#čerstvé ovocie_fm#efemko#grafika#identita#ilustrácia#maľba#výtvarné umenie

Keď umenie rozväzuje šnúrky a búra očakávania

Dátum: 10.02.2025

Autor: Martin Brix

Keď bola malá, chceli, aby si zaväzovala šnúrky. Ona však vedela nakresliť celé ucho a pomenovať všetky vrstvy kože. Keď bola staršia, mala počítať rovnice, no namiesto toho poznala latinské názvy lesných zvierat a vedela zachytiť dynamiku svorky vlkov na love. Teraz od nej očakávajú, že sa bude fotiť na Instagram. Ona však radšej tvorí. Sarah Camilla Pekarčíková je výtvarníčka, ktorá sa odmietla prispôsobiť očakávaniam a jej diela sú surové, úprimné a odvážne. Preskúmame jej cestu od posadnutosti kreslením v detstve až po jej prvú samostatnú výstavu „Aj tak sa vydám!“, ktorá búra mýty o ženstve a identite.

Už ako batoľa bola Sarah fascinovaná svetom farieb a tvarov. „Mala som rok a pol, keď mi mama kúpila farbičky. Stará mama sa vtedy pýtala, načo mi to je, a odvtedy som bola posadnutá kreslením,“ spomína s úsmevom. Všetky rodinné videozáznamy zachytávajú malú Sarah v podobnej situácii – či už na oslavách, v kuchyni, alebo na chodbe, vždy s hlavou sklonenou nad papierom, ponorenú do svojho vlastného sveta. Táto vášeň nebola len detským nadšením, ale vytrvala a postupne sa stávala neoddeliteľnou súčasťou jej identity. Už v škôlke bolo jasné, že Sarah sa neuspokojí len s bežnými detskými aktivitami. „Už vtedy som bola presvedčená, že budem ilustrátorkou alebo maliarkou. Vychovávateľky ma namiesto popoludňajšieho spánku posielali na výtvarné súťaže,“ hovorí o svojich raných umeleckých skúsenostiach.

Talent si všimli aj pedagógovia mimo materskej školy – dokonca riaditeľ základnej umeleckej školy, ktorý ju už ako dieťa priamo oslovil a odporučil jej rodičom, aby ju prihlásili na výtvarné kurzy. Tento krok sa ukázal ako kľúčový, pretože ju nasmeroval k odbornejšiemu štúdiu umenia. Keď prišlo na výber strednej školy, pre Sarah to nebola dilema. „Jednoznačne grafika a maľba. Nikdy som nepochybovala, že by som sa mala venovať niečomu inému,“ hovorí. Jej detstvo bolo plné kreslenia, študovania ilustrácií v knihách a hľadania inšpirácie na internete. „Väčšinu svojho detstva som strávila tým, že som buď kreslila, alebo skúmala kresby a ilustrácie. Okrem toho som ešte chytala chrobáky, ale inak to bolo celé o tvorbe,“ dodáva so smiechom.

Na strednú školu nastúpila do Trenčína, kde študovala grafiku na Škole umeleckého priemyslu. Práve tam sa prvýkrát stretla s akademickým prístupom k výtvarnému umeniu a začala si formovať vlastný výtvarný jazyk. Veľký vplyv na ňu mal jej profesor Akad. mal. Peter Grísa, ktorý mal úzke väzby na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. „Rozprával mi o nej toľko, že som už bola viac-menej presvedčená, že tam chcem pokračovať v štúdiu,“ hovorí Sarah. 

Po absolvovaní Školy umeleckého priemyslu v Trenčíne bola pre Sarah Camillu Pekarčíkovú jasnou voľbou Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave (VŠVU). Už pri prvom kontakte so školou vedela, že je to miesto, kde chce pokračovať vo svojom umeleckom raste. „Keď som prišla na talentové skúšky, cítila som, že sem patrím. Tá atmosféra, spôsob výučby, ľudia – všetko ma presvedčilo, že som na správnom mieste,“ spomína. Na VŠVU sa zamerala na grafiku a ilustráciu, pričom študovala v Ateliéri ilustrácie a grafiky. Významný vplyv na jej vývoj mal vedúci Laboratória ilustrácie Mgr. art. Tomáš Klepoch, známy svojím nekonvenčným prístupom k tvorbe. „Mal veľmi punkový prístup a nútil nás rozmýšľať inak. Často ma konfrontoval s otázkami, na ktoré som si musela odpovedať úprimne. Učil nás, že umenie nemá byť len pekné, ale hlavne úprimné a výpovedné,“ hovorí Sarah. Pod jeho vedením začala viac experimentovať s grafikou a prepájať ju s maľbou a konceptuálnymi prístupmi. Práve počas štúdia si začala uvedomovať, že jej vizuálny jazyk sa neustále mení a vyvíja. „Na začiatku som chcela, aby všetko bolo dokonalé a esteticky uhladené. Ale postupne som pochopila, že autenticita je dôležitejšia než perfekcia,“ vysvetľuje. S týmto vedomím sa ponorila do tém ženskosti, identity a vizuálnej komunikácie, ktoré sa neskôr stali dominantnými v jej tvorbe.

Počas štúdia a po jeho ukončení získala Sarah množstvo skúseností na umeleckých stážach a rezidenciách doma aj v zahraničí. Jednou z jej prvých zahraničných skúseností bola stáž v Akadémii výtvarných umení v Krakove (Akademia Sztuk Pięknych w Krakowie), kde strávila niekoľko mesiacov v rámci programu Erasmus. „Bol to skvelý priestor na rozvíjanie maľby. Profesori tam mali iný prístup, bol viac tradičný, ale zároveň mi pomohol prehĺbiť vnímanie kompozície a farieb,“opisuje. Hoci jej pobyt v Krakove skrátila pandémia, mesiac, ktorý tam strávila, ju výrazne ovplyvnil. Po skončení štúdia strávila Sarah viac ako pol roka v Berlíne na absolventskej stáži. Táto skúsenosť bola pre ňu prelomová nielen umelecky, ale aj osobnostne. „Berlín ma naučil, že v umení neexistujú hranice. Tamojšia umelecká scéna je neuveriteľne dynamická a otvorená. Ľudia tam jednoducho realizujú svoje nápady, bez ohľadu na to, aké šialené sa zdajú,“ spomína. Práve v Berlíne sa ešte viac prehĺbilo jej vnímanie umeleckej identity. Videla umelcov, ktorí bez strachu experimentovali s médiami, formátmi aj konceptmi, čo ju inšpirovalo k ďalším odvážnym krokom vo vlastnej tvorbe.

Ďalšou dôležitou skúsenosťou bola jej umelecká rezidencia v Kaštieli v Moravanoch nad Váhom, kde sa zúčastnila maliarskeho sympózia. „Moravany boli úplne iný svet. Pokoj, obklopenie umelcami a sústredenie sa výlučne na tvorbu mi pomohlo preniknúť hlbšie do mojej vlastnej práce,“ hovorí. Tu vytvorila viacero diel, ktoré sa neskôr objavili na jej výstavách. Štúdium na VŠVU a umelecké stáže zohrali v jej kariére zásadnú úlohu. Každá z týchto skúseností jej pomohla formovať nielen umelecký rukopis, ale aj jej pohľad na umenie ako nástroj výpovede. „Každý z týchto pobytov ma niečím obohatil a posunul ďalej. Nebola to len otázka techniky, ale aj toho, ako sa vníma umenie v rôznych častiach sveta,“ uzatvára Sarah.

Tvorba Sarah Camilly Pekarčíkovej je odrazom jej osobného prežívania, introspektívnych otázok a spoločenských tém, ktoré ju ovplyvňujú. Postupom času prešla jej umelecká cesta zásadnou premenou – od konzervatívnejších foriem a uhladenej estetiky smerom k autentickej, odvážnej a radikálnejšej výpovedi. „Na začiatku som mala potrebu, aby všetko bolo esteticky príťažlivé, uhladené, aby moje diela zodpovedali očakávaniam toho, ako má vyzerať ‚dobré‘ umenie. Postupne som si však uvedomila, že skutočné umenie musí byť predovšetkým pravdivé,“ vysvetľuje. Táto zmena prišla postupne, no mala silný vplyv na jej vizuálny jazyk aj na tematický rozsah jej diel.

Sarah sa vo svojej tvorbe venuje identite, ženstvu, vizuálnej kultúre a introspekcii. Jej diela často reflektujú vnútorné dilemy, sociálne stereotypy a emocionálnu skúsenosť jednotlivca. Práve identita je kľúčovou témou jej umeleckého prejavu. „Identita je pre mňa niečo, čo sa neustále mení, čo nikdy nie je pevne dané. Je to proces, ktorý sa formuje podľa toho, aké podnety dostávame z okolia, aké médiá konzumujeme, aké očakávania sú na nás kladené,“ hovorí. Jej diela často zobrazujú tento konflikt medzi individuálnym prežívaním a spoločenskými normami, pričom využíva výrazné vizuálne prvky a symboliku. Jednou z hlavných otázok, ktoré rieši, je rozpor medzi očakávaniami a skutočnou autenticitou človeka. Tento kontrast skúma prostredníctvom svojich diel, v ktorých reflektuje normy, do ktorých sú ľudia v detstve vkladaní, a postupný proces ich pretvárania či odmietania. „Celý život sa nám hovorí, ako by sme sa mali správať, čo je ‚správne‘ a čo nie. V mojich dielach ma zaujíma ten moment, keď si človek začne uvedomovať, že môže byť niečím iným, než mu bolo povedané, že má byť,“ opisuje. Táto téma sa u nej objavuje v rôznych podobách – od skúmania ženstva a feministickej perspektívy až po vizuálnu dekonštrukciu sociálnych symbolov.

Sarahina tvorba je charakteristická surovosťou, expresivitou a silnou vizuálnou výpoveďou. Vo svojich grafikách a maľbách často pracuje s kontrastom svetla a tieňa, využíva drsné línie a experimentuje s materiálmi, ktoré narúšajú dokonalosť obrazu. Jej diela majú melancholickú, miestami až temnú atmosféru, no zároveň v sebe nesú istú iróniu a recesiu. „Nechcem, aby moje diela len reprodukovali smútok alebo frustráciu. Sú aj o hľadaní odpovedí, o vnútornej sile a schopnosti pomenovať veci, ktoré sú tabuizované,“ hovorí. Pre Sarah je umenie spôsobom, ako vyjadriť to, čo slová nedokážu zachytiť. Tvorba pre ňu nie je len estetickým aktom, ale aj nástrojom sebapoznania a spracovania vlastných skúseností. „Keď netvorím, cítim, že strácam stabilitu. Umenie je pre mňa terapeutický proces, pri ktorom si uvedomujem veci, ktoré by som inak možno nevedela pomenovať,“ vysvetľuje. Tento hlboký vzťah k tvorbe sa odráža aj v jej prístupe – neuspokojuje sa s povrchnými riešeniami, ale neustále skúma nové spôsoby, ako preniesť svoje myšlienky na papier či plátno. Tvorba Sarah Camilly Pekarčíkovej je teda neustálym dialógom medzi vonkajším svetom a jej vnútornou realitou. Každé dielo je fragmentom jej osobného skúmania identity, spôsobom, ako sa konfrontovať s vlastnými otázkami a zároveň otvárať priestor pre diskusiu o témach, ktoré sú často nepohodlné, no mimoriadne dôležité.

Tvorba Sarah Camilly Pekarčíkovej je rozmanitá a zahŕňa grafiky, ilustrácie, maliarske cykly a výstavné projekty. Jej diela sa vyznačujú introspektívnym prístupom, výraznou vizuálnou poetikou a dôrazom na tému identity.

Jedným z kľúčových projektov Sarah je Apropriácia obrazu – Infantile*, ktorý vznikol v roku 2022. Tento projekt bol experimentálnym výskumom detskej kresby a jej reinterpretácie v dospelosti. „Bola to moja osobná cesta späť k tomu, ako som kreslila ako dieťa. Chcela som zistiť, čo sa stane, keď tieto kresby prenesiem do súčasného umeleckého kontextu a podrobím ich digitálnej manipulácii,“ vysvetľuje autorka. Projekt skúmal vzťah medzi spontánnosťou detskej tvorby a analytickým pohľadom dospelého umelca.

* “Apropriácia obrazu” – Infantile je názvom prác, ktoré by som radšej definovala pojmom “výskum.” Jeho počiatky sa nachádzajú aj v mojich počiatkoch, a to kresbách z detstva, práve tie som sa rozhodla narušiť svojím “ dospeláckym okom.” Vybrala som ich z papiera, po presúvala po dimenziách digitálnych médií až, kým som nedospela k tomu, že sa z kresby stal znak a zo znaku symbol, vtedy nabral môj “výskum” svoj smer. Aký má znak a symbol vzťah s tým, čo tvoríme od detstva? Majú reálnu hodnotu? Toto sú niektoré z otázok, ktoré si kladiem a ktoré sa stávajú živnou pôdou mojich umeleckých interpretácií. Práce sú subjektívnym komentárom na niekoľko psychologických téz Carla Gustáva Junga jeho žiakov.

Sarah vytvorila obálku pre knihu Nicol Hochholczerovej: Táto izba sa nedá zjesť*, ktorá sa dostala do finále Anasoft litera 2022. Obálka reflektovala tému psychologického prežívania a osobnej traumy, ktorá je v diele prítomná. Použila minimalistický, no zároveň expresívny výtvarný jazyk, v ktorom kombinovala hrubé línie s jemnými detailmi.

*Príbeh vyrozprávaný z pohľadu žiačky v texte skúpom na slová, no bohatom na metafory. Táto kniha sa dá prečítať na jeden nádych, no predýchať ho nie je také jednoduché. Dá sa zhltnúť, ale jej obsah v nás ešte dlho, veľmi dlho zostane nestrávený kvasiť. A to je dobre. Mladá autorka nevarila z vody, neplietla bič z-viete-čoho. Najprv niečo zažila, potom s obdivuhodným talentom písala. Tá izba sa nedala zjesť, táto kniha sa dá zhltnúť, hoci nie je určená na prvoplánovú zábavu pod plážovým slnečníkom a nechutí ako melónový pelendrek. Ide v nej však o život, pretože tie spočiatku drobné, nenápadné udalosti, vyrozprávané poetickými, osviežujúco originálnymi až surreálnymi vetami, postupne vytvárajú príbeh vzťahu dospievajúceho dievčaťa k staršiemu mužovi a všetkého, čo s tým súvisí a čo navždy zmenilo minimálne jeden osud a jeden pohľad na svet.

Ďalším významným ilustrátorským projektom Sarah bola obálka pre knihu Mythologies (2023) od Petry Palkovacsovej. Táto zbierka poézie, vydaná v Anglicku, sa zaoberá témami mýtov, folklóru a ich odrazu v súčasnej spoločnosti. Sarah sa pri tvorbe obálky inšpirovala symbolikou mytologických postáv a vizuálnou poetikou starých legiend, pričom využila svoj charakteristický kontrastný a expresívny rukopis. Kniha bola zaradená do zbierok British Library v Londýne.

V rámci svojej grafickej tvorby vytvorila sériu risografík, ktoré sú dostupné v online obchode Risoto Shop. Kolekcia obsahuje portréty významných slovenských hudobníkov ako Jaroslav Filip, Marek Brezovský, Dežo Ursiny. Tieto diela sú ukážkou jej schopnosti prepájať hudobnú ikonografiu s osobitou vizuálnou interpretáciou, pričom využíva surovú grafickú linku a kontrastné farebné plochy. Okrem nich rozšírila svoju kolekciu risografík aj o ďalšie diela: „Strojnícka fakulta“ – print zobrazujúci architektonický motív budovy Strojníckej fakulty, využívajúci výrazné línie a kontrastné farby na zdôraznenie jej monumentality a „Kolekcia 3 risografík“ – séria troch risografík, ktoré spája jednotná farebná paleta a tematika mestského prostredia. Každá z nich ponúka iný pohľad na mestskú krajinu, od abstraktných foriem až po konkrétne architektonické prvky. Sarahina práca s risografickou technikou jej umožňuje experimentovať s textúrami a farbami, čo dodáva jej dielam jedinečný vizuálny charakter.

V bakalárskej práci s názvom Vlastenecká estetika Sarah skúmala vizuálne prvky a estetiku používanú v ultrakonzervatívnych a nacionalistických komunitách. Venovala sa tomu, ako sú tieto prvky využívané v propagande, na sociálnych sieťach a v politickej komunikácii. Práca vznikla dôsledkom skúmania odmietavého prístupu ľudí ku slovenskej kultúre a modernému umeniu. Výsledkom je súbor rôznorodých výstupov, ktoré reagujú na podnety získané zo sociálnej siete Facebook, kde Sarah pôsobila pod falošným účtom vytvoreným tak, aby bol prijateľný pre extrémistické uzavreté skupiny. V rámci projektu vznikli interpretácie vizuálnych podkladov, profilových fotografií a príspevkov, ktoré autorka pretvorila svojím umeleckým rukopisom a naivným pohľadom svojho „avatara“ na svet. Vychádzala zo spojenia súčasnej politickej situácie a osobnej frustrácie zo skúseností s konzervatívnym prostredím svojej rodiny a rodného mesta, kde sú silné extrémistické sklony. Súčasťou projektu bol aj akrylový obraz „Zvestovanie Perúna a Štúra“, ktorý bol vizuálnym komentárom k nacionalistickým ideálom a ich estetickým prejavom v súčasnej spoločnosti. Cieľom práce bolo preskúmať dané prostredie, analyzovať ho a zároveň vyjadriť postoj k aktuálnej situácii prostredníctvom výtvarného jazyka. V rámci projektu vytvorila sériu atypických grafických listov, v ktorých apropriovala estetické kódy používané v týchto komunitách a reinterpretovala ich v umeleckom kontexte. Ďalším z výstupov boli aj osušky pôvodne patriace Sarahinmu starému otcovi, ktoré vycibrila podľa (aj jeho) vlasteneckých predstáv (napr. „Nad tradičnou rodinou sa blýska“, sprej na uterák).

Sarah sa vo svojom projekte Počiatok alkoholizmu (Alkoholizmus ako súčasť tradičného pravého Slovenska) zaoberá alkoholizmom ako spoločenským fenoménom hlboko zakoreneným v slovenskej kultúre. Prostredníctvom vlastnej skúsenosti reflektuje rodinné oslavy a bizarné situácie vyvolané konzumáciou alkoholu, ktoré sa stali jej centrom záujmu. Vizuálne spracovanie projektu nesie silnú výtvarnú a dokumentárnu rovinu, pričom Sarah tematizuje alkoholizmus nielen ako osobnú, ale aj kolektívnu skúsenosť v slovenskej spoločnosti.

Sarah svoju diplomovú prácu nazvala Chcem mať svoj girl gang. Venovala sa v nej téme ženskej identity, komunity a mediálneho vplyvu na sebavnímanie dievčat. Projekt obsahoval sériu grafických listov a malieb, zine so subjektívnymi výpoveďami dievčat, inštaláciu so zápiskami z denníkov. Hlavným zámerom bolo skúmanie toho, ako mediálne vzory formujú predstavy o ženstve a ako sa v nich jednotlivkyne nachádzajú alebo strácajú.

Výstava Aj tak sa vydám!, ktorú prezentuje Sarah v Station Contemporary Art Gallery, je jedným z jej najvýznamnejších projektov. Ide o jej prvú samostatnú výstavu mimo akademického prostredia, kde sa plne sústredila na osobnú a umeleckú výpoveď. Tento projekt bol výsledkom dlhodobého skúmania tém ženstva, patriarchálnych očakávaní a vzťahových dynamík. Výstava vznikala postupne počas posledného roka a je pokračovaním Sarahiných predchádzajúcich tematických okruhov. Ako sama hovorí: „Rozvíjala som predchádzajúce témy, ale v úplne iných podmienkach. Skúmala som, ako patriarchálne myslenie ovplyvňuje mladú ženu v jej vzťahoch a akým spôsobom sa s tým dokáže vysporiadať.“ Výstava sa rodila v úzkej spolupráci s galeristkou Radostinou Doganovou (Station Contemporary Art Gallery ) a kurátorom Tomášom Klepochom, ktorí poskytli Sarah priestor a absolútnu slobodu pri tvorbe. Tento faktor umožnil Sarah naplno rozvinúť svoje vizuálne a konceptuálne smerovanie.

Jedným z kľúčových motívov výstavy je ženská identita v partnerských vzťahoch, pričom Sarah skúma predstavy o tom, aká by mala byť „správna“ žena, aké úlohy sa od nej očakávajú a aké sú následky ich neprijatia. „Je to o vnímaní ženy ako romantického objektu, o tom, čo to znamená byť ‚dobré dievča‘ a ako sa z toho vymaniť,“ vysvetľuje autorka. Výstava sa dotýka feministických, post-feministických a post-post-feministických otázok, pričom rieši najmä normy a očakávania voči ženám v partnerských vzťahoch, tereotypy o romantike a idealizovanej láske, sebadefinovanie ženy mimo tradičných vzorcov správania a tlak na ženskú identitu a jej vnímanie v súčasnej spoločnosti. Sarah zároveň priznáva, že výstava je silne introspektívna a vychádza z jej osobných skúseností. „V niektorých dielach skúmam svoje vlastné pocity a skúsenosti s toxicitou vo vzťahoch. Zaujímalo ma, ako sa do toho premieta spoločenské nastavenie a historická perspektíva toho, čo znamená byť ženou.“

Táto výstava znamená pre Sarah veľký prelom. Po prvýkrát vystupuje na umeleckú scénu s projektom, ktorý je plne autonómny a reflektuje jej osobné, umelecké a spoločenské postoje. „Vnímam to ako moju prvú ‚dospelácku‘ výstavu. Už to nie je len školský projekt, ale niečo, čo si nesiem sama a čo si sama musím obhájiť,“ uzatvára. Výstava Aj tak sa vydám!“ predstavuje jedinečný priestor na dialóg o ženstve, slobode a vzťahových normách, pričom Sarah ponúka pohľad, ktorý je osobný, odvážny a vizuálne silný.

Tvorba Sarah Camilly Pekarčíkovej je plná experimentu, osobnej výpovede a odvážnych tém. Jej diela sú nielen vizuálne pôsobivé, ale aj obsahovo silné, pričom reflektujú aktuálne otázky týkajúce sa identity, ženskosti a spoločenských štruktúr. Každý z jej projektov predstavuje ďalší krok v jej umeleckej ceste, kde hľadá nové spôsoby, ako komunikovať osobné aj kolektívne skúsenosti prostredníctvom vizuálneho jazyka.

Vizuálna stránka tvorby Sarah je charakteristická výraznou vizuálnou estetikou, ktorá spája rôzne techniky a experimentálne prístupy. Jej diela oscilujú medzi grafikou, maľbou a ilustráciou, pričom využíva široké spektrum materiálov a postupov. Sarah je známa svojím záujmom o grafické techniky, ktoré jej umožňujú kombinovať precíznosť s nepredvídateľnosťou procesu. Medzi jej najobľúbenejšie techniky patrí monotypia – považuje ju za jednu z najvzrušujúcejších techník, pretože umožňuje spontánne experimentovanie a prináša moment prekvapenia. „Monotypia sa so mnou háda, núti ma pracovať rýchlo a bez zbytočného špekulovania,“ hovorí Sarah. Ďalej sú to lept a akvatinta – klasické grafické techniky, ktoré využíva na dosiahnutie kontrastov a detailnej textúry v obrazoch, drevorez a linoryt – techniky, v ktorých sa prelína jej záujem o surovú vizuálnu estetiku s precíznosťou remeselného spracovania a sprejovanie cez šablóny – technika, ktorá jej umožňuje pracovať vo veľkých formátoch a vytvárať dynamické vizuálne kompozície.

Sarah pracuje s rôznymi médiami a snaží sa neustále posúvať hranice svojho výtvarného jazyka. Rada kombinuje techniky tak, aby dosiahla jedinečný efekt. „Ovládanie média je pre mňa kľúčové, ale zároveň nechávam priestor pre náhodu, ktorá tvorbu oživuje,“ vysvetľuje. Pri práci s grafikou často využíva retardéry v akryle, aby mohla upravovať textúru farieb a dosahovať jemnejšie prechody medzi vrstvami. Používa tiež lesklé povrchy, ktoré umožňujú variabilitu pri odtlačkoch a manipulácii s obrazom. Monotypiu vníma ako dokonalé spojenie medzi maľbou a grafikou, pretože poskytuje slobodu experimentovať a zároveň zachovať expresivitu. Sarah často pracuje v podmienkach, ktoré si vyžadujú fyzické nasadenie. Napríklad v prípade tlače grafických listov sa uchyľuje k netradičným metódam – používa lisy v školských dielňach, improvizované tlačiarenské valce alebo jednoducho šliape po papieri, aby dosiahla požadovaný efekt. „Niekedy sa ocitnem na zemi v ateliéri, obklopená farbami, linorytovými štočkami a monotypickými matricami – a vtedy viem, že tvorím naplno,“ hovorí. Jej tvorba je intuitívna, dynamická a neustále sa vyvíja. Experimentovanie s materiálmi jej umožňuje hľadať nové formy vizuálnej výpovede, pričom si zachováva autentický a osobitý štýl.

Sarah Camilla Pekarčíková je umelkyňa, ktorá sa neustále posúva vpred a skúma nové možnosti umeleckého vyjadrenia. Po výstave Aj tak sa vydám!“ v Station Contemporary Art Gallery má už naplánované ďalšie projekty a spolupráce, ktoré rozšíria jej umelecké pôsobenie.

V blízkej budúcnosti sa Sarah zúčastní umeleckej rezidencie v Kaštieli v Moravanoch nad Váhom. Projekt nesie názov Choď do svojej izby a vráť sa, keď budeš normálna a zaoberá sa vzťahom medzi priestorom a identitou. „Už z názvu je jasné, že sa budem venovať téme kontroly a sebakontroly, ktoré sa v nás formujú už od detstva. Tento projekt mi umožní skúmať, ako sa priestor, v ktorom žijeme, podieľa na našom vnímaní seba samých a aké vzorce správania nám vštepuje spoločnosť,“ vysvetľuje Sarah. Taktiež plánuje intenzívnu spoluprácu s kurátorkou Zuzanou Sabovou na kolektívnom projekte, ktorý sa zameria na feministickú výtvarnú tvorbu a komunitné aktivity. „Chceme vytvoriť priestor pre mladé umelkyne, kde môžu otvárať témy, ktoré sú pre ne dôležité, bez toho, aby sa museli prispôsobovať tradičným galerijným formám,“ dodáva. Sarah sa tiež aktívne zapája do komunitných umeleckých projektov, pričom spolupracuje so svojou sestrou Fanny Elisabeth Pekarčíkovou, ktorá sa venuje teórii umenia. Spoločne sa podieľajú na organizovaní výstav, festivalových podujatí a feministických performancií, kde prepájajú teoretický a praktický prístup k umeleckej tvorbe. Po úspešných kolekciách risografík v Risoto Shope sa Sarah plánuje venovať ďalším ilustrátorským projektom.

Sarah chce aj naďalej rozvíjať svoju tvorbu v rôznych smeroch. Zaujíma ju prepájanie vizuálneho umenia s performanciou a inštaláciou, pričom jej cieľom je vytvárať interaktívne priestory, kde diváci môžu aktívne vstupovať do jej umeleckého sveta. „Mojím cieľom je posunúť sa od statického obrazu k niečomu, čo divák môže zažiť na vlastnej koži. Chcem, aby moja tvorba nebola len o pozorovaní, ale aj o vnímaní a prežívaní,“ dodáva. S každým novým projektom Sarah Camilla Pekarčíková prehlbuje svoje umelecké vyjadrenie a skúma nové možnosti vizuálnej komunikácie. V najbližších rokoch sa môžeme tešiť na jej nové výstavy, spolupráce a experimentálne projekty, ktoré prinesú svieži pohľad na témy identity, ženstva a umeleckej angažovanosti.

Sarah Camilla Pekarčíková (*1998) je výtvarníčka, grafička a ilustrátorka, ktorá sa venuje experimentálnej grafike, maľbe a ilustrácii. Študovala na Katedre Grafika a iné médiá v Ateliéri ilustrácie a grafiky na VŠVU v Bratislave, kde rozvíjala svoj jedinečný vizuálny jazyk. Počas štúdia sa zapojila do viacerých výstav a umeleckých spoluprác na Slovensku aj v zahraničí. Jej tvorba je expresívna, introspektívna a surová, často sa pohybuje na hranici grafiky, maľby a zinovej ilustrácie. Venuje sa témam identity, ženstva, normatívnych očakávaní a ich dekonštrukcie, pričom jej rukopis nesie prvky undergroundovej estetiky. Pracuje s rôznymi technikami, od monotypie a linorytu po sprejovanie cez šablóny, čím dodáva svojim dielam osobitý výraz. Medzi jej zásadné projekty patrí bakalárska práca „Vlastenecká estetika“, v ktorej skúmala vizuálny jazyk nacionalistických skupín a jeho preniknutie do digitálneho prostredia. V diplomovej práci „Chcem mať svoj gang“ sa zamerala na komunitu a ženskú identitu v médiách, pričom výsledkom bola séria grafických listov a zinu. Jej prvá samostatná výstava „Aj tak sa vydám!“ v Station Contemporary Art Gallery reflektovala patriarchálne očakávania voči ženám, ich vplyv na vzťahovú dynamiku a osobnú emancipáciu. Je tiež autorkou ilustrácie obálky knihy „Táto izba sa nedá zjesť“ od autorky Nicol Hochholczerovej. Jej diela sú drzé, melancholické, ale predovšetkým autentické – osobná výpoveď sa v nich prelína so širším spoločenským kontextom.

---