Od fotografie cez oblečenie k budovaniu komunít a späť

Dátum: 12.07.2026

Autor: Martin Brix

Braňo sa nerád uzatvára do jednej škatuľky. Venuje sa oblečeniu, fotografii, videu, grafike aj organizovaniu podujatí, no všetky tieto polohy spája jedna potreba – vytvárať priestor pre seba aj pre ľudí okolo seba. Od internetových komunít a dokumentárnej fotografie, cez ikonické ACAB mačičky, spoluprácu s Flace či tričko Kink at Pride!, až po komunitný projekt PureHeart, jeho tvorba prirodzene prechádza medzi humorom, iróniou, queer estetikou, aktivizmom a osobným hľadaním. V rozhovore hovorí o detstve v Brezne, škole, oblečení ako úniku z čiernobielej dokumentárnej fotografie, safe spaces, Prahe aj o tom, prečo sa dnes opäť vracia k fotografii a videu.

Keď dnes Branislav Dekrét hovorí o svojej práci, zámerne sa vyhýba jednoduchým definíciám. „Volám sa Branislav Dekrét, venujem sa prevažne tvorbe oblečenia a fotografii,“ predstavuje sa na úvod, no vzápätí dodáva, že ešte pred pár rokmi by sa bez váhania označil za návrhára oblečenia alebo organizátora podujatí. Dnes to už vníma inak. „Momentálne mám pocit, že sa znovu hľadám… z odevu sa stále vraciam k fotke alebo k videu. Všetko ide jednoducho ruka v ruke.“ Práve toto odmietanie zaškatuľkovania je jednou z najvýraznejších čŕt jeho tvorby. Oblečenie, fotografia, video, hudba či creative direction preňho nepredstavujú oddelené disciplíny, ale rôzne spôsoby rozprávania toho istého príbehu. „Snažím sa momentálne neškatulkovať a profesionálne si užívať celý ten proces tvorby.“ Jeho cesta sa pritom nezačala v módnom ateliéri, ale na Horehroní. Vyrastal v Brezne, kde od detstva navštevoval základnú umeleckú školu, no oveľa väčší svet ako malé mesto preňho predstavoval internet. „Veľa kamarátov som nemal, takže som ich skôr hľadal v internetovom prostredí.“ Práve tam objavil prvé online komunity, s kamarátmi natáčal herné videá na YouTube a úplne prirodzene sa naučil strihať video. Dnes o tom hovorí ako o nenápadnom, ale dôležitom základe celej svojej neskoršej tvorby. Digitálne prostredie mu neponúklo iba technické zručnosti, ale aj skúsenosť, že kreativita môže vznikať kolektívne, medzi ľuďmi, ktorí sa nikdy nestretli osobne. Tento spôsob premýšľania – prepájať rôzne komunity, médiá aj disciplíny – sa neskôr objaví prakticky vo všetkom, čo vytvorí.

Po presťahovaní do Bratislavy začal študovať animovanú tvorbu. Hoci pri animácii vydržal len rok, práve toto obdobie považuje za mimoriadne formujúce. Spoznal nové subkultúry, cosplay scénu, anime komunitu aj množstvo kreatívnych ľudí, ktorí síce netvorili to isté ako on, no všetkých spájala chuť niečo vytvárať. „Vždy som mal pocit, že som sa veľmi rád obklopoval šikovnými ľuďmi,“ spomína. Nešlo pritom o konkrétnu disciplínu. Inšpirovali ho ilustrátorky zo školy, kamaráti z cosplay komunity aj mladí hudobníci, ktorých spoznal cez internetové hry. Oveľa dôležitejšie než samotné médium bolo preňho prostredie, v ktorom vznikali nové nápady. Už vtedy sa ukazovalo, že oveľa viac než individuálna kariéra ho priťahuje energia tvorivých komunít. Skutočný zlom však prišiel až po prestupe na školu zameranú na fotografiu a video. Pôvodne sa chcel venovať najmä videu, no rozhodujúce stretnutie prišlo s fotografom a pedagógom Matúšom Zajacom, ktorého dodnes označuje za jednu z najdôležitejších osobností svojho tvorivého života. „Nalákal ma, aby som prestúpil z videa na fotografiu. Vďaka nemu som si dokázal vybudovať lásku a vzťah k dokumentárnej fotografii.“ Nehovorí pritom iba o technike fotografovania. Oveľa silnejší bol spôsob, akým mu profesor dokázal odovzdať vlastný pohľad na svet. „Bol jeden z prvých profesorov, ktorí nás nebrali ako konkurenciu, ale ako žiakov, ktorým chcel odovzdať čo najviac know-how.“ Práve dokumentárna fotografia ho naučila pozerať sa na ľudí okolo seba s citom pre každodennosť, absurditu aj drobné situácie, ktoré väčšina prehliadne. Nie náhodou sa už počas štúdia začali jeho fotografie sústreďovať na mladé subkultúry, bizarné momenty, satiru či zvláštne sociálne situácie – témy, ktoré sa neskôr objavia aj v jeho módnej tvorbe. Rovnaký záujem potvrdzujú aj jeho študentské práce prezentované na Digitálnom prieskume VŠVU (Portrét Rebeky), kde sa venuje absurdite správania mladej generácie a dokumentárnej estetike. Na Vysokú školu výtvarných umení sa pritom hlásil skôr zo zvedavosti než s veľkými očakávaniami. „Myslel som si, že sa tam s mojím štýlom nikdy nedostanem.“ Napokon ho prijali a práve tam mohol ďalej rozvíjať témy, ktoré ho fascinovali už od strednej školy – mladých ľudí, alternatívne komunity, humor, absurditu aj zvláštnu poetiku každodennosti. Štúdium však napokon nedokončil. Rozhodnutie nebolo tvorivé, ale existenčné. Popri škole bolo čoraz náročnejšie financovať materiál, bývanie aj bežný život. „Dostal som sa do klasickej situácie študenta, ktorý sa snaží uživiť… jednoducho som to nezvládol.“ Namiesto pokračovania na škole si zvolil prácu a kariérny rast. Paradoxne práve tento moment sa stal začiatkom ďalšej etapy jeho života. Médiom, cez ktoré dovtedy zachytával svet okolo seba fotoaparátom, sa totiž čoskoro stalo oblečenie.

Hoci Braňo dnes patrí medzi najvýraznejších autorov mladej slovenskej streetwearovej scény, móda preňho nikdy nebola cieľom sama osebe. Vznikla skôr ako prirodzené pokračovanie fotografie a zároveň ako únik z jej vlastných pravidiel. Počas štúdia sa naplno ponoril do čiernobielej dokumentárnej fotografie, no časom začal cítiť, že potrebuje médium, ktoré mu dovolí byť spontánnejší, farebnejší a menej zviazaný očakávaniami umeleckého prostredia. „Mal som Instagram plný čiernobielych fotiek, ktoré boli zrkadlom štúdia pod vedením Matúša Zajaca. Trošku mi už z toho hrabalo na hlavu a potreboval som nejaký únik.“ Počas pandémie preto začal objavovať nové internetové estetiky, subkultúry a vizuálne svety. „Vždy som bol veľmi veselý človek, veľmi som inklinoval ku gýču. To som podľa mňa predával aj vo fotografiách, až na to, že boli čiernobiele.“ Oblečenie sa tak stalo priestorom, kde mohol konečne pracovať s farbou, humorom, absurdnosťou a nadsádzkou bez toho, aby musel všetko vysvetľovať alebo obhajovať. Prvý impulz bol pritom až prekvapivo obyčajný. Jednoducho sa nevedel obliekať tak, ako chcel. „Chcel som sa začať inak vonkajšie prejavovať, nielen tetovaniami. Chcel som trošku rebelovať aj v tom oblečení. Nikdy som sa nevedel obliekať, tak som si spravil niečo svoje.“ Spolu so spolužiačkou a ilustrátorkou Andy Pátkovou preto vytvorili dnes už legendárny motív takzvaných ACAB mačičiek. Braňo pripravil koncept, Andy ho prekreslila do finálnej podoby a vzniklo tričko, od ktorého nikto nečakal veľký úspech. „Nečakal som, že to bude mať taký úspech. Hneď ako som to dal na Instagram, podchytila si to jedna skupinka detí, ktoré si to medzi sebou rozposlali, a všetko sa vypredalo.“ Prvých tridsať kusov zmizlo prakticky okamžite a bez plateného marketingu sa motív začal šíriť internetom, objavovať sa v hudobných klipoch či na ľuďoch, ktorých dovtedy vôbec nepoznal. „Bolo mega zvláštne sledovať, ako sa to organicky dostalo medzi strašne veľa náhodných ľudí.“ Práve tento moment mu prvýkrát ukázal, že rozumie nielen vizuálnej komunikácii, ale aj tomu, ako fungujú komunity, internet a prirodzené šírenie nápadov. „Veľmi mi to potvrdilo, že prirodzene inklinujem k marketingovým veciam a stratégiám. Veľmi ma to baví.“ Dnes túto skúsenosť zúročuje aj vo svojej profesionálnej práci v oblasti sociálnych médií.

Zaujímavé pritom je, že jeho prvé grafiky vôbec nevznikali ako spoločenský komentár. V čase, keď sa od mladých autorov často očakávalo, že budú za každým dielom ponúkať hlboké vysvetlenie, Braňo išiel presne opačným smerom. „Veľa ľudí sa pýtalo, aký to má význam. Ja som ho tam zo začiatku vôbec nemal. Bolo to iba o mojom vnútornom filtri.“ Až neskôr, spolu s vlastným dospievaním, novými skúsenosťami aj zmenou spoločenskej atmosféry, začalo oblečenie získavať ďalšiu vrstvu. „Začal som spoznávať nové problémy a dostal som sa do bodu, keď som cez oblečenie vedel reflektovať politickú situáciu, trošku do nej rýpať, prepájať humor, iróniu a kritiku.“ Práve vtedy vznikajú návrhy, ktoré sa pohybujú na hrane medzi internetovým meme, queer estetikou a spoločenským komentárom. Nie preto, že by chcel byť aktivistom za každú cenu, ale preto, že oblečenie začal vnímať ako prirodzený komunikačný nástroj. „Nie všetka moja tvorba je založená na aktivizme. Je to super kanál, ako sa ozvať, ale zároveň sa rád vraciam aj k začiatkom, keď nič nemuselo mať hlbší význam. Mám rád escapizmus. Nemusí mať všetko úplný význam a it’s okay.“ Práve táto schopnosť striedať vážne témy s čistou hravosťou robí jeho rukopis charakteristickým. Na prvý pohľad pôsobí rozkošne, chaoticky alebo až gýčovo, no pod povrchom často nesie jemnú iróniu, generačný humor či komentár k svetu okolo nás.

Aj napriek rastúcej popularite si však Branislav vedome udržiava od svojej značky odstup. Nikdy nechcel budovať veľkovýrobu ani produkovať oblečenie len preto, aby zaplnil ďalšie police. „Projekt by mal určite vyšší úspech, keby som doň vložil viac kapitálu a času, ale som rád, že je to stále iba lowkey side project.“ Dôležitejšie než neustály rast je preňho vedomie, že nevyrába zbytočné množstvo nového textilu. „Som rád, že tie veci nevznikajú v stovkách kusov. To je pre mňa dôležité.“ Podobne rozmýšľa aj pri spolupráci so značkou Flace, ktorá vznikla v období, keď po odchode z vysokej školy hľadal vlastné miesto medzi kreatívnou tvorbou a bežným zamestnaním. Partnerstvo mu umožnilo venovať sa naplno navrhovaniu, no zároveň ho naučilo premýšľať aj nad tým, kde sa stretáva autorská sloboda s realitou trhu. „Rozdiel medzi mojou osobnou tvorbou a tvorbou pre Flace je v tom, že sa musím viac zamýšľať nad tým, aby boli veci aj trochu komerčnejšie. Ja by som si čím som starší najradšej ulietaval na úplne bizarných grafikách.“ Práve preto si dnes paralelne buduje aj návrat k remeslu – učí sa sieťotlač a šitie, aby si zachoval možnosť vytvárať veci presne podľa vlastných predstáv. „Autorská sloboda je pre mňa dôležitejšia ako dosah.“ A možno práve v tejto vete sa skrýva podstata celej jeho tvorby. Oblečenie preňho nikdy nebolo produktom. Stále je predovšetkým ďalším médiom, cez ktoré môže premýšľať, hrať sa, provokovať aj komunikovať so svetom okolo seba.

Ak oblečenie dalo Braňovi možnosť nájsť vlastný vizuálny jazyk, projekt PureHeart ukázal, že tvorba môže byť aj spôsobom, ako spájať ľudí. V jeho príbehu pritom nevznikol ako dlhodobo pripravený podnikateľský plán ani ako ambícia organizovať kultúrne podujatia. Vyrástol z pocitu, že v čase, keď sa spoločnosť rozdeľuje a komunita čelí strachu, je potrebné vytvárať priestory, kde sa ľudia môžu cítiť bezpečne. Sám pritom priznáva, že queer komunita preňho nikdy nebola niečím, čo by musel objavovať zvonka. „Svoje miesto v komunite som hľadať nikdy nemusel, pretože tou komunitou som a žijem ňou.“ Napriek tomu sa jeho vlastný vzťah k nej v posledných rokoch výrazne menil. „V minulosti som to až tak neriešil, pretože som mal väčší pocit bezpečia. Momentálne vo mne to, ako sa vyvinula queer kultúra na Slovensku, vyvoláva viac a viac strachu.“ Otvorene hovorí aj o období, keď sa stiahol do úzadia. „Bol som iba anonymný supporter, ktorý sa schoval za tričkom, ktoré som spravil pre Tepláreň. Bál som sa vyjsť von s tým, kto som, a namaľovať si terč na chrbát.“ Práve táto osobná skúsenosť robí z jeho neskorších projektov nie aktivizmus zvonka, ale autentickú reakciu človeka, ktorý sám prežíval neistotu a hľadal spôsob, ako ju premeniť na niečo konštruktívne. Významným medzníkom sa stala aj spolupráca s Teplárňou ešte pred tragickým útokom na Zámockej ulici. Hoci s úsmevom priznáva, že práca za barom nebola nič preňho – „hrozne som neznášal robiť fancy drinky a nešlo mi to“ – práve tam vznikol jeden z jeho najznámejších dizajnov. Spolu s Romanom Samotným a ilustrátorkou Uršuľou vytvorili tričko Kink at Pride!, ktoré reagovalo na opakujúce sa spoločenské debaty o tom, kto „patrí“ na Pride a ako má queer komunita vyzerať. Namiesto moralizovania zvolil svoj typický jazyk – humor, iróniu a rozkošnú ilustráciu medvedíka v harnessoch. „Bolo to rozhorčenie dôchodcov a mileniálov na Facebooku vždy, keď sa otvorila téma Kink at Pride. Tak som si dovolil trošku zariskovať.“ Výsledok bol úspešný a potvrdil mu, že aj cez zdanlivo jednoduchý motív dokáže otvárať spoločenské témy bez toho, aby stratil nadhľad.

Po útoku na Zámockej ulici však prišlo obdobie, ktoré zásadne zmenilo nielen jeho pohľad na komunitu, ale aj na vlastnú tvorbu. Namiesto očakávaného spoločenského upokojenia prišlo podľa jeho slov ďalšie prehlbovanie nenávisti. „Dúfal som, že sa ako krajina viac podržíme. Myslel som si, že tie politické útoky zmiznú z našej spoločnosti. Brutálne ma prefackalo, keď sa stal úplný opak.“ V tom čase vznikla iniciatíva Slovenská Tepláreň, ktorá vyzvala kultúrnych organizátorov pripraviť benefičné podujatia na podporu komunity. Braňo mal už dlhšie zaregistrovaný názov PureHeart ako názov svojej živnosti a pôvodne ním plánoval označovať vlastné kolekcie oblečenia. Keď ho však oslovila kolegyňa z FUGY, aby práve pod týmto názvom pripravil podujatie, zrazu dostal jeho projekt úplne nový význam. „Hovorila mi, že nie je lepšia príležitosť ako teraz si to skúsiť.“ Značka oblečenia sa tak počas niekoľkých týždňov zmenila na komunitnú platformu. Zaujímavé pritom je, že samotný názov nevznikol ako marketingový koncept, ale z dlhodobej osobnej symboliky srdca. „Vždy som sa hral so symbolikou srdiečka. Mal som pocit, že srdiečko je viac ako peniaze. Tak nejako vznikol názov PureHeart.“ Tento jednoduchý motív sa napokon stal filozofiou celého projektu – vytvárať priestor, v ktorom majú medziľudské vzťahy väčšiu hodnotu než komerčný úspech.

Počas jediného roka sa PureHeart premenil z experimentu na jednu z najvýraznejších komunitných platforiem mladej bratislavskej alternatívnej scény. Jedna z akcií prilákala takmer šesťsto platiacich návštevníkov, čo Braňo dodnes označuje za obrovský úspech. S odstupom času však hovorí, že za popularitou nestál iba hudobný program. „Myslím, že sa to odlišovalo energiou.“ PureHeart prepájal market mladých autorov, jedlo, umenie, koncerty aj klubový program do jedného celodenného zážitku, v ktorom sa ľudia nemuseli rozhodovať medzi kultúrou a nočným životom. „Nalákali sme ľudí na market a umenie zadarmo. Boli tam celý deň s kamarátmi a večer už prirodzene ostali aj na koncerty alebo DJ sety.“ Dôležité bolo aj to, že návštevníci projekt spontánne začali označovať za queer safe space, hoci organizátori ho takto nikdy oficiálne nekomunikovali. „Historicky sme PureHeart nikdy nekomunikovali ako queer akciu, ale ten label tomu automaticky dalo publikum. Bol som za to nesmierne vďačný. Ľudia pochopili, že vstupujú do safe space, a chodili tam práve kvôli tomu.“ Z dnešného pohľadu zároveň otvorene priznáva, že mnohé veci by organizoval inak. Skúsenosti z pražských klubov mu ukázali význam vyškolenej security, face checku či tímov starajúcich sa o bezpečie návštevníkov. „Určite by som veľa vecí vedel spraviť oveľa lepšie.“ Nejde pritom o sebakritiku, ale o dôkaz, že bezpečný priestor nevníma ako slogan, ale ako niečo, čo si vyžaduje premyslenú organizáciu a neustále učenie sa. Aj preto dnes, keď už tretí rok žije v Prahe, hovorí o budovaní komunít ešte presvedčenejšie než kedysi. Práve tam podľa vlastných slov pochopil skutočný význam safe spaces. „Až posledný rok či dva som naozaj pochopil silu toho, aké je dôležité tieto komunity budovať a podporovať.“ Oceňuje otvorenosť pražskej scény, no zároveň upozorňuje, že Bratislava má niečo, čo jej môže závidieť nejedno väčšie mesto – dostupné priestory a obrovský potenciál mladých tvorcov. „Mladí ľudia na Slovensku by mali využiť to, že máme brutálne priestory. Nebáť sa a ísť do toho. Spraviť akciu aj s nulovým rozpočtom.“ Hoci je dnes PureHeart pozastavený, Braňo o ňom nehovorí v minulom čase. Skôr ako o uzavretej kapitole rozpráva o projekte, ktorý čaká na správny moment. „Verím, že sa mi ho ešte jedného dňa podarí znovu oživiť.“ A práve v tejto túžbe pokračovať je dobre vidieť, že pre Braňa nikdy nešlo iba o organizovanie podujatí. Rovnako ako pri fotografii či oblečení aj tu hľadá spôsob, ako vytvárať prostredie, v ktorom sa ľudia môžu cítiť prijatí, slobodní a prirodzene sami sebou.

Hoci sa dnes Branislav presťahoval z Bratislavy do Prahy, jeho tvorba sa ani zďaleka neuzavrela do jednej profesie. Skôr naopak. Zdá sa, že po rokoch intenzívneho navrhovania oblečenia sa opäť vracia tam, kde sa jeho cesta kedysi začala – k fotografii a videu. „Momentálne sa moju hlavnú tvorbu snažím fokusovať na fotografiu a video,“ hovorí. V Prahe našiel prostredie, ktoré mu umožňuje prepájať fotografiu a video s hudobnou a klubovou scénou. Vytvára vizuály pre hudobnú dvojicu Candy Pumps (Exegesis a Bugiebby) a spolupracuje aj s trans-femme kolektívom ESTROGUN, okolo ktorého sa pohybuje množstvo kreatívnych ľudí z pražskej queer scény. „Som strašne rád, že sa s nimi môžem obklopovať.“ Ani tentoraz pritom nejde o snahu začať odznova, ale o ďalšie rozšírenie vlastného tvorivého jazyka. Fotografia, video, oblečenie či eventy sa v jeho svete navzájom nevylučujú. Každé médium iba rozpráva inú časť toho istého príbehu. Popri autorskej tvorbe zároveň pracuje ako Social Media Specialist pre spoločnosť Notino, kde zastrešuje komunikáciu na TikToku pre viacero európskych trhov. Aj túto skúsenosť však nevníma ako odklon od kreativity, ale ako ďalší spôsob, ako lepšie porozumieť tomu, ako dnes funguje vizuálna komunikácia a digitálny svet. Práve vďaka práci so sociálnymi sieťami veľmi dobre vidí, s čím dnes zápasia mladí autori. Nie je to podľa neho nedostatok talentu ani nápadov, ale tlak byť neustále viditeľný. „Najväčšia výzva je konzistentnosť. Pracujem so social media a viem, ako funguje algoritmus. Viem, aké neprirodzené je, ako veľmi človek musí tie veci pushovať, aby uspel.“ Hovorí o paradoxe súčasnej generácie tvorcov, ktorí sú často prirodzene introvertní, no zároveň od nich digitálny svet očakáva, že budú neustále natáčať, publikovať a budovať vlastnú značku. „Veľa umelcov je jednoducho introvertných. Nechcú sa natáčať, ale proste musíme.“ Sám preto čoraz viac premýšľa nad tým, ako si zachovať autorskú slobodu aj v prostredí, ktoré neustále vyžaduje výkon, viditeľnosť a okamžitú reakciu. Možno aj preto sa popri digitálnom marketingu vedome vracia k pomalším, remeselnejším formám tvorby – k fotografii, videu, sieťotlači či šitiu. Nie ako k nostalgii, ale ako k priestoru, kde ešte stále môže pracovať vlastným tempom.

Veľkou témou posledných rokov sa preňho stala aj osobná zmena. Za jeden zo svojich najväčších životných míľnikov nepovažuje úspešné kolekcie ani vypredané podujatia, ale rozhodnutie prestať s návykovými látkami. „Jeden z mojich hlavných míľnikov za posledný rok je to, že sa mi darí byť úplne sober od všetkého.“ Nehovorí o tom ako o heroickom príbehu, ale ako o procese, ktorý mu pomohol nanovo usporiadať vlastné hodnoty. „Pomohlo mi to prekopať moje hodnoty aj zlé návyky a znovu sa učím sám so sebou fungovať.“ Verí, že túto premenu bude čoraz viac cítiť aj v jeho tvorbe – či už pôjde o fotografiu, oblečenie alebo video. „Je to naozaj life changing.“ Aj preto dnes pôsobí pokojnejšie než kedysi. Už nemá potrebu za každú cenu provokovať alebo dokazovať, že vie vytvoriť ďalší virálny motív. Oveľa viac ho zaujíma dlhodobosť, autenticita a vnútorná spokojnosť. Kreativitu pritom opisuje ako niečo, čo sa nedá vypnúť. „Myslím si, že navždy vo mne bude. Je to také vnútorné svrbenie, ktoré potrebujem uspokojiť tým, že niečo vytvorím.“

Možno práve preto sa celý jeho príbeh nedá uzavrieť jednou profesiou ani jednou značkou. Hoci ho mnohí poznajú ako autora ikonických tričiek, organizátora PureHeartu alebo fotografa alternatívnej scény, ani jedna z týchto rolí ho nevystihuje úplne. Spája ich totiž niečo oveľa podstatnejšie – neustála potreba prepájať ľudí, vytvárať nové priestory a objavovať ďalšie formy tvorby. Keď hovorí o budúcnosti, nespomína vysnívané kolekcie ani kariérne méty. Oveľa viac mu záleží na tom, aby si zachoval energiu tvoriť a obklopovať sa ľuďmi, ktorí ju zdieľajú. „Chcel by som sa naďalej obklopovať kreatívnymi ľuďmi a postupne sa podieľať na vytváraní tých safe spaces, ktorých nikdy nie je dosť.“ V jeho prípade pritom nejde o pozérsku frázu. Celá cesta od osamelého tínedžera z Brezna, ktorý si hľadal kamarátov cez internet, cez študenta fotografie fascinovaného absurdnosťou mladých subkultúr, autora tričiek, organizátora komunitných podujatí až po fotografa a vizuálneho tvorcu v Prahe ukazuje, že všetky jeho projekty spája jedna myšlienka. Nie vytvárať produkty, ale vytvárať miesta, obrazy a situácie, v ktorých sa ľudia môžu cítiť prijatí. A práve preto Branislav Dekrét zostáva autorom, ktorý sa síce neustále hľadá, no zároveň presne vie, prečo tvorí.

Branislav Dekrét je vizuálny tvorca, autor oblečenia, fotograf a event manažér pôvodom z Brezna, aktuálne pôsobiaci v Prahe. Študoval animovanú tvorbu, fotografiu a neskôr fotografiu na VŠVU v Bratislave. Vo svojej tvorbe prepája dokumentárnu citlivosť, internetovú estetiku, humor, gýč, queer kultúru a spoločenský komentár. Do povedomia mladej kultúrnej scény sa dostal najmä autorskými tričkami a grafikami, medzi ktoré patria aj ACAB mačičky či Kink at Pride!. Spolupracuje so značkou Flace a v minulosti stál za komunitným projektom PureHeart, ktorý prepájal mladú alternatívnu a queer scénu. V súčasnosti sa sústreďuje najmä na fotografiu, video, oblečenie a vizuálnu tvorbu.

1 2 ... 4 ►