto rozhodla pracovať s predstavou kráľovského prostredia, no jeho tradičné vzťahové usporiadanie obrátila naruby. Namiesto klasickej dvojice kráľa a kráľovnej postavila do centra príbehu jedinú kráľovnú, ktorej dvaja muži symbolicky slúžia a plnia jej priania. „Nechcela som stavať na tom, aký komerčný je Valentín. Skôr ma zaujímala samotná téma lásky a chcela som ju trochu obrátiť. Skúmať dynamiku ženskosti a mužskosti, jemnosti a hrubosti,“ vysvetľuje. Vizuálny príbeh kolekcie tak pracuje s obrátením zaužívaných mocenských a romantických stereotypov, pričom ženská postava tu nie je pasívnym objektom obdivu, ale sebavedomou protagonistkou vlastného sveta. Do fotografickej kampane Eliška zapojila svojich priateľov z umeleckého prostredia vrátane dvojice hudobníkov, ktorí v príbehu vystupujú ako oddaní spoločníci kráľovnej. „Namiesto toho, aby tam bol kráľ a kráľovná, je tam iba kráľovná. Dvaja moji kamaráti, speváci, ktorí majú spoločnú kapelu, jej budú akoby slúžiť a plniť všetky priania. Taká nečakaná dynamika v rámci lásky,“ približuje autorka. Samotné šperky pritom zostávajú verné charakteristickému rukopisu značky Z hlbín. Kombinujú perly, perleť a abalone mušle s nepravidelnými kovovými štruktúrami vytvorenými z cínu s prímesou striebra. Jemné farebné odlesky prírodných materiálov sa stretávajú s výraznejšími kovovými detailmi, čím prirodzene nadväzujú na ústrednú myšlienku kolekcie – spojenie nehy a sily, citlivosti a sebavedomia. Výsledkom nie je iba romantická séria šperkov, ale ucelený vizuálny príbeh, v ktorom sa osobné emócie, historické inšpirácie a súčasné uvažovanie o vzťahoch stretávajú v jednej autorskej výpovedi.

Podobne osobný charakter má aj kolekcia VÁŽKA, ktorá vznikla v súvislosti s Eliškinou ročníkovou prácou v oblasti textilného dizajnu. Jej súčasťou boli priesvitné šaty doplnené ručne vytvorenou čipkou s motívom vážky, ktorej charakteristické vlastnosti sa následne premietli aj do samostatnej šperkárskej kolekcie. Vážka Elišku zaujala svojou ľahkosťou, jemnosťou, ale zároveň aj určitou dravosťou a dynamikou pohybu. Mimoriadne dôležitá bola tiež farebnosť jej priesvitných krídel, na ktorých sa podľa dopadajúceho svetla objavujú odlesky zelenej a fialovej. Práve tieto vizuálne vlastnosti sa stali východiskom pri výbere perlete, perál a ďalších materiálov. Kolekcia obsahuje prstene, náušnice aj dekoratívne karabíny, v ktorých Eliška opäť pracuje s nepravidelnými organickými formami a jemnými farebnými premenami. VÁŽKA je však zaujímavá predovšetkým tým, ako prirodzene prepája jej dve tvorivé disciplíny – odevný a šperkársky dizajn. Šperky tu nevznikajú ako náhodné doplnky k hotovému odevu, ale rozvíjajú spoločnú vizuálnu myšlienku prostredníctvom odlišných materiálov a technológií. Významnú úlohu zohrala aj následná fotografická kampaň, ktorá patrí medzi Eliškine najosobnejšie projekty. Ako modelku si vybrala speváčku zo skupiny Vážky a fotenie sa odohrávalo pri jednom z jej najobľúbenejších jazier na Slovensku. Prostredie nebolo iba estetickou kulisou, ale prirodzeným pokračovaním samotnej témy. Vodná hladina, okolitá príroda a atmosféra miesta vytvorili priestor, v ktorom sa motív vážky mohol rozvinúť do širšieho vizuálneho príbehu. „Bolo to nafotené na jednom z mojich najobľúbenejších miest na Slovensku, pri úplne nádhernom jazere. Tá atmosféra a komunita, ktorú si okolo toho tvorím, boli pre mňa veľmi dôležité,“ spomína Eliška. Osobitnú hodnotu kolekcii dodali aj ľudia, s ktorými na nej spolupracovala. Keďže išlo prevažne o jej priateľov, celý proces vznikal v uvoľnenej atmosfére spoločného tvorenia, kde sa jednotlivé nápady prirodzene dopĺňali a menili. „Poznám sa so všetkými tými ľuďmi a spolupracujeme na tom, akoby to bolo naše spoločné dieťa. Sú to síce moje šperky, ale celá tá situácia sa vytvára sama, podobne ako samotný šperk,“ opisuje. Práve preto VÁŽKU nevníma iba ako jednu zo svojich kolekcií, ale aj ako osobnú spomienku na konkrétne miesto, ľudí a spoločný tvorivý zážitok. V tomto prípade sa tak symbolika prírody, remeselná tvorba a medziľudské vzťahy spojili do projektu, ktorého význam presahuje samotné výsledné objekty.

Eliškin autorský rukopis sa ďalej rozvíja aj v kolekciách JOAN a YEAR OF THE HORSE, ktoré ukazujú, ako dokáže svoje charakteristické materiály prepájať s odlišnými témami a symbolmi. Kolekcia JOAN, inšpirovaná historickou postavou Johanky z Arku, skúma kontrast medzi nežnosťou a silou, krehkosťou a odvahou. Jemnosť perál a perlete tu dopĺňajú výrazné kovové štruktúry a prvky pripomínajúce stredoveké brnenie. Na kolekcii Eliška spolupracovala s autorkou značky Sambucus Chains, ktorá pre jednotlivé šperky vytvorila ručne vyrábané prvky z kovových krúžkov, známe ako chainmail. Výsledkom sú náhrdelníky, prstene a náušnice, v ktorých sa historická symbolika stretáva so súčasným autorským dizajnom. Odlišnú estetiku prináša kolekcia YEAR OF THE HORSE, ktorá do organického sveta Z hlbín vnáša motív koňa. Eliška v nej kombinuje charakteristické nepravidelné tvary z bezolovnatého cínu s prímesou striebra, perleť a riečne perly s drobnými kovovými príveskami koníkov z nehrdzavejúcej ocele. Kolekcia zahŕňa prstene, náušnice aj náhrdelníky a ukazuje, ako možno prostredníctvom nových motívov rozvíjať už rozpoznateľný výtvarný rukopis. Obe kolekcie zároveň potvrdzujú Eliškin záujem o kontrasty – medzi jemnosťou a surovosťou, prírodnými materiálmi a kovom či historickými odkazmi a súčasnou estetikou.

Fotografické kampane a vizuálna prezentácia sú pre Elišku rovnako dôležité ako výroba šperkov. Hoci sa jej práca začína pri materiáli, hotový predmet predstavuje iba jednu časť výsledného autorského diela. Až v spojení s konkrétnym prostredím, stylingom, modelkou či fotografickým obrazom získava kolekcia podobu príbehu, ktorý chce sprostredkovať ostatným. Eliška tento proces prirovnáva k tvorbe malého filmu, v ktorom sa jednotlivé vizuálne prvky postupne skladajú do spoločnej atmosféry. „Nie je to len o dizajne samotného šperku, ale aj o tom, aby zapadal do príbehu, ktorý sa snažím ukázať ľuďom. Je to určitým spôsobom taký minifilm, ktorý vytváram na scéne,“ vysvetľuje. Pri príprave kampaní preto prirodzene preberá aj úlohu kreatívnej režisérky. Premýšľa nad výberom lokality, charakterom postáv, oblečením, svetlom a celkovou vizuálnou kompozíciou. Zároveň však nejde o proces, v ktorom by všetko podliehalo výlučne jej predstavám. Naopak, dôležitou súčasťou je otvorenosť voči nápadom ďalších spolupracovníkov. Modelky sa často podieľajú na vlastnom stylingu a líčení, pričom Eliška rešpektuje ich osobnosť aj spôsob, akým sa v konkrétnej úlohe cítia. „Mnohokrát sú samotné modelky pre mňa veľkými múzami. Pracujem aj s ich vlastným názorom, s tým, ako sa cítia komfortne a ako si ony predstavujú scénu. Ten príbeh tvoríme určitým spôsobom spolu,“ približuje. Podobne pristupuje aj k fotografom, s ktorými postupne rozvíja vzájomnú tvorivú komunikáciu. Zatiaľ čo na začiatku môže mať konkrétnu predstavu o výslednom obraze, počas príprav a samotného fotenia vznikajú nové nápady, ktoré pôvodný koncept ďalej rozvíjajú. Tento spôsob spolupráce je veľmi blízky jej prístupu k výrobe šperkov – namiesto striktne určeného výsledku ponecháva priestor spontánnosti, experimentovaniu a nečakaným riešeniam. Fotografia jej navyše umožňuje vracať sa k jednej z disciplín, ktoré ju sprevádzali už v detstve. Hoci zatiaľ pri kampaniach spolupracuje predovšetkým s ďalšími fotografmi, do budúcnosti by sa chcela fotografovaniu venovať aj samostatne. „Jedného dňa dúfam, že budem aj tou fotografkou. Určite k tomu smerujem. Nesnažím sa však znova sedieť na viacerých stoličkách, pretože práve šperk mi toto všetko ponúka,“ vysvetľuje. Vďaka značke Z hlbín tak dokáže rozvíjať svoje rôznorodé umelecké záujmy bez toho, aby ich musela vnímať ako samostatné a navzájom nesúvisiace činnosti. Šperk sa stal východiskom pre tvorbu komplexných vizuálnych svetov, v ktorých sa stretáva móda, fotografia, scénografia, príroda aj osobná fantázia. A hoci každý z týchto svetov vychádza predovšetkým z Eliškinej predstavivosti, jeho konečná podoba vzniká v spolupráci s ľuďmi, ktorí doň prinášajú vlastné skúsenosti, schopnosti a tvorivú energiu. Práve vďaka nim sa z pôvodne individuálnej autorskej činnosti postupne stáva aj priestor na spoločné tvorenie a budovanie vzťahov, ktoré dnes predstavujú jednu z najdôležitejších súčastí značky Z hlbín.

Keď si Eliška pred viac než rokom začínala budovať vlastnú značku Z hlbín, pravdepodobne ešte netušila, koľko nových ľudí, skúseností a príležitostí jej toto rozhodnutie prinesie. Hoci sa jej tvorba začala ako osobné hľadanie vlastného umeleckého jazyka, postupne sa stala aj vstupenkou do komunity mladých dizajnérov, fotografov, hudobníkov a ďalších tvorcov, medzi ktorými našla prostredie, aké jej dovtedy chýbalo. Práve ľudský rozmer vlastnej značky dnes považuje za jeden z najväčších prínosov celej tejto skúsenosti. „Určite tá komunita, ktorá okolo toho vzniká, je mojou najväčšou hnacou silou,“ hovorí Eliška, ktorá si na bratislavskej kreatívnej scéne postupne vytvorila množstvo osobných aj profesionálnych vzťahov. Vzájomná podpora pritom podľa nej nefunguje iba na úrovni spoločných projektov, ale predovšetkým prostredníctvom každodenných drobných gest, odporúčaní a úprimného záujmu o tvorbu ostatných. „Nečakala som, že tu bude až taká veľká podpora. Na našej malej bratislavskej scéne je skvelá komunita umelcov, ktorí sa vzájomne podporujú,“ vysvetľuje. Osobitne si váži otvorenosť, s akou mladí tvorcovia pristupujú k spoluprácam a zdieľaniu vlastných skúseností. Namiesto konkurenčného prostredia, v ktorom by každý bojoval výlučne za vlastnú značku, objavila sieť ľudí, ktorí si dokážu navzájom pomáhať, prepájať svoje disciplíny a vytvárať nové príležitosti. Zaujímavým prejavom tejto solidarity je aj takzvaná „barter culture“, teda kultúra vzájomnej výmeny, ktorá sa medzi mladými tvorcami prirodzene rozvíja. Dizajnéri, umelci a remeselníci si medzi sebou vymieňajú vlastné výrobky či služby, pričom namiesto peňazí zohráva hlavnú úlohu vzájomný obdiv k tvorbe toho druhého. „Keď sa niekomu páči môj šperk a je to umelec, ktorý tiež tvorí niečo vlastné, jednoducho si svoje umenie vymeníme,“ približuje. Sama takto získala niekoľko obľúbených kúskov oblečenia od ďalších dizajnérov, ale dokonca aj tetovanie. Za podobnými výmenami pritom nevidí iba praktickú výhodu, ale najmä osobný rozmer vzťahov, ktoré sa vďaka nim vytvárajú. „Veľmi sa mi páči tá ľudskosť, ktorá funguje medzi umeleckou komunitou a to, ako sa vzájomne podporujeme.“ Práve takéto skúsenosti jej pomáhajú utvrdzovať sa v presvedčení, že umelecká tvorba nemusí byť osamelou činnosťou, ale môže sa prirodzene rozvíjať v prostredí založenom na spolupráci, dôvere a spoločnom nadšení.

Dôležitým miestom stretávania tejto komunity sú pre Elišku predovšetkým menšie dizajnérske markety, pop-upy a nezávislé predajné podujatia, na ktorých môžu mladí autori prezentovať svoju tvorbu priamo verejnosti. Pre začínajúce značky predstavujú podobné formáty nielen príležitosť predávať vlastné produkty, ale aj možnosť získavať bezprostrednú spätnú väzbu, spoznávať ďalších tvorcov a postupne si budovať publikum. Eliška v rozhovore spomína najmä skúsenosti s menšími bratislavskými podujatiami a aktivitami kolektívu M2M, vďaka ktorým sa dostala do kontaktu s ďalšími ľuďmi z miestnej kreatívnej scény. Práve z takýchto stretnutí podľa nej často vznikajú nové spolupráce, ktoré postupne presahujú rámec jednorazových podujatí. „Tieto malé pop-upy sa naozaj pretvorili na komunitu. Teraz sa mi už aj vďaka nim črtajú spolupráce do budúcnosti a všetci sú k sebe neskutočne pozitívni,“približuje. Teší ju tiež, že záujem o lokálnu autorskú tvorbu podľa jej skúseností postupne rastie a že čoraz viac ľudí vyhľadáva predmety, za ktorými stojí konkrétny človek a jeho osobný príbeh. Sama pritom za najväčšie zadosťučinenie nepovažuje iba predaj šperku, ale predovšetkým moment, keď v ňom niekto objaví podobne silné osobné spojenie, aké kedysi zažila ona sama pri stratenom prívesku z Neapola. „Niekedy niekomu ponúknem svoje šperky a ten človek sa z nich teší úplne rovnako ako ja. Takým až detským spôsobom, že toto je presne niečo, čo ho vystihuje a čo chce nosiť,“ opisuje. V takýchto chvíľach sa jej vlastná skúsenosť symbolicky uzatvára. Z potreby vytvoriť predmet, ktorý by dokonale vystihoval jej osobnosť, sa stala tvorba, prostredníctvom ktorej dnes pomáha podobný pocit nachádzať aj ostatným. Zároveň si však uvedomuje, že budovanie nezávislej značky nie je jednoduché. Najmä v súčasných ekonomických podmienkach čelia drobní tvorcovia a živnostníci množstvu praktických aj finančných výziev. Eliška napriek tomu vníma silu miestnej komunity ako jeden z dôvodov, prečo má zmysel pokračovať. Podľa nej práve náročnejšie podmienky môžu ešte viac zvýrazniť potrebu vzájomnej solidarity a spolupráce. „Myslím si, že to tú komunitu vôbec neodrádza. Možno ju to robí ešte silnejšou. Je tam určitý odpor voči tomu a snaha pretrvať,“ zamýšľa sa nad situáciou mladých nezávislých tvorcov na Slovensku.

S rastúcimi skúsenosťami sa Eliške zároveň otvárajú nové možnosti, ako vlastnú tvorbu posúvať ďalej. Hoci doteraz spolupracovala s ďalšími umelcami predovšetkým pri fotografických kampaniach a vizuálnej prezentácii kolekcií, postupne začína uvažovať aj o spoločných projektoch, ktoré budú vznikať už v samotnej fáze navrhovania a výroby. Jednou z pripravovaných spoluprác je projekt s Patrikom zo značky Pampeliško, v ktorom by sa mal prepojiť textilný dizajn s jej charakteristickými šperkárskymi prvkami. „On vytvára dizajn, ktorý dáva na svoj textil, a ja doň vkladám svoje šperkové doplnky,“ približuje základnú myšlienku pripravovaného projektu. Práve prepojenie textilu a šperku je pritom oblasťou, ku ktorej sa chce v budúcnosti výraznejšie vrátiť. Hoci sa šperk stal dominantnou súčasťou jej tvorby, odevný dizajn naďalej vníma ako priestor plný nevyužitých možností. Zaujíma ju, ako by sa dali obe disciplíny prepájať nielen prostredníctvom doplnkov, ale aj priamo v konštrukcii a materiálovom riešení odevov. „Chcela by som nájsť nejaký most, kde sa prepája práve šperk a textil,“ vysvetľuje. Jej ambície však smerujú aj k ďalšiemu rozvíjaniu samotného šperkárskeho remesla. Doterajšia tvorba je založená predovšetkým na práci s cínom a mäkkým spájkovaním, no Eliška by si chcela postupne osvojiť aj ďalšie technológie, ktoré by jej umožnili pracovať s odlišnými materiálmi a vytvárať konštrukčne náročnejšie objekty. Zaujíma ju najmä práca so striebrom a techniky odlievania kovov, pri ktorých by mohla experimentovať s novými tvarmi a postupmi. „Chcela by som ísť aj do drahších kovov, pracovať s čistým striebrom, s odlievaním a postupne skúšať rôzne techniky,“potvrdzuje aj Eliška. Nevylučuje ani experimentovanie so zlatom, hoci priznáva, že z estetického hľadiska jej zatiaľ nie je také blízke ako strieborné odtiene. Nové materiály však nevníma ako nevyhnutnú zmenu vlastného rukopisu, ale skôr ako ďalšiu možnosť rozšíriť jeho výrazové prostriedky. S tým súvisí aj záujem o doplnenie odborného vzdelania v oblasti práce s drahými kovmi a príslušných požiadaviek na ich spracovanie a označovanie. Eliška si uvedomuje, že ak chce svoju tvorbu posúvať na profesionálnu úroveň, musí popri umeleckom experimentovaní postupne rozvíjať aj technické a remeselné zručnosti. Zároveň však nechce stratiť spontánnosť, ktorá jej tvorbu charakterizuje od začiatku. Aj nové technológie preto vníma predovšetkým ako príležitosť objavovať, skúšať a hľadať ďalšie možnosti osobného vyjadrenia.

Za všetkými týmito plánmi sa skrýva aj jedna celkom konkrétna ambícia – aby sa tvorba šperkov mohla jedného dňa stať Eliškiným hlavným povolaním. Hoci značka Z hlbín vznikla predovšetkým z osobnej potreby tvoriť, postupne v nej začína vidieť aj možnosť vybudovať si vlastnú profesionálnu budúcnosť. Sama pritom priznáva, že takýto scenár by bol pre jej rodinu, ktorá ju od detstva viedla skôr k predstave stabilného zamestnania, možno trochu prekvapivý. „Chcela by som si jedného dňa vedieť šperkami aj zarábať. Pre mojich rodičov a starých rodičov by to bolo určite veľké prekvapenie, ale dúfam, že sa mi tento cieľ splní. Že ľudia uvidia, že sa dá živiť aj niečím, čo človeka baví, vlastným umením,“ hovorí. Jej predstavy pritom nevychádzajú iba z túžby po úspechu či finančnej nezávislosti. Oveľa dôležitejšie je pre ňu zachovať si možnosť robiť niečo, v čom našla skutočné osobné naplnenie. Po rokoch hľadania a pochybností o vlastnom mieste v umeleckom prostredí jej totiž šperkárska tvorba priniesla nielen novú profesijnú perspektívu, ale aj väčšiu istotu v tom, kým je a čomu sa chce venovať. „Určite mi to pomohlo aj so sebavedomím, pretože som si našla niečo, čo ma naozaj napĺňa. A to, že sa z toho tešia aj ostatní ľudia a robí im to radosť, je už len posledná čerešnička na torte,“ vysvetľuje. Keď sa nedávno obzrela za prvým rokom fungovania značky Z hlbín, spomínala na obdobie plné učenia, skúšania, radosti, stresu aj prebdených nocí. Predovšetkým však na množstvo momentov, ktoré ju opakovane utvrdili v tom, že rozhodnutie pustiť sa do vlastnej tvorby bolo správne. Osobitné poďakovanie venovala ľuďom, ktorí jej dôverovali, nosili jej šperky, zdieľali jej tvorbu alebo ju jednoducho podporovali. Práve vďaka nim sa z individuálneho umeleckého projektu postupne stáva niečo, čo presahuje samotnú značku. Z hlbín dnes predstavuje nielen charakteristickú estetiku organických šperkov, ale aj priestor, v ktorom sa stretávajú osobné príbehy, tvorivé experimentovanie a vzťahy medzi ľuďmi. Eliška pritom zostáva otvorená všetkému, čo jej ďalšia cesta prinesie. Nemá potrebu definitívne uzatvárať vlastný rukopis ani presne určovať, kam sa jej tvorba musí posunúť. Dôležitejšie je pre ňu pokračovať v objavovaní, učení a zachovať si radosť z procesu, ktorý ju dokáže úplne pohltiť. A hoci sa jej cesta k šperku začala neistotou a dlhým hľadaním, dnes si už život bez vlastnej tvorby nedokáže predstaviť. „Naozaj ma to začalo fascinovať tak, že to veľmi napĺňa moju dušu. Tvorí to veľkú časť mojej identity, s ktorou som veľmi spokojná. Už si ani neviem predstaviť, že by som to nerobila,“ uzatvára Eliška. Jej príbeh tak nie je iba rozprávaním o vzniku mladej šperkárskej značky, ale aj o postupnom nachádzaní vlastného miesta vo svete. O odvahe vrátiť sa k tomu, čo človeka prirodzene priťahuje, a presvedčení, že aj z osobnej vášne môže vyrásť niečo zmysluplné. Niečo, čo sa začína hlboko v nás, no postupne si nachádza cestu aj k ostatným.

Eliška Anna Horvátová je šperkárka a dizajnérka, ktorá tvorí pod autorskou značkou Z hlbín. Po štúdiu histórie a skúsenostiach s učiteľstvom sa začala venovať textilnému dizajnu, od ktorého postupne prešla k vlastnej šperkárskej tvorbe. Ako samouk využíva predovšetkým Tiffany techniku, pri ktorej pracuje s bezolovnatým šperkárskym cínom s prímesou striebra a kombinuje ho s perlami, perleťou a ďalšími prírodnými materiálmi. Jej charakteristický rukopis vychádza z fascinácie podvodným svetom, organickými štruktúrami, historickým umením a kontrastom medzi jemnosťou a surovosťou. V kolekciách NEHA, VÁŽKA, JOAN či YEAR OF THE HORSE rozvíja osobné príbehy a symbolické motívy, pričom šperk prepája s módou, fotografiou a vizuálnym rozprávaním. Je súčasťou mladej bratislavskej kreatívnej scény, kde prostredníctvom spoluprác s ďalšími tvorcami rozvíja svoj intuitívny prístup k materiálu a vlastný umelecký jazyk.

◄ 1 ... 3 4 5 ... 10 ►