Čo sa stane, ak namaľujem kríž medzi Ježišom a Svätou Matkou generovaný umelou inteligenciou a mojím protegestickým povrchom?

Dátum: 08.08.2022

Autor: Martin Brix

Od mala ho bavilo vyjadrovať sa kresbou. Ak mu niečo chýbalo, tak si to nakreslil alebo vymodeloval. Jeho otec, ktorý amatérsky maľoval, ho zoznámil s modelovacou hmotou modurit. Aj táto kreatívna činnosť ho už v detstve natoľko zaujala, že sa umeniu chcel venovať aj keď vyrastie. Napriek tomu, že ho otec varoval nech sa nestane umelcom, lebo bude hladný, Ján nepočúvol a okľukou nakoniec umenie vyštudoval. Okľukou, ktorá viedla od štúdia architektúry cez prírodné vedy až k maľbe. Aj keď srdce chcelo skúsiť grafiku, ruka podala prihlášku na maľbu.

Ján Šutvay je absolventom magisterského stupňa Vysokej školy výtvarných umení v Ateliéri 3EAM – tretieho expandovaného ateliéru maľby, v ktorom sa dôraz koncepcie vedenia ateliéru kladie na aktuálnosť tém, na súčasné tendencie v práci s maliarskym médiom – v jeho spracovaní, interpretovaní a prezentácii smerom k expandovaným polohám. Potenciál tejto aktuálnej maliarskej „špecifickosti“ je motivujúci nielen po stránke umeleckej, ale má priestor byť ponúkaný ako jedno z možných východísk v pedagogickej príprave študentov a študentiek na sebavedomý pohyb na „výtvarnom území“ po absolvovaní štúdia.

Veľmi rád, dokonca až programovo sa vracia k u klasickým maliarskym technikám. Používa staré až „bradaté“ podložky ako je drevo, kriedový šeps, olejové farby alebo temperové, ktoré si sám vyrába z vaječných žĺtkov. Vracať sa k starým technikám prináša Jánovi veľký pôžitok.

Ján bol súčasťou niekoľkých kolektívnych výstav, do ktorých sa rátajú aj prieskumy VŠVU. „Neprieskumnou“ výstavou bola napríklad výstava Harawayovej deti, ktorá predstavuje štyri pohľady na meniace sa rozhrania nášho vnímania a spoznávania sveta ovplyvnené akceleráciou technologického pokroku. Výstava vychádza z predpokladu istého stupňa technologickej reciprocity – z toho, že tak ako my neustálymi technologickými vylepšeniami meníme svet okolo seba, aj technológie menia nás. A to nielen tak viditeľne ako na našom telesnom hardvéri, kde sú symptómami napr. esemeskové prsty a chrbáty či syndróm karpálneho tunela. Deje sa tak aj subtílnejšími zmenami v našom zužujúcom sa rozpätí pozornosti, vylepšeniami tela rôznymi prístrojmi, ktoré nám umožňujú zlepšiť výkon, napr. pri športe, či vidieť za našu zmyslami vnímanú materiálnu realitu. Tieto aktualizácie si však vyberajú daň v tom, čo nazývame príroda, či už pri extrakcii vzácnych prvkov potrebných pre výrobu našich každodenných technologických gadgetov alebo prostredníctvom krutych pokusov na, v našej antropocentrickej hierarchii, nižších stupňoch života na Zemi. Predstavení autori a autorky poukazujú na tieto aktualizácie v rámci posthumanistického diskurzu, v rozličných mediálnych presahoch, v dobrom aj v zlom, v nezastaviteľnom vlaku tzv. progresu ľudstva. Ich práce istým spôsobom zviditeľňujú aj niektoré anachronizmy nášho rozmýšľania o a v technológiách, ktoré rovnako pretrvávajú aj v reči, ktorou o javoch a veciach hovoríme – vlak už totiž dávno nie je najrýchlejší dopravný prostriedok, ale určite je historickým symbolom technologického pokroku 19. storočia, jeho vlajkovou loďou – no to už sa dostávame do 17. storočia a iných naratívov. Vystavujúcimi umelcami a umelkyňami boli: Pavel Baghy, Lištica (Lucie Lienerová), Kasha Potrohosh a Ján Šutvay a kurátorkou Miroslava Urbanová.

Jeden pán, Vladimír Kokolia, raz povedal, že: „Čo maľovať? Je to skutočne tak jednoduché: maľujme to, čo sa nám páči. Prísť na to, čo sa nám skutočne páči, je ale neskutočne zložité.“ Ján v jednej chvíli, rezignoval na výber obrazu a delegoval umelej inteligencii nech vyberie za neho. Toto robí jednoduchým spôsobom. Píše si s chatbotmi. Ide o druh robota, ktorých vlastnosťou je schopnosť rozprávať sa so svojím majiteľom ľudskou rečou. Ján z jednoduchou otázkou „čo chceš aby som ti namaľoval“ od nich získaval odpovede. Väčšinou to boli veľmi banálne témy ako panda čo Pokémon. Toto Ján bral skôr ako reflexiu, keďže chatboty sú naučené držať človeka v rozhovore a vytiahnuť tému, ktorá ho núti ostať pri monitore čo najdlhšie. Tak sa dostal k téme umelej inteligencie a jej autonómnosti a s tým spojenými termínmi ako hoaxy či algokracia – vláda, ktorá je riadená algoritmami, v ktorej budú počítače stále častejšie rozhodovať o tom, kto dostane hypotéku a kto nie, ktorému pacientovi pridelia orgány na transplantáciu, ktorý väzeň bude prepustený za dobré správanie a podobne.

A aj týmito témami je ovplyvnená tvorba Jána Šutvaya. Odrazy obrazu sú súborom prác, ktorý vychádza z pozorovania premien vnímania digitálnych odrazov maľby v postmediálnej dobe. Hojivý moment “tu a teraz” je ústrednou témou rozvíjanou cez námety z digitálnej mytológie. Obrazy získané z digitálnych zdrojov a generovaním pomocou AI sú konfrontované s protogestickou podložkou, ako maximálnou podvedomou prítomnosťou hmotného tela. Takáto konfrontácia pomáha maximalizovať auru umeleckého diela a mení zdanlivo zbytočné procesy na tvorbu. Následne sú obrazy opäť digitalizované a ponúknuté novým entitám digitálneho priestoru.

Diela pre @kuki_ai a @eviebot vznikli po dlhých rozhovoroch s chatbotmi, kde Ján dostával odpovede, čo by im mal namaľovať, aby boli šťastné. Pre lepšiu skúsenosť diela namaľoval temperou na preglejku, aby im pomohol cítiť aj materiálnu časť obrazu.

Hyperjesus a Virginjesus (Holy Four). Ježíš a Svätá Matka. Jánove digitálne maľby z roku 2021, kde je Svätá Matka istým spôsobom vytlačená z V.I.P klubu Svätej Trojice. Ján ju ale púšťa dnu. Táto dvojica diel Panny Márie a Ježiša je vytvorená pomocou „generátora“ StyleGAN. Tento mechanický proces učenia môže vytvoriť vnútornú reprezentáciu toho, aký koncept spojenia medzi Svätou Matkou a Ježišom znamená, na základe vizuálnej reprezentácie z obrázkov so všetkými atribútmi. Ján tu pracuje s témou svätej ikony, pretože existujú prísne pravidlá pre ich vizualizáciu a tento obrázok je založený na súbore údajov všetkých ortodoxných ikon s Ježišom a Svätou Matkou, ktoré mohol získať. Model sa učí o umení prostredníctvom obrovského súboru údajov z WikiArt.

Nedávno sa skončila výstava tEAMbuilding alebo prvá výstava ateliéru 3EAM, ktorej súčasťou boli študentky a študenti Paulína Gajerová, Lilla Gombos, Daniela Illešová, Linda Olejárová, Anastasiia Onikiienko, Adam Priecel, Max Rumanský, Kamil Šlapák a Ján Šutvay, pod vedením Rastislava Sedlačíka a Mateja Fabiana. Teambuilding  je veľmi čudná aktivita snažiaca sa dať do kopy nesúrodé pracovné kolektívy, ktoré sa v mene abstraktných veličín ako „spoločný ťah na bránu“ alebo „ vytváranie efektívnych pracovných vzťahov“ snažia o zvýšenie výkonu, efektivity a produktivity práce na pracovisku. Možno podobne netypicky vyzerá snaha predstaviť práce študentov aktuálne študujúcich v treťom maliarskom ateliéri VŠVU, pod vedením Rasťa Sedlačíka a Mateja Fabiana. Je tu však jeden rozdiel. Kým teambuilding sa snaží negovať jednotlivca v prospech celku (pod hlavičkou spoločných aktivít), spoločná výstava sa snaží o prezentáciu individuálneho programu každého z poslucháčov ateliéru.

1 2 ... 4 ►